Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Veľký senát a ustálená rozhodovacia prax (inauguračná prednáška)
LÖWY, A.: Veľký senát a ustálená prax. Právny obzor, 105, 2022, č. 2. s. 95 – 111.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2022.2.01
The Grand Senate and established decision – making practise. One of the respectable principles of the rule of law, which is directly linked to the civil process, is the principle of legal certainty. The essence of the principle of legal certainty is the predictability of the decision, which is also the basis for the existence and creation of established decisionmaking practice. In the presented contribution, the author identifies the institutes that contribute resp. have the potential to contribute to the development of established decisionmaking practice. The author is based on the premise that one of the tools that should contribute to the creation of established decision-making practice is the institution of the Grand Senate. By analyzing the legislation itself, as well as selected decisions, it tries to analyze whether the theoretical and legal definition also finds its practical dimension, whether the Grand Chamber actually fulfills the role assigned to it in the system. Based on the performed analyzes, the author concludes that the Grand Senate does not currently use the full legal potential. Based on this partial conclusion, it then tries to formulate conclusions to eliminate the identified shortcomings, while these should not consist in amendments or the need for a change in legislation, but in the rational interpretation and reasonable application of the law.
Key words: legal certainity, review, The Grand Senate, established decision making
1. Istota a právna istota ako esencia stability (ustálenosti)
Potreba istoty má nepochybne biologický základ. Istota je absencia racionálnych pochybností, potreba hľadania pravidelnosti, predvídateľnosti, poriadku, systému v chaose. Istota je jednou zo spoločenských hodnôt.
Jednou z nosných osobností, ktorá sa venovala interpretácií istoty ako spoločenskej hodnoty, bol francúzsky filozof René Descartes. Jeho inšpiratívny a dodnes akceptovateľný koncept o primárnom hľadaní zdroja istoty v premýšľajúcom rozume, možno nepochybne pretransformovať aj do oblasti práva tak, že pri riešení právnych, a to najmä interpretačných otázok, nemá byť rezultátom a nosnou myšlienkou novelizácia legislatívneho textu, ale naopak logická úvaha smerujúca k racionálnej zákonnej interpretácii s cieľom nájsť stabilné riešenie, ktoré by sa mohlo považovať za všeobecne akceptovateľné.
1)
S pojmom istota sa stretávame aj v systéme práva. V tomto systéme, vzhľadom na charakter vzťahov, ktoré reguluje (právne vzťahy), má prívlastok "právna istota".
Právna istota je často skloňovaným pojmom
2)
. Je nepochybné, že ak by sme zvolili penzum odborných textov či odborných článkov, v každom z nich by sme sa s týmto slovným spojením stretli.Kým v samotných legislatívnych textoch, a to dokonca v textoch najvyššej právnej sily (Ústava SR), je pojem právna istota relatívne často frekventovaný, s jej dôrazom ako na vyznávanú spoločenskú hodnotu, no jej konkrétnu definíciu sme v normatívom texte doposiaľ nemali priamo ukotvenú.
O definovanie pojmu právna istota sa v rozhodovacej praxi niekoľkokrát pokúsil Ústavný súd SR. Spoločným menovateľom penza týchto rozhodnutí je klasifikovanie pojmu právna istota ako jedného zo základných princípov právneho štátu.
3)
V rozhodnutiach Ústavného súdu SR však nachádzame aj konkretizáciu, a to v podobe priameho obsahového naplnenia, keď tento definuje pojem právna istota takto: "
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, t.j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom".
4)
Legislatívne vyjadrenie princípu právnej istoty obsahuje slovenský právny poriadok od roku 2016, a to vďaka Civilnému sporovému poriadku (CSP), ktorý v čl. 2 ods. 2definuje, že:
"Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo."
Už na prvý pohľad môžeme identifikovať, že princíp právnej istoty je tu definovaný viac-menej v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR. Z vymedzenej definície je totiž nepochybné, že základným atribútom právnej istoty je požiadavka predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá vo svojej podstate vychádza z toho, že rovnaké (obdobné skutkovo a právne) prípady sa majú posudzovať rovnako, čo zodpovedá požiadavke legitímneho očakávania. Toto legálne vymedzenie je nami zvolené zámerne, a to z dôvodu, že formulovaná definícia predstavuje vymedzenie pre konkrétnu právnu oblasť, a to pre oblasť civilného procesu, čo zároveň predstavuje kľúčový rámec nášho ďalšieho skúmania v načrtnutých otázkach.
Dominantné bude spojenie "právnej istoty" s konotáciami civilného procesu. Požiadavka predvídateľnosti procesu súdneho rozhodovania tak, zdá sa, nadobúda pri pojme právnej istoty významovú dominanciu - inak povedané, pre oblasť civilnoprocesných vzťahov sa princíp materiálneho právneho štátu projektuje vo viacerých sférach (ako napríklad zákonný sudca, legalita dokazovania a pod.), no jadro právnej istoty je spájané s predvídateľnosťou procesu, no aj výsledku procesu súdneho rozhodovania.
5)
Z predloženej legálnej definície je vyvoditeľné, že obsahovou náplňou pojmu právna istota v oblasti civilného procesu je existencia prvku ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
Ak by sme v CSP hľadali konkrétne vyjadrenie spojenia "ustálená rozhodovacia prax", už pri prvom prelistovaní ho môžeme identifikovať v § 48 CSP, ako aj v § 421 CSP, ktoré ho vo svojej normatívnej textácii priamo obsahujú. V interakcii na ich obsah môžeme konštatovať, že hlavný prím v danej činnosti (vytváraní ustálenej rozhodovacej praxe) má Najvyšší súd SR, či už vo formácii malého dovolacieho senátu alebo veľkého senátu.
Vychádzajúc z formulovaných záverov preto koncipujeme hypotézu:
"Veľký senát Najvyššieho súdu SR, prispieva výraznou mierou k tvorbe ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá je determinantom princípu právnej istoty."
Cieľom nášho skúmania bude preto ďalej, a to na podklade vybraných praktických otázok a konkrétnych prípadov, overenie pravdivosti takto formulovanej hypotézy, t.j. či veľký senát Najvyššieho súdu SR skutočne prispieva k vytváraniu ustálenej rozhodovacej praxe, a teda skutočne definuje a napĺňa princíp právnej istoty v oblasti civilného procesu.
Ak však chceme o predmetnej problematike uvažovať komplexne, musíme sa nad ustálenou rozhodovacou praxou zamyslieť ako nad koncepčnou požiadavkou pre celú oblasť súdneho procesu, t.j. tak smerom dovnútra primárneho subjektu, ktorý hrá v kreovaní ustálenej rozhodovacej praxe prím (Najvyšší súd SR), ako aj smerom navonok, t.j. najmä smerom k Ústavnému súdu SR.
2. Veľký senát ako platforma na kreovanie ustálenej rozhodovacej praxe
Na rozdiel od iných európskych štátov, ktoré disponujú obdobným inštitútom, je postavenie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR špecifické hneď z niekoľkých hľadísk.
V systematickom začlenení, napr. v porovnaní s právnou úpravou v Českej republike, môžeme identifikovať, že kým v Českej republike je normatívne ukotvenie obsiahnuté v zákone č. 6/2002 Sb. o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích), v Slovenskej republike je inštitút veľkého senátu vymedzený priamo v CSP.
Táto základná diferenciácia implikuje, že kým v Českej republike ja daná pôsobnosť veľkého senátu pre celú oblasť práva, ktorá spadá do kompetencie súdnej moci, v podmienkach Slovenskej republiky ide len o právomoc v oblasti spadajúcej podľa § 3 a 4 CSP, t.j. do právomoci civilného súdnictva.
Napriek určitému odstupu času od vzniku tohto špecifického orgánu v systéme súdnictva, môžeme konštatovať, že neexistuje konkrétny okruh odborných článkov, ktoré by sa venovali samotnej analýze a dosahu činnosti veľkého senátu. Jednotlivé články sa sústreďujú skôr na kritické hodnotenie jeho vlastnej rozhodovacej praxe, resp. na interpretačné línie vymedzenia jeho pôsobnosti.
Kým česká odborná literatúra označuje veľký senát ako súd so špeciálnou úlohou najautoritatívnejších a najdôležitejších telies vrcholných súdov,
6)
slovenská odborná verejnosť je v tomto opatrnejšia.
7)
Naše skúmanie zameriame výlučne na pôsobenie veľkého senátu v oblasti civilných vzťahov, a to predovšetkým občianskoprávnych a obchodnoprávnych.
V uvedenej oblasti pôsobia na Najvyššom súde SR občianskoprávne a obchodnoprávne senáty. V intenciách § 48 ods. 1 CSP, keď subjektom, ktorý je povinný postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu Najvyššieho súdu SR, je konkrétny senát Najvyššieho súdu, a v spojení s § 3 a 4 CSP môžeme rozlišovať rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávne a obchodnoprávne. Uvedené zároveň kopíruje hmotnoprávne zadeľovanie vecí do kolégií v zmysle tradičného delenia na veci obchodné a civilné. V procesných otázkach by však mala panovať jednota.
Ustanovenie § 48 CSP definuje, hoci nepriamo, nielen úlohu veľkého senátu, ale i jeho zloženie a účinky rozhodnutí, ktoré sú veľkým senátom prijímané a vydávané.
Inštitút veľkého senátu má byť popri vytváraní judikatúry aj platformou na zjednocovanie odlišných názorov jednotlivých senátov Najvyššieho súdu SR.
8)
Pridanou hodnotou rozhodovania vo veľkom senáte je nielen samotné obsadenie veľkého senátu (pozostáva zo siedmich sudcov namiesto štandardných troch, ktorí rozhodujú v obsadení dovolacieho súdu), ale i to, že pri svojom rozhodovaní vychádza aj zo stanovísk reflektujúcich právne názory, ktoré síce preň nie sú záväzné, ale poskytujú mu aj odborný a širší pohľad na riešenie konkrétnej právnej otázky.
K dnešnému dňu možno identifikovať 12 (dvanásť) rozhodnutí veľkého senátu v občianskoprávnych veciach (občianskoprávne kolégium) a 4 (štyri) rozhodnutia veľkého senátu v obchodnoprávnych veciach (obchodnoprávne kolégium).
9)
Z dvanástich rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia veľký senát sám rozhodol meritórne v piatich veciach, v dvoch prípadoch prišlo k zastaveniu konania a v piatich prípadoch bola vec vrátená na rozhodnutie senátu, ktorý vec veľkému senátu postúpil. V obchodnoprávnych veciach prišlo vo všetkých štyroch prípadoch k rozhodnutiu veľkým senátom.
Vykonaná štatistika sama osebe neprispeje k overeniu alebo vyvráteniu nami formulovanej hypotézy, a je preto nevyhnutné, aby sme pozornosť zamerali ďalej, a to priamo dovnútra samotnej rozhodovacej činnosti veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Na druhej strane nám však priblížená štatistika naznačuje isté deformity najmä v rozhodovacej činnosti veľkého senátu v občianskoprávnych veciach, a to v pomere vecí rozhodnutých (5) a vecí vrátených postupujúcemu senátu (5), čo podrobíme ďalšiemu prieskumu v premise tvorby ustálenej rozhodovacej praxe a princípu právnej istoty.
3. Úloha veľkého senátu pri kreovaní ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (alebo pohľad smerom dovnútra)
Hypotéza právnej normy v ustanovení § 48 ods. 1 CSP konkretizuje, že ak senát Najvyššieho súdu SR pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, predloží vec veľkému senátu na rozhodnutie.
Vychádzajúc z gramatického výkladu predpokladmi na predloženie veci veľkému senátu sú: existencia
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 2/2022
