Teoretické východiská medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach.

. The paper deals with analysis of international judicial cooperation in criminal matters and its various institutes, subjects and basic principles. Defines the relationship between international and national law, and internal and external sovereignty of the state. It refers to the difference between international criminal law and internationalized criminal law. It states that the objectives to pursue international legal assistance in criminal matters, are the same as those of criminal law at all.

Medzinárodnú justičnú spoluprácu v trestných veciach je možné teoreticky vytýčiť a definovať rôznymi spôsobmi. Niekedy sa striedavo na označenie "medzinárodnej justičnej spolupráce" používa slovné spojenie "právny styk s cudzinou", hoci toto spojenie nie je celkom adekvátne, je užšie a zahŕňa práve len formu kontaktu medzi orgánmi, a nie aj vlastný výkon spolupráce. Na druhej strane však išlo a stále ide v praxi o ustálené slovné spojenie ako pre formu sprostredkovania, tak aj pre samotnú realizáciu. Tvrdenie, že tento pojem je zavádzajúci, je príliš strohé, najmä ak sa postupuje podľa právneho predpisu, ktorého časť nesie toto označenie aj dnes (V. časť zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, ďalej len TP). Pojem determinovaný historickým vývojom a gramatickým výkladom tejto oblasti práva, ktorá má na území Slovenskej republiky a Českej republiky dlhú tradíciu, avšak v medzinárodnom meradle tento pojem nemá oporu a namiesto neho sa požíva pojem alebo ¹⁾

Podobne je to aj v prípade slovného spojenia "medzinárodná právna pomoc", keďže môže ísť o akúkoľvek formu právnej pomoci (napr. policajnej alebo správnej), a toto označenie teda podstatu justičnej spolupráce (ktorá je úplne špecifická) nevystihuje. V medzinárodných zmluvách sa najčastejšie objavuje slovné spojenie "právna pomoc".

Podstata nutnosti medzinárodnej justičnej spolupráce v trestnom konaní vyplýva z určitého konfliktu medzi vôľou, ktorú štát navonok vyjadruje v trestnoprávnej norme, a reálnou schopnosťou štátu presadiť dôsledky naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu fyzickou osobou. V. Másilko ju chápe ako inštitút, ktorý upravuje justičnú pomoc medzi justičnými orgánmi rozličných krajín, a týmto spôsobom aj medzi samotnými štátmi. Je dôležitým nástrojom vzájomného porozumenia.²⁾

Toto vymedzenie pojmu je však veľmi obšírne a všeobecné, aby bolo možné predmetnej problematike dostatočne porozumieť. Podrobnejšiu definíciu tohto pojmu poskytuje J. Fenyk, ktorý tvrdí, že: "medzinárodná justičná spolupráca v trestných veciach vyjadruje tiež vzájomné vzťahy komunikácie a spolupráce medzi tuzemskými štátnymi orgánmi a orgánmi iného štátu".³⁾

V tejto súvislosti je potrebné načrtnúť aj to, medzi ktorými štátnymi orgánmi tieto vzťahy vznikajú. Ešte pred samotným skúmaním tohto pojmu je potrebné zaoberať sa tiež ostatným otázkami, ktoré s danou problematikou súvisia. Najskôr je to otázka prepojenia štátnej suverenity a trestného práva.

Ak hovoríme o suverenite, je potrebné konštatovať, že sa vyvíjala v dvoch rovinách (vonkajšia a vnútorná suverenita). G. Sorensen vymedzuje rozhodujúce kritérium, ktoré je dôležité pri rozlíšení vnútornej a vonkajšej suverenity, a to je jurisdikcia štátu a jeho orgánov. "Jurisdikcia vytvára vnútroštátny a medzinárodný priestor. V podstate je vnútroštátne to, čo sa odohráva v rámci štátnej jurisdikcie, medzinárodné potom to, čo sa odohráva mimo nej."⁴⁾ Obdobný názor má aj J. Fenyk, ktorý tvrdí, že vonkajšia suverenita je založená na schopnosti štátneho útvaru vykonávať právne úkony v oblasti medzinárodného práva a vnútorná suverenita vyjadruje, že štátu patrí výhradná najvyššia moc na štátnom území a vylúčenie ktorejkoľvek akcie cudzej štátnej moci bez jej súhlasu.⁵⁾

Z nasledujúceho vyplýva, že v medzinárodnom práve verejnom pôsobí štát ako rovnoprávny subjekt medzinárodnoprávnych vzťahov spolu s inými suverénnymi štátmi. Z inej perspektívy takisto vyjadruje, že je výlučnou záležitosťou každého štátu, ako si vnútorné záležitosti usporiada. Dôležitým vyjadrením suverenity štátu⁶⁾ je aj samotné právo trestať páchateľov trestných činov, alebo tzv. trestná jurisdikcia.

J. Fenyk považuje jurisdikciu za "moc stanoviť, alebo nachádzať právo, ktorú štát zveruje svojim orgánom za tým účelom, aby ju vykonávali v jeho mene a podľa zákona."⁷⁾

Zo všeobecného hľadiska sú pre trestnú jurisdikciu charakteristické nasledujúce princípy:

Spomínané princípy sa aplikujú aj v samotnej slovenskej (a historicky prirodzene aj českej) právnej praxi.

Aplikácia princípu teritoriality znamená, že trestné konanie sa bude využívať iba pre trestné činy spáchané na území, na ktorom štát realizuje štátnu moc, bez ohľadu na štátnu príslušnosť páchateľa. Za štátne územie sa považuje aj exteritoriálne územie štátu z hľadiska príslušných ustanovení medzinárodného práva. Pri tomto princípe však existuje aj výnimka. Niektoré osoby sú vyňaté z teritoriálnej pôsobnosti trestnej jurisdikcie daného štátu, a to osoby, ktoré požívajú výsady a imunity diplomatického zástupcu (člena diplomatického zboru alebo člena delegácie pozostávajúcej z predstaviteľov vysielajúceho štátu) podľa medzinárodného práva. Ani tento princíp však už v súčasnosti nemá absolútnu platnosť. Článok 27 štatútu Medzinárodného trestného súdu (ďalej len MTS)⁹⁾ hovorí o zákaze zohľadňovania verejnej funkcie a irelevantnosti imunít a osobitných procesných pravidiel pri výkone právomoci MTS. Z hľadiska osobných imunít je v Rímskom štatúte relevantný článok 27 ods. 2 - ako bolo naznačené, čl. 27 ods. 1 sa dotýka vecných imunít. Ustanovenie čl. 27 ods. 2 štatútu MTS funguje ako vykonané vzdanie sa imunity, ide o výnimku z obyčajového medzinárodného práva týkajúceho sa osobných imunít - počas platnosti medzinárodnej zmluvy sa obyčajové pravidlo, garantujúce úradujúcim štátnym predstaviteľom nestíhateľnosť, neuplatňuje.¹⁰⁾ V súlade s čl. 34 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (medzinárodné zmluvy a tretie štáty) však platí, že článok 27 štatútu MTS sa uplatňuje len vo vzťahu k zmluvným stranám, prípadne štátom, ktoré uznali právomoc MTS podľa čl. 12 ods. 3 štatútu.¹¹⁾ Uvedený výklad bol potvrdený aj v rozhodovacej praxi MTS.¹²⁾ Vo vzťahu k tretiemu štátu tak Rímsky štatút zostáva neaplikovateľný a nemôže byť použitý ako zdroj odstránenia osobných imunít požívaných štátnymi predstaviteľmi. Druhým prameňom potenciálne vedúcim k nepoužiteľnosti osobných imunít pred MTS je obyčajové medzinárodné právo. Je možné formulovať nasledujúce tvrdenie: Štát sa nemôže dovolávať nestíhateľnosti úradujúceho prezidenta za predpokladu, že obyčajové medzinárodné právo potvrdzuje výnimku z osobných imunít v prípade stíhania zločinov podľa medzinárodného práva pred medzinárodnými súdmi. Táto téza sa objavuje v rozhodnutiach MTS (z r. 2011) a je propagovaná tiež časťou doktríny.¹³⁾ Už tradičným referenčným rámcom je Medzinárodného súdneho dvora (MSD) v spore podľa ktorého "úradujúci alebo bývalý minister zahraničných vecí môže byť stíhaný pred niektorými medzinárodnými trestnými súdmi".¹⁴⁾ Ako príklad uviedol MSD tribunály, t.j. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu a Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu () a MTS. Stanovisko MSD však nie je presvedčivé, pretože nerozlišuje odlišný právny základ tribunálov (BR OSN podľa kapitoly VII Charty OSN) a MTS (medzinárodná zmluva). Skutočnosť, že k stíhaniu dochádza pred medzinárodným súdom, nie je sama osebe dostatočným argumentom na odstránenie osobných imunít, hoci toto odôvodnenie bolo použité Špeciálnym súdom pre Sierra Leone v prípadu Charlesa Taylora.¹⁵⁾ Napokon sám MSD uviedol, že osobné imunity nie sú prekážkou na stíhanie iba pred medzinárodnými trestnými súdmi, čím naznačil, že výnimka nie je všeobecným pravidlom, t.j. pravidlom obyčajového medzinárodného práva. Potreba rozlišovania medzinárodných trestných súdov podľa povahy ich zakladacieho dokumentu je okrem iného zdôraznená aj v § 145 českého zákona č. 104/2013 Sb. Výnimka z osobných imunít v prípade stíhania zločinov podľa medzinárodného práva pred medzinárodnými súdmi je veľmi vzdialená ustálenej praxi, vyžadovanej na sformovanie pravidla obyčajového medzinárodného práva. Na tomto mieste nie je nutné podávať výpočet štátnej praxe, postačí odkázať na jej rozbor v odbornej literatúre. Presvedčivou sa javí parafráza argumentu predkladaného W. Schabasom: ak osobné imunity nepredstavujú prekážku nae stíhanie osôb pred medzinárodnými súdmi, znamená to, že by tribunál vytvorený na základe medzinárodnej zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou mohol uplatniť právomoc napr. voči úradujúcemu nemeckému prezidentovi?¹⁶⁾ Odpoveď je pomerne jednoznačná. Ak zvrchované štáty nemôžu stíhať úradujúcich predstaviteľov cudzích štátov pred národnými súdmi, tak potom táto prekážka nezmizne jednoduchým postúpením trestnej právomoci na medzinárodnú úroveň z dôvodu ¹⁷⁾ Možno konštatovať, že obyčajové medzinárodné právo výnimku z osobných imunít v prípade stíhania zločinov podľa medzinárodného práva pred medzinárodnými trestnými súdmi neustanovuje a nemôže byť použité ako prameň odstraňujúci osobné imunity.

Samotným prejavom princípu teritoriality je znenie ust. § 3 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Trestný zákon, ďalej len TZ). Princíp teritoriality po