Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv

The article deals with the principle of proportionality, which, despite being very well-known and widely used in other European countries, has received quite a reluctant treatment in Slovakia. It was only in 2009 that the principle of proportionality was dealt with in an uptodate fashion by Constitutional Court of the Slovak Republic in two cases concerning freedom of speech. The article uses these cases as an example through which it tries to explain the structure, origins and ideas underlying the principle of proportionality with special regard to Robert Alexy's theory of balancing of constitutional rights.

Na konci roku 2009 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") nález II. ÚS 152/08-52, ktorým konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 9 Co 285/2005.

Išlo o ústavnú sťažnosť týždenníka Plus 7 dní na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnostných práv, uverejnením článku, v ktorom redaktor týždenníka kritizoval rozhodovanie slovenských súdov vo veciach žalôb na ochranu osobnosti. Kritika smerovala najmä voči skutočnosti, že súdy priznávajú neprimerané peňažné zadosťučinenie žalobcom v rámci žalôb na ochranu osobnosti. Žalobca bol v článku spomenutý ako príklad osoby, ktorá z tejto praxe profitovala.

V náleze Ústavný súd konštatoval, že zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu neodôvodňoval obmedzenie slobody prejavu zo strany krajského súdu a predmetný rozsudok zrušil. K uvedenému dospel aplikovaním princípu proporcionality, ktorý je aj u nás štandardným nástrojom prieskumu ústavnosti. Pre naše právne prostredie bol však novým spôsob, akým princíp proporcionality v tomto prípade použil - prostredníctvom dôslednej aplikácie trojstupňového testu proporcionality vychádzajúcej z teórie ústavných práv nemeckého právneho teoretika Roberta Alexyho.

Nález II. ÚS 152/08-52 v čase svojho vydania výrazne zarezonoval medzi odbornou aj laickou verejnosťou a svojím obsahom a dôsledkami sa stal svetlým príkladom toho, ako by mali všeobecné súdy pristupovať k ochrane slobody prejavu.

Obsahová stránka nálezu II. ÚS 152/08-52 už bola viackrát spracovaná a je azda aj všeobecne známa.¹⁾ Tento text sa ňou preto zaoberá iba v nevyhnutnej miere a sústreďuje sa skôr na objasnenie štrukturálnych aspektov konfliktu ústavných práv, ktorý bol v rámci spomínaného nálezu a konania, ktoré mu predchádzalo, rozhodovaný.

Hoci je totiž princíp proporcionality a, všeobecnejšie, povaha ústavných práv vo svete veľmi diskutovanou témou, v slovenskom právnom prostredí si zatiaľ veľa priestoru nenašla. Zámerom tohto textu je teda na príklade spomínaného nálezu Ústavného súdu objasniť štruktúru testu proporcionality a jeho teoretické východiská. Osobitná pozornosť je pritom venovaná Alexyho teórii vyvažovania ústavných práv, z ktorej vo svojej centrálnej časti vychádza aj spomínaný nález.

Princíp proporcionality predstavuje požiadavku, aby bol akýkoľvek akt verejnej moci primeraný cieľu, ktorý sa ním má dosiahnuť. Prvýkrát sa objavuje v prostredí nemeckého policajného práva 19. storočia, kde slúži súdom ako prostriedok ochrany jednotlivcov voči donucovacej moci štátu. Výraznú úlohu v jeho presadzovaní zohral pruský Najvyšší správny súd, ktorý vo svojich rozsudkoch pravidelne vyslovoval požiadavku primeranosti a odôvodnenosti akéhokoľvek opatrenia verejnej moci. Na takomto podklade zrušil v prípade nariadenie mesta Berlín, ktorým sa zakazovalo stavanie budov zakrývajúcich výhľad na národnú pamiatku s odôvodnením, že verejná moc môže zakročiť iba v prípade, že je ohrozený verejný poriadok a rozhodne nie iba na základe vlastných estetický úsudkov. Štátne orgány mohli tiež v zmysle jeho rozsudku v prípade týkajúceho sa predstavenia divadelnej hry zakázať verejné zhromaždenie len vtedy, keď takéto opatrenie vedeli odôvodniť reálnymi skutočnosťami, a nie iba vzdialenou možnosťou narušenia verejného poriadku.²⁾

Na konci 19. storočia bol už princíp proporcionality podrobne rozpracúvaný súdnou praxou aj právnou vedou. Pri vzniku Weimarskej republiky v roku 1919 bol síce do jej ústavy zapracovaný katalóg základných ľudských práv, tie však nemali žiadny špeciálny status, ktorý by ich uprednostňoval pred ustanoveniami podústavných predpisov a tie sa teda mohli od ich uplatňovania kedykoľvek odkloniť. Napriek tejto skutočnosti sa súdy snažili presadzovať katalóg v praxi a trvali na preskúmavaní proporcionality štátnych opatrení, ak sa dostali do konfliktu so základnými právami.

S érou nástupu ústavného súdnictva sa začína presadzovať princíp proporcionality nielen pri riešení konfliktu štátom presadzovaného verejného záujmu a základných práv jednotlivcov, ale aj vzájomných konfliktov základných práv. Teda nielen štátne opatrenia, ale ani výkon základných práv nemôžu obmedzovať iné základné práva nad nevyhnutnú mieru.

V povojnovej ústave z roku 1949 bola novému nemeckému Spolkovému ústavnému súdu zverená právomoc kontrolovať jej dodržiavanie, a to vrátane katalógu základných práv, ktorý bol jej súčasťou. Prelomovým rozhodnutím vo veci Lüth³⁾ vytvoril Spolkový ústavný súd doktrínu nadradenosti ústavy a v nej obsiahnutých základných práv voči predpisom jednoduchého práva. Zároveň prvýkrát uplatnil doktrínu vyžarovania ústavy do celého právneho systému, vrátane vzájomných vzťahov súkromnoprávnych osôb, a na pozadí ochrany práva na slobodu prejavu, ktorého sa kauza týkala, zdôraznil potrebu vyvažovania jednotlivých kolidujúcich záujmov vo vzťahu k jednotlivým základným právam. Tým sa otvorila cesta k použitiu princípu proporcionality aj na vzťahy, v ktorých nie je priamym účastníkom štát (tzv. horizontálny účinok základných práv). Tézu vyvažovania jednotlivých proti sebe stojacich práv a záujmov Spolkový ústavný súd ďalej rozpracoval v len o pár mesiacov neskôr vydanom rozhodnutí vo veci ,⁴⁾ kde prvýkrát odlíšil čiastkovú zásadu potrebnosti od zásady proporcionality v užšom zmysle.

V nasledujúcich rozhodnutiach Spolkový ústavný súd postupne rozlíšil tri čiastkové kroky testu proporcionality:⁵⁾ , v rámci ktorej sa skúma, či daný nástroj zasahujúci do niektorého základného práva je vôbec spôsobilý dosiahnuť účel, v záujme ktorého k zásahu (obmedzeniu) základného práva dochádza; , prostredníctvom ktorej sa skúma, či na dosiahnutie daného účelu neexistuje iný vhodný nástroj, ktorého použitie by zásah do základného práva úplne alebo čiastočne eliminovalo; a , prostredníctvom ktorej dochádza k vyvažovaniu v kolízii stojacich práv, princípov, záujmov či hodnôt.

Z princípu proporcionality sa následne stal základný aplikačný nástroj vo veciach stretu základných práv a Spolkový ústavný súd mu napokon priznal ústavný status a postuloval jeho záväznosť pre všetky štátne orgány.⁶⁾

Univerzálnosť a štrukturálna prepracovanosť testu proporcionality mali veľký vplyv aj mimo hraníc NSR a princíp proporcionality sa pomerne rýchlo stal bežným aplikačným nástrojom v rámci súdneho prieskumu ústavnosti väčšiny európskych krajín. Na tom mala výrazný podiel judikatúra Súdneho dvora EÚ (ďalej tiež "SDEÚ"), ale najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. A v súčasnosti je už princíp proporcionality používaný aj súdmi mnohých mimoeurópskych štátov - Izraela, Kanady, Japonska či štátov Južnej Ameriky.

V predchádzajúcej časti bolo stručne vysvetlené, ako sa v nemeckom právnom prostredí formovala požiadavka proporcionality štátnych opatrení s ohľadom na ich účel a ako bola táto myšlienka prenesená aj na oblasť vzájomného stretu základných práv. To však predpokladá, že tieto práva sú spôsobilé byť objektom vyvažovania. Tradičné chápanie právnej normy ako abstraktného pravidla aplikovaného formou jednoduchého (právneho) sylogizmu, keď pod hypotézu právnej normy subsumujeme skutkový stav s nutným nástupom dispozície, sa nezdá byť na vyvažovanie štrukturálne uspôsobené. Vystáva teda otázka, o akú aplikáciu (a akých) právnych noriem v takomto prípade ide.

Teoretické riešenie tohto problému poskytol Robert Alexy v práci ⁷⁾ Alexy nadväzuje na teóriu princípov Ronalda Dworkina, ktorú Dworkin formuloval v rámci kritiky právneho pozitivizmu.⁸⁾ Podľa Dworkina existujú právne normy dvojakého druhu - právne pravidlá a právne princípy - a rozdiel medzi nimi je rozdiel v ich logickej štruktúre.

Právne pravidlá sa podľa Dworkina aplikujú spôsobom všetko alebo nič. Ak sú splnené podmienky predpokladané v hypotéze právneho pravidla, nastupuje dispozícia, ak nie sú, právne pravidlo sa neaplikuje. Nie je možné, aby sa aplikovali dve právne pravidlá súčasne, tzn. aby boli zároveň naplnené hypotézy dvoch právnych pravidiel a nastupovali zároveň aj dve dispozície. Ak by aj nastala situácia, že je zdanlivo naplnená hypotéza viacerých právnych noriem s protichodnými dispozíciami, existujú v právnom systéme metapravidlá (), ktoré takýto konflikt riešia. Ak platí jedno pravidlo, iné (konfliktné) svoju platnosť stráca. Z každého pravidla môžu v právnom systéme existovať výnimky, ich výpočet je však konečný a vopred daný, a to bez ohľadu na to, či si je ich účastník právneho vzťahu vedomý, alebo nie. Právne princípy sa naproti tomu môžu aplikovať viaceré zároveň. Na rozdiel od pravidiel majú atribút váhy a v závislosti od situácie sa preto napĺňajú v rôznej miere. Hoci jeden princíp napokon prevládne, ostatné tým svoju platnosť nestrácajú. Z princípu neexistuje výnimka v takom zmysle ako pri pravidlách. Každý princíp však môže v rámci situácie ustúpiť inému princípu, ktorý je pre túto situáciu vhodnejší.

Alexy nadviazal na Dworkinove rozdelenie právnych noriem na pravidlá a princípy. Neakceptuje však tézu, že rozdiel medzi nimi je rozdielom logickým. Povaha právnej normy (teda to, či ide o pravidlo, alebo princíp) sa nedá určiť dopredu, ale až v konflikte s inou právnou normou. Tie normy, ktoré sa v takomto konflikte správajú aproximatívne (uplatňujú sa v rôznej miere), sú princípmi, a tie, ktoré sa aplikujú absolútne (všetko alebo nič), sú právne pravidlá. Ani pre pravidlá nevieme vopred určiť všetky prípady ich možnej aplikácie, pretože výnimka z pravidla môže byť formulovaná až v konkrétnej situácii, a to aj v rámci konfliktu s princípom.⁹⁾ Podľa Alexyho tak nie je pravdivá téza, že pravidlá na rozdiel od princípov buď platia, alebo neplatia.

Pre Alexyho sú právne princípy príkazmi na optimalizáciu.¹⁰⁾ Majú byť naplnené vždy v čo najvyššej možnej miere v rámci skutkových a právnych okolností. V prípade kolízie sa princípy optimalizujú prostredníctvom vzájomného vyvažovania. Čím väčší je stupeň nesplnenia alebo zásahu do jedného princípu, tým dôležitejšie je naplnenie iného.¹¹⁾

Vzťah medzi teóriou princípov a princípom proporcionality¹²⁾ vysvetľuje Alexy nasledovne: