Veľké údaje v osídlach Veľkého brata

SVÁK, J., SAKOLCIOVÁ, S.: Veľké údaje v osídlach Veľkého brata. Právny obzor, 103, 2020, č. 2, s. 119 - 131.

Big data in the trap of the Big Brother. In the past, the existing technology did not make it possible to store and process such vast amounts of data as the technology today. Data had to be selected according to their necessity and were collected only about specific persons or small groups of people. Nowadays, the technologies manage to predict "patterns" of people's behaviour and significantly improve the effectiveness of decision-making. The question we are dealing with in the article is whether the "traditional" individual right to privacy is still fit in the era of Big Data where the individuality ceases to be of importance or whether other solutions need to be sought.

 Key words: Right to privacy, Big Data, European Court of Human Rights, group rights

Edward Snowden s veľkou pravdepodobnosťou čítal a pochopil odkaz antiutopického románu Georgea Orwella s názvom 1984 (Nineteen Eighty - Four) z roku 1984 a ocitol sa zrejme "v koži" úradníka Ministerstva pravdy Oceánie Winstona Smitha v štáte, kde samotná ľudská individualita je trestaná ako myšlienkový zločin. Keď tento bývalý zamestnanec CIA zverejnil informácie o hromadnom sledovaní elektronickej komunikácie tajnými službami v Spojenom kráľovstve a Spojených štátoch amerických, tak nielenže odkryl z tváre masku Veľkého brata, ale zároveň odhalil bezvýznamnosť nášho súkromia ako ľudskej entity. S hrôzou sme zistili, že človek ako jedinečná ľudská bytosť prestáva mať súkromie pred štátom reprezentovaným Veľkým bratom. Ale čo keď sa za maskou Veľkého brata neskrýva štát? Pre súkromných zberateľov našich údajov na rozdiel od štátu totiž prestáva mať hodnotu naše súkromie ako také. Jednotlivec vo svete veľkých údajov (Big Data) nemá už hodnotu subjektu, ale objektu. Predmetom ich záujmu nie je jednotlivec ako taký (jeho súkromie), ale jeho záujmy a správanie. Nešpehuje nás preto, aby mohol zneužiť informácie z nášho súkromia, ale preto, aby ich využil s cieľom ovplyvniť naše správanie ako spotrebiteľov, aj ako voličov. Samotný zber, zhromažďovanie a triedenie našich osobných údajov sa stáva samostatným obchodným modelom v digitálnom hospodárstve. Otázka je, či sa tým vytvára aj nové kolektívne súkromie ľudí, ktorých súčasné dátové analytické technológie zatrieďujú do určitých skupín, ktoré sú však svojou podstatou tekuté, a teda ťažko fixovateľné a definovateľné. Navyše voľne sa prelievajúce z jednej skupiny do druhej bez toho, aby sme to mohli ovplyvniť, a spravidla aj bez toho, aby sme sa o tom vôbec dozvedeli.

             Doteraz sme naše skupinové (kolektívne) zatriedenie poznali a niekedy sme ho mohli aj ovplyvniť. Ťažko sa nám mohlo dať ovplyvniť našu rasu, ľahšie národnosť či štátnu identitu, a niekedy zaradenie do určitej skupiny (napríklad právnikov) záležalo výlučne na našom rozhodnutí. V takto definovanej skupine sme pomerne ľahko dešifrovali naše práva a s určitými obmedzeniami sme si ich mohli uplatňovať či ochraňovať. Vo svete internetu a veľkých dát to však prestáva platiť.

             V oblasti ľudských práv bola kolektívna ochrana zásadným spôsobom obmedzená tým, že ľudské práva v západnej filozofii sa stali individuálnymi subjektívnymi právami prirodzenoprávneho pôvodu.¹⁾ Tento výdobytok liberálnej filozofie moderných európskych dejín sa po 2. svetovej vojne začal presadzovať aj na nadštátnej úrovni, ktorej vlajkovou loďou sa stali Rada Európy a Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ESĽP) pri aplikácii Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej Dohovor). Ľudské práva v ňom obsiahnuté boli založené v duchu tejto filozofie na princípe individuálnej ochrany a ESĽP permanentne deklaroval, že poskytuje ochranu len individuálnym ľudským právam na základe individuálnej sťažnosti. Vylučoval actio popularis, kde by mohlo dôjsť len potenciálne k porušeniu ľudských práv neurčitej skupiny, ktorá mohla byť ohrozená zásahom štátu.²⁾ Toto sa však tiež malo zmeniť nástupom internetu a veľkých údajov.

Big Brother nastupuje

             Všeobecné pravidlo, či dokonca princíp je, že Dohovor nepripúšťa abstraktný prieskum určitého rozhodnutia alebo opatrenia štátu bez toho, aby bolo predmetné opatrenie aj konkrétne a dokázateľne použité proti individuálne poškodenej osobe.³⁾ Určitým prielomom do zásady individuálnosti a možnosti podať sťažnosť aj osobou, ktorá nebola konkrétnym opatrením štátu priamo zasiahnutá (a to ani ako nepriama obeť v prípade, keď by napríklad sťažovateľ umrel a mal by právneho nástupcu), bolo rozhodnutie vo veci Centre Legel Resources v zastúpení Valentina Cámpeana proti Rumunsku (zo 17. júla 2014, č. 47848/08), kde išlo o porušenie práva na život. Pán Campeanu bol mladý Róm, ktorý nepoznal svojich príbuzných a od narodenia trpel viacerými telesnými aj duševnými chorobami. Jeho smrť bola dôsledkom zanedbania pozitívnych povinností štátu v oblasti práva na život chráneného článkom 2 Dohovoru. Jeho prípadu sa ujala nezisková organizácia, ktorá napokon úspešne obhájila svoj štatút "obete" v zmysle článku 34 Dohovoru bez toho, aby musela preukázať, že bola predmetným opatrením priamo dotknutá na svojich právach. Stále však išlo o porušenie individuálneho, a nie kolektívneho ľudského práva.

             Vráťme sa však k tajnému sledovaniu, resp. zberu, zhromažďovaniu a triedeniu osobných údajov. Práve táto oblasť bola akoby predurčená na to, aby sa pripustila aj, povedzme ústavnoprávnou terminológiou, abstraktná kontrola ústavnosti.

             Dlhodobo precedentným bolo rozhodnutie vo veci Klass a ostatní proti Nemecku (zo 6. septembra 1978, č. 5029/71), kde plénum ESĽP naznačilo, že za určitých okolností prípadu by si vedelo predstaviť, že "obeťou" môže byť osoba len z dôvodu samotnej existencie tajných opatrení, resp. zákonnej úpravy, ktorá takéto opatrenia umožňuje vykonávať bez toho, aby musela preukazovať aj to, že boli proti nemu použité. Práve tajné zbieranie a zhromažďovanie údajov je tým prípadom, keď by abstraktná kontrola mala racionálne jadro z dôvodu, že v opačnom prípade by bola vlastne ochrana práva na súkromie iluzórna. Takéto de facto zbavenie ochrany práva na súkromie by bolo možné len vďaka tomu, že právo na súkromie je porušované prostredníctvom utajených metód zberu, zhromažďovania a triedenia osobných údajov, o ktorých existencii sa nemajú dotknuté osoby ako dozvedieť^.4)

             Po prijatí rozhodnutia vo veci Klass a ostatní sa začala prax ESĽP zásadne rozchádzať do troch smerov.

             Prvý smer viedol ESĽP k tomu, že postaveniu "obete" sa nemôže dovolávať každá osoba v príslušnom štáte, ktorá má neurčitú obavu, že o nej mohla tajná polícia zbierať a zhromažďovať osobné údaje. Od tejto osoby však nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázala, že bola utajovanými prostriedkami skutočne aj sledovaná. Postačí, aby ESĽP získal presvedčenie o tom, že v danom štáte bola uplatňovaná prax tajného sledovania osôb spolu so zvýšenou mierou pravdepodobnosti, že týmito opatreniami mohol byť sťažovateľ dotknutý.⁵⁾

             V druhom smere, naopak, ESĽP konštatoval, že samotná existencia zákonnej úpravy, ktorá pripúšťa tajné sledovanie prakticky všetkých osôb na danom území, predstavuje zásah do ich práv, a to aj bez existencie konkrétnych opatrení, ktoré by mali byť voči nim namierené.⁶⁾

             V prípade Kennedy ESĽP upozornil na to, že pri skúmaní, či si sťažovateľ môže nárokovať postavenie obete, je potrebné prihliadať aj na dostupnosť prostriedkov nápravy na vnútroštátnej úrovni a na mieru rizika, že na neho bolo utajované opatrenie použité a došlo tak k zberu, zhromažďovaniu a triedeniu údajov.

             Vzhľadom na neujasnenosť a rôznorodosť prístupov znižujúcich právnu istotu rozhodovania pre sťažovateľov sa ESĽP rozhodol pre stanovenie unifikovaných a jednoznačných podmienok na uplatňovanie postavenia "obete" porušenia práva na súkromie bez toho, aby sťažovatelia museli preukázať, že boli vystavení tajnému sledovaniu. Príhodným sa mu zdala byť právna situácia v Rusku a v zložení Veľkej komory ESĽP v rozhodnutí vo veci Roman Zakharov proti Rusku (zo 4. decembra 2015, č. 47143/06)⁷⁾ určil podmienky uplatnenia actio popularis v súvislosti s tajným zberom, zhromažďovaním a triedením osobných údajov štátnou mocou.

             Prvou skutočnosťou, ktorú je pri takejto sťažnosti potrebné zohľadniť, je rozsah zákonnej úpravy umožňujúcej tajné sledovanie a posúdiť, či ňou mohol byť sťažovateľ dotknutý, a to z dôvodu, že

 - patrí ku skupine osôb, voči ktorej je právna úprava namierená alebo

 - posudzovaná úprava dopadá na všetkých užívateľov komunikačných služieb, pretože vytvára možnosť zachytiť akúkoľvek korešpondenciu.

             Druhou dôležitou skutočnosťou sú prostriedky nápravy dostupné na vnútroštátnej úrovni. Ak také prostriedky nápravy pre osoby, ktoré majú podozrenie zo sledovania, nie sú k dispozícii, tak je opodstatnená obava a znepokojenie širokej verejnosti, že predmetné nástroje môžu byť zneužívané. Potom sa všetci užívatelia telekomunikačných sietí môžu považovať za potenciálne p