Súkromnoprávna autonómia a jej limity.

Private autonomy has always been considered a significant indicator of the personal freedoms of an individual. It is the fundament of private law; any interference with the freedoms of an individual triggers a debate about the character and duty of law - not only of private law. To many, consumer protection in private legal relationships features a significant interference of the freedom of contract. This article performs an analysis of some of the big changes within private law, and, based on their substance, the author attempts to redefine the concept of private autonomy in the conditions of our current society.

Otázka autonómie jednotlivca je jednou z fundamentálnych, ak nie najzákladnejšou otázkou súkomného práva. Súkromnoprávna autonómia ("private autonomy", "privatautonomie") sa radí medzi zásady regulácie súkromnoprávnych vzťahov¹⁾, často s prívlastkom zásady základnej a dominantnej.²⁾ Úlohu zásady plní spravidla vtedy, keď sa súkromnoprávna náuka alebo prax potrebujú vyhraniť oproti právu verejnému a obvykle tiež tam, kde je treba riešiť rozsah, v akom je nutné limitovať slobodnú vôľu indivídua v záujme naplnenia iného cieľa.

Záujem právnej vedy o riešenie otázok autonómie jednotlivca neutícha ani v súčasnosti. Súvisí s dôsledkami zásahov do súkromného práva, označovanými ako podkopávanie rozdielov medzi súkromným a verejným právom, ako erózia autonómie zmluvných strán³⁾ či narušenie tradičných zásad súkromného práva, konkrétne zásady propocionality, rovného postavenia zmluvných strán⁴⁾ a princípu .⁵⁾ Hovorí sa tiež o dezintegrácii či rozklade súkromného práva⁶⁾. Osobitné dôvody záujmu rezonujú v krajinách, ktoré sa vzdali predstavy o budovaní socializmu. Tu sa obvykle argumentuje, že v minulosti nedochádzalo k dôslednému uplatňovaniu zásady autonómie vôle,⁷⁾ že sa spolu so zmluvnou autonómiou považovali za prísne zakázané fenomény a vnímali sa len ako prostriedky kritiky buržoázneho práva;⁸⁾ z tohto dôvodu sa predstavy o budúcej podobe súkromného práva celkom pochopiteľne sústreďujú na ich znovuzrodenie.⁹⁾

Predpokladom riešenia nastolených otázok je objasnenie používaných pojmov. Dôvodom nie je len snaha zamedziť (možným) diskrepanciám v domácej terminológii. Niekedy sa ukazuje, že ani pri zaužívaných právnych inštitútoch nepostačuje ich obvyklá interpretácia a z rozličných dôvodov je potrebný širší prístup. Platí to aj v prípade pojmu privátna autonómia a významovo obdobných spojení. Zatiaľ čo pri výrazoch "privátna autonómia", "súkromnoprávná autonómia" či "individuálna autonómia" sa zdá, že neexistujú významové nezhody, pri spojeniach "zmluvná autonómia", "zmluvná sloboda" či "autonómia zmluvných strán" sa už konštatuje, že majú veľa spoločného, ale nie je možné ich navzájom zamieňať.¹⁰⁾

Základom všetkých spomínaných výrazov je nepochybne slovo autonómia. Z hľadiska etymologického a sémantického sa jeho obsah odvodzuje od gréckeho autonomos - spojenia slov "auto" (prekladané ako svoj/sám) a slova !nomos", s významom právo alebo zákon. Spojenie oboch častí vyjadruje podľa právnej náuky stav, "v němž kdo se spravuje zákony vlastními".¹¹⁾ Takáto "svézakonnost" sa prejavuje ako slobodná možnosť mať či nadobúdať a využívať majetok (vlastnícka sloboda), slobodná možnosť nakladania s majetkom, majetkovými hodnotami a právami (zmluvná sloboda) a slobodná možnosť rozvoja osobnosti človeka a jeho tvorivej duševnej činnosti (sloboda tvorby).¹²⁾ Obsah autonómie sa niekedy dopĺňa o slobodu testovaciu a združovaciu.¹³⁾

Menej obvyklým pre domácu spisbu je výraz "autonómia zmluvných strán" (party autonomy). Na rozdiel od spojenia "privátna autonómia" sa nachádza zvyčajne tam, kde sa zdôrazňuje vzťah medzi slobodnou vôľou subjektov súkromného práva a zmluvným právom. Genealogicky sa spája s "teóriou záväznosti zmlúv",¹⁴⁾ s koreňmi zapustenými vo vôľovej teórii (Willenstheorie) nemeckých pandektistov 19. storočia. Podobný prístup možno nájsť u francúzskych právnikov, pre ktorých sa théorie de l´autonomie de la volonté a princíp autonomie des parties stali kombináciu tradičného vnímania a ďalších teórií.¹⁵⁾

Napriek historickým základom nemožno autonómiu zmluvných strán považovať za pojem archaický, skôr naopak. Životnosť a aktuálnosť tohto nateraz aj základného princípu cezhraničných ekonomických transakcií potvrdzujú ambiciózne projekty spoločného práva, akými sú nariadenie Rím I, UNIDROIT¹⁶⁾ alebo Princípy európskeho zmluvného práva (PECL)¹⁷⁾. Prekvapivo sa autonómia zmuvných strán ako princíp presadzuje aj v iných, dosiaľ netradičných oblastiach súkromného práva, konkrétne pri úprave cezhraničných otázok dedenia, rozvodu a ďalších.¹⁸⁾ Princíp autonómie strán prameniaci v zmluvnom práve tak podľa niektorých predstavuje v súčasnosti metodologický koncept liberálneho modelu regulácie trhu, ospravedlňujúci rozširovanie trhových mechanizmov na nové oblasti úpravy.¹⁹⁾

Z hľadiska vzájomného vzťahu prevažuje názor, že autonómia zmluvných strán je konkretizáciou privátnej autonómie; často sa chápe ako synonymum zmluvnej slobody.²⁰⁾ Iní význam pojmu "autonómia zmluvných strán" spájajú so sebaurčením subjektov zmluvy.²¹⁾

Ďalší sa snažia ukázať obsahové rozdiely v týchto konceptoch - privátna autonómia by tak mala vyjadrovať vymedzenie súkromného práva oproti zásahom, resp. obmedzovaní zo strany verejného práva. Podľa tejto predstavy zdôrazňuje autonómia zmluvných strán rešpekt k právam osoby a zmluvná sloboda je rozšírením myšlienky rovnosti a vzájomného prospechu (užitočnosti - utilitas) v prostredí plne rozvinutej tovarovej ekonomiky.²²⁾

Pri takejto šírke náhľadov môže byť otázne, či domáca terminológia, zotrvávajúca pri obvyklých spojeniach "zmluvná sloboda", resp. "zmluvná autonómia" nezaostáva za vývojom súkromného práva. Skutočnosť, že ich teoretické vymedzenie sa považuje za ustálené a výhrady nevzniesla ani súdna prax,²³⁾ nemusí to znamenať, že sa ich obsah nemení. Zrejmým by napríklad malo byť aj to, že zmluvná sloboda nie je len právom osoby uzavrieť zmluvu, ale aj právom každej zo zmluvných strán zmluvu vôbec neuzavrieť (Abschlussfreiheit). Budovanie jednotného európskeho trhu rozšírilo obsah zmluvnej slobody o možnosť výberu tzv. rozhodného práva.²⁴⁾ V dôsledku to znamená, že slobodná voľba rozhodného práva zahŕňa aj možnosť kontrahentov dohodou celkom vylúčiť použitie domáceho práva.²⁵⁾ Obsah pojmu "autonómia zmluvných strán" modifikujú aj názory, ktoré nekladú dôraz len na slobodnú vôľu strán zmluvy, ale do samotného konceptu vnášajú vzťahový prvok, vyjadrený zásadou rovnosti a vzájomného prospechu.²⁶⁾

Je nepochybným, že kritické pohľady²⁷⁾ na vývoj súkromného práva sa zakladajú na porovnaní stavu súkromného práva v čase veľkých kodifikácií 19. storočia a súčasnými vývojovými procesmi. Otázka individuálnej autonómie sa tak rieši pomerovaním vtedajšieho štátu ekonomického liberalizmu, správajúceho sa v duchu zásady laissez-faire a "nového, sociálneho princípu regulácie",²⁸⁾ presadzujúceho sa v Európe od 20. storočia po súčasnosť. V jednej rovine sa sloboda jednotlivca podáva takmer ako bezhraničná, zodpovedajúca víťazstvu revolučných ideálov (hesiel Liberté, Égalité, Fraternité ou la Mort), vďaka ktorým sa zmluvné strany považujú za slobodné, rovné a plne spôsobilé sledovať svoje ciele. Obrazom uvedeného obdobia je štát, ktorý nezasahuje do vývoja trhu. Je výrazom stavu, kde nie ekonomika a trh sú "zapustené" v spoločnosti, ale naopak, kde sociálne vzťahy závisia na trhu.²⁹⁾ Takto fungujúcu spoločnosť odmieta zásahy do právnej autonómie z viacerých dôvodov. Prevláda predstava, že vďaka slobode sa nerovnosť strán zmluvy automaticky napráva ich formálnou rovnosťou.³⁰⁾ Hlbokú medzu medzi privátnymi záujmami jednotlivca a verejnou mocou vyjadruje aj myšlienka, podľa ktorej "v zmluvnom práve môžete nechať hladovať svojho zmluvného partnera dovtedy, kým sa o neho nepostará verejné právo."³¹⁾ Oproti tomuto "tradičnému" (liberálnemu) prístupu predkladá súčasná právna veda o súkromnom práve diametrálne iné predstavy. Patrí k nim aj koncepcia zmluvy ako spôsobu "sociálnej spolupráce", zmluvy, v ktorej sa pripúšťa zmena jej obsahu podľa toho, ako si to vyžaduje zmena "spoločenských a ekonomických požiadaviek" zmluvných strán, sociálnych skupín a spoločnosti ako celku. Zmluva prestáva byť vnímaná ako záväzny prejav vôle zmuvných strán; má byť nástrojom rozumnej distribúcie blahobytu v spoločnosti.³²⁾

Z uvedeného možno vyvodiť, že obavy z erózie zmluvnej slobody a limitovaní súkromnoprávnej autonómie sú stavané na fabulovaní kontrastných pohľadov na úlohy a rozsah regulácie súkromnoprávnych vzťahov. V jednom nazeraní sa obdobie 19. storočia vykresľuje ako epocha neobmedzenej slobody indivídua, v druhom sa zdôrazňujú súčasné intervenčné tendencie, napríklad so zámerom ochrany slabšej strany. V oboch tvrdeniach však možno nájsť zovšeobecnenia.

Pochybným sa napríklad javí tvrdenie o bezhraničnej slobode jednotlivca 19. storočia. Podľa niektorých je takáto predstava "viac než mýtusom, ktorý nemožno potvrdiť".³³⁾ Na príklade dobových materiálov sa poukazuje, že v čase prípravy národných kódexov sa predstava o bezhraničnej autonómii jednotlivca nijako osobitne nepresadzovala a občianske zákonníky nesledovali presadenie liberálneho ekonomického modelu.³⁴⁾ Debaty o princípe právnej autonómie sa objavili až oveľa neskôr ako reakcia na dôsledky celosvetovej hospodárskej krízy z roku 1873. Od tohto momentu sa s väčšou intenzitou otvárala otázka štrukturálneho vzťahu medzi ekonomikou a súkromným právom. Podľa

Hoffer sa koncept zmluvnej slobody sa objavil až v momente, keď politici prejavili snahu vo vyššej miere kontrolovať vzájomné dráždenia medzi právnym a ekonomickým systémom.³⁵⁾ Tiež sa upozorňuje, že systém zmluvnej slobody bol pôvodne zavedený ako obrana proti štátnym intervenciám, presadzovaným pôvodne v oblasti pracovného a kartelového (antitrustového) práva.³⁶⁾ Neskorší úpadok "čistého trhu" spojený s rozširovaním obchodných území a zapájaním čoraz väčšej časti obyvateľstva do obchodu sa považuje za ďalší dôvod toho, že súkromné právo našlo svoje zameranie v hľadaní vratkej rovnováhy medzi autonómiou a intervenciami do slobody.³⁷⁾

Hľadanie odpovedí na vymedzenie privátnej autonómie a jej limitov môže viesť k rôznym riešeniam aj v závislosti od toho, ako vymedzíme jej nositeľa. Otázkou je, či jednotlivcom máme rozumieť abstraktnú, slobodnou vôľou obdarenú osobu, alebo jednotlivca zaradeného do konkrétnych spoločensko-ekonomických pomerov. Zrejme odlišným bude, ak "indivíduom" budeme chápať³⁸⁾ utilitaristického Angličana, správajúceho sa podľa pravidla "what is useful is right", ktorý akceptuje zásahy do slobody, len ak sa tým riešia konkrétne problémy slabšej strany (zamestnanca, spotrebiteľa). Skúmaným jednotlivcom môže byť rozumný, karteziánsky občan Francúzska, pre ktorého sú "autonomie de la volonté" a "raison" niečo viac ako zmluvou maximalizované ekonomické výhody a pre ktorého sú veľké myšlienky (les grandes idées) revolúcie dôvodom na to, aby mal snahu v zmluvnom vzťahu nachádzať aj určitú ekvivalenciu.³⁹⁾ Spomínané anglické či francúzske vnímanie slobody vôle nemožno stotožňovať⁴⁰⁾ s chápaním indviduálnej slobody (Privatautonomie) v nemeckej právnej kultúre, dlhodobo formovanej rozdielnými myšlienkovými prístupmi.⁴¹⁾ Už intelektuálne rozpory medzi Thibautom a Savignym týkajúce sa hodnotového zamerania pripravovaného kódexu (tzv. Kodifikationsstreit) viedli k tomu, že Bürgerliches Gesetzbuch (BGB) zostal "kódexom vzdelaných právnikov bez štipky sociálneho oleja"⁴²⁾. Skutočnosť, že nemecká právna kultúra je výsledkom stretu liberálnych myšlienok, autoritatívneho dedičstva Bismarcka a povojnového paternalizmu má byť vysvetlením, prečo nemecká spoločnosť v porovnaní s inými väčšmi akceptuje úlohu štátu ako hlavného regulátora realizácie politických aj ekonomických úloh.⁴³⁾

Aj z tohto historicko-intelektuálneho pohľadu je zrejmá potreba prihliadať na odlišnosti v (kultúrnom) vývoji konkrétneho štátu.⁴⁴⁾ Akceptovanie diverzít umožňuje pochopiť, že na rozdiel od liberálneho Anglicka je povojnové Nemecko väčšmi ochotné akceptovať štátny intervencionalizmus do súkromného práva. V konfrontácii s Francúzskom možno zasa Nemecku vyčítať absenciu otvorenej politickej diskusie, ktorá by predchádzala riešeniu súvisiacich otázok.⁴⁵⁾ Každá z týchto odlišností nepochybne ovplyvňuje vnímanie autonómie jednotlivca a jej limitov.

Skúmanie práva⁴⁶⁾ ako evolučného procesu⁴⁷⁾ umožňuje porozumieť zmenám v práve vyvolaným štrukturálnymi zmenami ekonomických a politických systémov v 20. storočí. Nemožno prehliadať, že v súvislosti s procesom integrácie členských štátov Európskej únie sa hovorí aj o odnárodňovaní súkromného práva, pričom práve europeizácia a globalizácia sa považujú za hlavné dôvody zásadneho obratu v náhľade na súkromné právo a jeho úlohy.⁴⁸⁾ Patrí sem aj multiplikácia prameňov súkromného práva a s tým súvisiaca zmena úlohy štátu pri právnej regulácii spoločenských vzťahov. Dôsledkom je pozmenená úloha súkromného práva ako regulačného nástroja.

Konštatovanie štrukturálnych ekonomických a politických zmien s vplyvom na úlohu súkromného práva vyvoláva potrebu aplikácie takej z metód skúmania, ktorá sa prednostne zameriava na to, akú úlohu súkromnoprávna norma alebo inštitúcia plní a ako najlepšie možno túto úlohu pochopiť a využiť v zmenenej spoločnosti. Dôvodom je poznanie, že právne koncepty (vrátane privátnej autonómie) majú tendenciu meniť svoj obsah v závislosti od zmien v spoločnosti, pričom nie je neobvyklým, že si pritom ponechávajú rovnaký názov aj vzhľad.⁴⁹⁾ Ide o problém podobný tomu, aký rieši komparatívna náuka, ktorá sa aplikáciou metodologického funkcionalizmu⁵⁰⁾ zameriava nie na obsah práva, ale na vysvetľovanie toho, prečo sa právo vyvíja tak, ako sa vyvíja.⁵¹⁾ Aj keď tento prístup nemusí byť akceptovaný bez výhrad,⁵²⁾ nebolo by správne ho zatracovať napríklad pre množstvo predstáv o tom, aké funkcie má súkromné právo plniť.⁵³⁾ Pre ďalšie úvahy možno bude postačovať, ak sa sústredíme na dôvody zmien v súkromnom práve, ktoré sa so zásahmi do právnej autonómie jednotlivca zvyčajne spájajú.

Predchádzajúci výklad poukázal, že vnímanie slobody v súkromnoprávnych vzťahoch je výsledkom evolučného procesu, interakcií medzi právnym systémom a jeho prostredím, do ktorého treba zahrnovať nielen právnu kultúru, ale aj širšie kultúrne, ekonomické a sociálne vzťahy. Príklad vzťahu k slobode jednotlivca v súkromných vzťahoch ukázal, že rozdiely v regulovaní právom existujú nielen medzi Common law (Spojené kráľovstvo) a kontinentálnym právom (Nemecko a Francúzsko), ale aj to, že divergencie medzi krajinami, ktoré zdieľajú spoločné právne dedičstvo, majú zdôvodnenie v tom, že právo hľadá odpovede na lokálne odlišnosti a konvencie konkrétnej občianskej spoločnosti.⁵⁴⁾ Aké je teda prostredie, ktoré vymedzuje slobodu jednotlivca - občana nadnárodného spoločenstva (Európskej únie) a akú úlohu v tomto prostredí plní postnárodné⁵⁵⁾ súkromné právo? Odpoveď do istej miery závisí od riešenia⁵⁶⁾ toho, ako vnímame európske zmluvné právo. V jednej podobe sa totiž vymedzuje ako nejaký supranacionálny (nadštátny) právny poriadok, v inej ako "transnational legal order", ktorý možno "vycediť distilovaním národného súkromného práva".⁵⁷⁾ V jednom pohľade sa zdôrazňuje, že "sily stojace za autonómnym európskym právom príležitostne, ale nie nevyhnutne zámerne ovplyvňujú národné súkromné právo do tej miery, aká je nevyhnutná na kreovanie jednotného trhu".⁵⁸⁾ V druhej podobe sa zmluvné právo vykladá spravidla bez rozpoznávania politického vplyvu.⁵⁹⁾ Tento prístup je však silne kritizovaný pre spôsob uvažovania odtrhnutý od reálneho života.⁶⁰⁾

K pochopeniu zmien súkromného práva môže viesť viacero metodologických ciest. Podnetným môže byť projekt, ktorý vychádza z idey, že európske súkromné právo prechádza transformáciou od autonómie k funkcionalizmu.⁶¹⁾ Výsledkom je štrukturálne nová orientácia (strukturelle Neuorientierung) európskeho súkromného práva založená na poznaní, že "modernizácia"⁶²⁾ (alebo skôr zmeny) v súkromnom práve pochádzajú z hraničných oblastí tradičného súkromného práva (von den Rändern her).⁶³⁾ Podľa autorov štúdie sú hranice transformačných procesov v európskom súkromnom práve určené jeho ekonomizáciou⁶⁴⁾ (Ökonomi sierung) a politizáciou (Politisierung).⁶⁵⁾ Ekonomizácia súkromného práva súvisí s integráciou zameranou predovšetkým na vytvorenie jednotného trhu;⁶⁶⁾ úlohou súkromného práva je tieto predstavy napĺňať.⁶⁷⁾ Príkladom je právo zamerané na ochranu spotrebiteľa, kde sa nijako netají, že koncepcia "dôverujúceho (confident) spotrebiteľa"⁶⁸⁾ je politickým nástrojom zameraným na vytvorenie jednotného trhu⁶⁹⁾, a tiež privilegovaným právnym normatívom, ktorý má presvedčiť o potrebe presadenia kogentných štandardov do zmluvného práva s cieľom posilniť dôveru spotrebiteľov v projekt jednotného trhu.⁷⁰⁾

Politizácia súkromného práva sa spája hlavne s vývojom po prijatí Lisabonskej zmluvy v roku 2007. Aj pri absencii dokumentov, ktoré by preukazovali prepojenie "governance" a súkromného práva, existuje veľa príkladov, ktoré túto myšlienku podporujú. Rast významu politiky v integračnom procese sa prejavuje napríklad v prístupe k vybraným sektorom trhu.⁷¹⁾ Iným príkladom sú zmeny v povahe právnych aktov, konkrétne smerníc, ktoré čoraz viac strácajú charakter právnej normy a vo veľkej miere sa stávajú politickým programom; v tejto súvislosti sa dokonca hovorí o "dejuridifikácií" (Entrechtlichung).

V tomto procese "od integrácie prostredníctvom práva k integrácii bez práva"⁷²⁾ sa mení aj poslanie práva. Ekonomizácia vytvára priestor pre angloamerické chápanie úlohy a funkcie práva, ktoré je citeľné v dvoch oblastiach súkromného práva - v zmene paradigmy spravodlivosti a v zvyšujúcej sa dôležitosti ekonomickej efektívnosti. Zatiaľ čo väčšina kontinentálnych právnych poriadkov vyzdvihuje ideu sociálnej spravodlivosti, vnímanej ako distributívna spravodlivosť, európske súkromné právo sleduje vzor spravodlivosti, ktorý je bližšie k myšlienke férovosti prístupu na trh (Zugangsgerechtigkeit/Access justice), typickej pre angloamerický právny systém. Prejavom amerikanizácie je aj intervencia národných ústavných súdov do konceptu súkromnoprávnych poriadkov,⁷³⁾ rozhodovacia činnosť Súdneho dvora EÚ a otvorené snahy preukazovať prevahu common law nad kontinentálnym právom.⁷⁴⁾

Podľa Micklitza nemožno v súčasnosti hovoriť o súkromnom práve tak, ako je ponímané v národn