Tendencie oslabovania daňovej právomoci obcí pri dani z nehnuteľností

Dňa 29.12.2010 bol v Zbierke zákonov publikovaný zákon č.527/2010 Z.z. (ďalej len "novela"), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len "zákon o miestnych daniach"). Zákon, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.3.2011, je stručný, avšak pre samosprávy má významný negatívny dosah. Zákon zásadným spôsobom zasahuje do oprávnení obce ako správcu miestnej dane z nehnuteľností¹⁾ určovať rozpätie sadzby dane z pozemkov, stavieb a bytov.

Pred kritickým zhodnotením prijatej novely je potrebné zamyslieť sa nad významom miestnych daní. Zavedením miestnych daní ako daní vyberaných a spravovaných územnou samosprávou zákonom o miestnych daniach došlo k významnému posilneniu ekonomickej samostatnosti územnej samosprávy. Úprava miestnych daní je totiž jedným z výrazov samostatnej (originálnej) právomoci územnej samosprávy. Bez zaručenia práva samostatne hospodáriť s vlastným majetkom a s vlastnými finančnými prostriedkami by právo na výkon územnej samosprávy nebolo reálne. Z tohto hľadiska je právo uvedené v čl. 65 Ústavy SR pre výkon územnej samosprávy mimoriadne dôležité a zaslúžene je mu priznaná ústavná autorita.²⁾ Existenciu miestnych daní ako súčasti finančných zdrojov miestnej samosprávy, výšku ktorých má právo táto samospráva určovať, predpokladá v čl. 9 ods. 3 aj Európska miestnej samosprávy, platná pre SR od 1.7.2000.³⁾

Miestnou daňou, ktorú môže ukladať obec, je okrem iných miestnych daní aj daň z nehnuteľností. Túto daň je možné považovať za stabilný a výnosný zdroj príjmov obce, nakoľko predmet dane je fyzicky jednoznačne a bez väčších problémov zistiteľný a určiteľný, pričom s ním nie je možné nakladať tak, aby došlo napr. k jeho zatajeniu, a tým aj k prípadným daňovým únikom.

Do prijatia novely platilo, že obec má právo určiť rozpätie medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane nasledovne: