Tvorba vedeckého systému práva duševného vlastníctva I. časť: Obdobie pred rokom 1989

Rozvoj teórie práva duševného vlastníctva v spoločensko-politických podmienkach nastolených komunistickým prevratom po roku 1948. Základné teoretické koncepcie tvorby vedeckého systému práva duševného vlastníctva (V. Knapp, S. Luby, K. Knap) a jeho základná terminológia. Vznik špecializovaného vedeckého pracoviska pre oblasť autorského práva, priemyselných práv a súťažného práva na Univerzite Karlovej v Prahe v roku 1967. Pripravenosť čs. právnej vedy so zameraním na otázky duševného vlastníctva na nové úlohy v tejto oblasti, ktoré nastolil transťormačný proces po roku 1989.

Rozvoj teórie práva duševného vlastníctva v rámci komplexnej disciplíny zaoberajúcej sa pod spoločným zastrešením otázkami autorského práva a tzv. práv príbuzných autorskému právu i otázkami priemyselných práv a súťažného práva sa v právnom vývoji Československa a Slovenska spája (hoci pod rôznymi názvami) až s obdobím po roku 1948. Predtým ucelená vedecká teória pre túto - dnes už osobitnú a aj vedecky systemizovanú oblasť práva - u nás nevznikla; hoci jej náznaky sa črtali už v Lubyho učebnici všeobecného súkromného práva z roku 1941.¹⁾

Po Stalinovej smrti v roku 1953 a odhalení zločinov stalinskej éry Chruščovom²⁾ sa v Československu začalo pozvoľna prejavovať isté ideologické uvoľnenie. V kontraste s krvavým potlačením maďarského povstania v roku 1956 vývoj v Československu smeroval k prijatiu novej Ústavy ČSSR v roku 1960, v ktorej sa deklarovalo, že "socializmus v našej vlasti zvíťazil." Zároveň sa tým chcelo manifestovať, že prvá fáza socializmu, ktorou bola mocensky otvorene hlásaná "diktatúra proletariátu" majúca za cieľ rozbiť základy predchádzajúceho buržoázneho spoločensko-ekonomického zriadenia na báze zospoločenštenia najdôležitejších výrobných prostriedkov (najmä znárodnením priemyslu a združstevňovaním roľníckej malovýroby), sa skončila. Ideologiou sa tvrdilo, že štát, hoci naďalej pod vedením robotníckej triedy a jej predvoja komunistickej strany, sa postupne premieňa zo "štátu diktatúry proletariátu" na "všeľ udový štát", v ktorom už neexistujú "zdedené" antagonistické rozpory, príznačné pre prvú fázu nastoľovania socialistického režimu vo všetkých oblastiach života spoločnosti.

Odtiaľ vývoj smeroval k roku 1968 s jeho úplným zrušením ideologickej cenzúry³⁾ a otvorením dverí na inak vojensky stále pevnej "železnej opone," čo umožnilo intenzívnejšiu výmenu vedeckých informácií aj v spoločenských vedách, a na prechodný čas aj voľnejšie cestovanie našich občanov (vrátane vedcov) na "Západ". Ale vzápätí nasledovala okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy a po nej tvrdá spoločensko- politická a ideologická "normalizácia" (nazývaná vo svojich začiatkoch "konsolidácia"), ktorá nepoľavovala takmer až do krachu socialistického režimu, "betónovanom" aj v období tzv. rozvinutého socializmu na základe ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany a ideológie marxizmu-leninizmu.⁴⁾

Po okupácii sa z hľadiska možností slobody vedeckého bádania v oblasti právnych vied prejavil zasa iný kontrast vo vzťahu k susedným štátom - Maďarsku a Poľsku. Aj napriek tomu, že všetky tri štáty boli súčasťou tej istej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) i vojenského paktu Varšavská zmluva, podmienky pre rozvoj vedeckého bádania v oblasti spoločenských vied boli rozličné. Zatiaľ čo po maďarskom povstaní v roku 1956 (a v Poľsku prakticky nepretržite bez veľmi podstatného obmedzovania) sa právnym vedcom postupne a v čoraz výraznejšej miere umožňovalo rozvíjanie komparatívnych vedeckých stykov s kapitalistickým svetom i v oblasti občianskeho (súkromného) práva a mnohí z nich mali možnosť absolvovať i dlhodobejšie vedecké stáže v štátoch Západnej Európy alebo aj USA, v Československu boli tieto možnosti celkom obmedzené na veľmi malý počet jednotlivcov. Ideologicky sa v oblasti právnych vied od začiatku normalizačného obdobia zdôrazňovalo, že predstavuje ⁵⁾

Malo to však potom ten následok, že keď na konci roka 1989 totalitný komunistický systém v Československu náhle totálne krachol, slovenská veda občianskeho práva, rozvíjajúca sa počas predchádzajúcich štyridsiatich rokov v celkom inom smere ako občianske (súkromné) právo v západnej časti kontinentálnej Európy a - na rozdiel od Maďarska a Poľska - aj vo vedeckej rovine úplne odtrhnuto od západoeurópskych i globálnych harmonizačných úsilí v oblasti súkromného práva, nebola na taký náhly obrat v smerovaní nášho občianskeho práva dostatočne pripravená. Celá aproximácia slovenského právneho poriadku po roku 1989 sa uskutočnila na základe prevzatých európskych smerníc pre oblasť občianskeho práva najmä na byrokratickej úrovni, bez výraznejšej podpo ry naozajstným základným právnovedeckým výskumom v odbore občianske právo, ktorý by sa zakladal predovšetkým na domácich podmienkach so zohľadnením skoršieho štyridsaťročného vývoja. Ten sa jednoducho iba odmietol (bez akéhokoľvek "dialektického sebakritického prehodnotenia") a takpovediac "z jedného dňa na druhý" sa prosto nahradil "ekonomickým a právnym liberalizmom".⁶⁾

Právo duševného vlastníctva je však aj pod zorným uhlom týchto historických skutočností vo viacerých smeroch istou výnimkou. Treba si aj na základe svedectva, ktoré nám zanechal pripomenúť, že nedostatok rozvinutej teoretickej práce v oblasti dnes nazývanej právo duševného vlastníctva si už na prelome 50-tych a 60-tych rokov, našťastie, všimla vtedajšia sekcia ekonómie, práva a filozofie Československej akadémie vied a usilovala sa podnietiť v nej aj vedeckú prácu.

Napísal o tom:

Pravda, už predtým, ako sa začalo profilovať ako samostatná pedagogická a vedná disciplína a rozvíjať svoj teoretický systém vo vzťahu k iným právnym odborom či odvetviam relatívne autonómne (najmä neskôr po zriadení prvého čs. špecializovaného vedeckého pracoviska pre autorské právo a priemyselné práva v roku 1967 na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe - k tomu viac ďalej), začali sa klásť

Na rozdiel od súčasného prevažujúceho chápania občianskeho práva ako "všeobecného súkromného práva", členenie práva na "verejné" a "súkromné" sa v Československu po roku 1948 celkom odmietlo. Opäť sme sa k nemu vrátili hneď po roku 1989, avšak táto "renesancia právneho dualizmu" sa dostala do dnešného "všeobecného povedomia" skôr na báze rozpačitých, či až úplne bezduchých fráz, ako jeho skutočného vedeckého odôvodnenia a precízneho rozlíšenia.

Po roku 1948 sa teda občianske právo stalo jedným z "odvetví právneho poriadku", ktorých počet sa v socialistickom období vývoja nášho práva menil v závislosti od jeho ideologizácie a prispôsobovania sovietskym vzorom a pod ich vplyvom aj domácich teoretických a praktických hľadísk. V učebniciach občianskeho práva viažucich sa na obdobie platnosti prvého čs. Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa otázkam, ktoré dnes zahŕňame do predmetu práva duševného vlastníctva, v systéme občianskeho práva nevenovala osobitná pozornosť.⁸⁾ Avšak v právnovedcckcj literatúre sa už jeho teoretický systém začal rozvíjať.

Zrejme prvým monograficky uceleným systémovým prístupom k právu duševného vlastníctva v rámci rozvíjania socialistického občianskeho práva bolo začlenenie otázok