Verejný záujem v autorskom práve. Výnimky a obmedzenia - reštriktívne?

The aim of this paper is first, to point out, in our opinion incorrect, autor-centric wave of restrictivism concerning the interpretation of copyright exceptions and limitations, and also illustrate its conflict with public interest in the copyright law. Second aim is to illuminate several existing internal and external legal instruments that can help the courts to rectify lot of these conflicting situations and thus defend the public interest. Third and last aim is to propose, within current Union law framework, the most flexible provisions for expected new Slovak Copyright Act.

Autorské právo je v posledných rokoch poznamenané exponenciálnym prírastkom ochrany. Tá rastie nielen do "výšky" (predĺženie doby ochrany), ale aj do "šírky" (rozsah práv) a "hĺbky" (rozsah ich vymožiteľnosti). Táto priberajúca figúra sa stáva čoraz ťarbavejšou a pokiaľ ide o rešpektovanie verejného záujmu, možno ju dokonca niekedy označiť až za povestného slona v porceláne. V mnohých zadokumentovaných prípadoch totiž autorské právo nekontrolovane škrtí inovácie alebo paradoxne tvorivosť na úkor spoločnosti, či dokonca na úkor autorov samotných. No a zatiaľ čo majetková ochrana autorov rok čo rok robustnie, verejný záujem spoločnosti v autorskom práve, stelesnený aj vo forme výnimiek a obmedzení z autorského práva, sa čoraz viac zanedbáva. Nečudo potom, že aplikácia autorského práva neraz vedie k absurdným záverom. Paradoxne, k tomuto stavu negatívne prispieva aj domáca, česká a slovenská, právna spisba, ktorá často nekriticky presadzuje vlnu reštriktivizmu, pokiaľ ide o limity práv autora. Akoby táto ochrana nebola poskytovaná autorom v spoločenskom kontexte a v rovine podústavnej. K odbornej, ale aj laickej verejnosti sa tak často dostáva skôr deformovaná autorskocentrická interpretácia.

Predstavme si svet vyhľadávania na internete, kde každý majiteľ webovej stránky musí dať najprv súhlas na indexáciu jeho stránky. Aj taký by bol svet v 21. storočí podľa striktnej aplikácie slovenského alebo českého autorského zákona.¹⁾ Našťastie dnes len málokto inovuje podľa toho, čo mu dovoľuje autorský zákon. Kľúčovým problémom dnešnej doby sa v autorskom práve stali výnimky a obmedzenia autorského práva, ktoré sa súdy snažia interpretovať tak, aby zodpovedali potrebám doby. Tie sú v autorských zákonoch upravené vo forme tzv. zákonných licencií, ktoré umožňujú použitie diela bez súhlasu, resp. aj napriek nesúhlasu autora. V niektorých prípadoch má však autor nárok na odmenu. Ich všeobecným Sú to teda ustanovenia, ktoré navzájom pomerujú záujmy autora a spoločnosti.

Medzinárodným rámcom všetkých výnimiek a obmedzení autorského práva je tzv. trojkrokový test. Prvýkrát bol predstavený Štokholmským protokolom (1967) k Bernskej úniovej zmluve, pričom v mierne modifikovanom znení ho v súčasnosti môžeme nájsť vo veľkom množstve medzinárodných, úniových, ale i národných prameňov práva, vrátane TRIPS-u.³⁾ Trojkrokový test sa stal medzinárodným rámcom, v ktorom môžu štáty Bernskej únie a Svetovej obchodnej organizácie (WTO) upravovať svoje vlastné výnimky a obmedzenia autorského práva.

V kontinentálnom systéme sa historicky vyvinul rigidný systém katalógových zákonných licencií, ktorý spočíva v ich taxatívnom výpočte priamo v zákone. Hovoríme o aj formálnych podmienkach (skutkových podstatách). Spojené štáty americké prijali okrem kazuistických zákonných licencií i tzv. koncept "fair use". Ide o ustanovenie amerického autorského zákona,⁴⁾ ktoré demonštratívne stanovuje štyri faktory podmieňujúce ochranu pred porušením autorského práva.⁵⁾ V podstate ide o detailnejšie (konkrétnejšie) rozpracovanie Bernského trojkrokového testu. Medzinárodný trojkrokový test obsiahnutý v TRIPS-e alebo Bernskej úniovej zmluve a jeho interpretáciu treba ale všeobecne odlišovať od úniového alebo vnútroštátneho trojkrokového testu, keďže , ktorá musí vzhľadom na svoj multinárodný rozmer plniť mierne odlišnú funkciu. Úniový trojkrokový test môže byť preto viac orientovaný na priamo európske hodnoty a tradíciu, a tým aj teoreticky užšie konštruovaný ako ten medzinárodný.

V roku 2001 bola v EÚ prijatá tzv. informačná smernica (ďalej aj "Smernica"),⁶⁾ ktorá zakotvila popri uzatvorenom katalógu prípustných zákonných licencií (čl. 5(1) a čl. 5(2)) aj vlastný trojkrokový test. Ten niektoré štáty prevzali do vnútroštátnych úprav, kým ostatné nie.⁷⁾ Tým došlo ako dôsledok úniového práva k závažnej paradigmatickej zmene. Kým medzinárodný trojkrokový test obmedzoval členské štáty pri tvorbe nových výnimiek a obmedzení v rámci zákonodarstva, za prekročenie, za ktoré zodpovedal štát (napr. voči WTO), úniový trojkrokový test začal obmedzovať aplikáciu existujúcich vnútroštátnych výnimiek a obmedzení priamo na vnútroštátnej úrovni.⁸⁾ Cieľom úniového trojkrokového testu (čl. 5(5)) bolo totiž obmedziť slobodu členských štátov pri transponovaní stroho upraveného katalógu informačnej smernice. Z tohto dôvodu Ako dôsledok eurokonformného výkladu totiž bude musieť súd každého štátu v prípade pochybnosti zisťovať, či vnútroštátna transpozícia niektorej zo zákonných licencií ešte vyhovuje úniovému trojkrokovému testu (pozri napr. C-145/10 a prebiehajúce konania C-435/12, C-314/12, C-117/13 a C-201/13). Trojkrokový test je tak v konečnom dôsledku adresovaný aj súdom (nie len zákonodarcovi), a preto v zásade každú katalógovú zákonnú výnimku či obmedzenie bude nutné vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s ním. Výnimkou je iba zákonná licencia pre dočasnú rozmnoženinu, ktorá podľa názoru Súdneho dvora EÚ vyjadreného v II. C-302/10 (bod 57) tomuto testu nepodlieha, keďže je pomerne podrobná už na úniovej úrovni.⁹⁾

Rámec informačnej smernice je neflexibilný model prinášajúci množstvo právnej neistoty. je preto, že zavádza uzatvorený výpočet prípadov kategórií, pre ktoré môže členský štát EÚ zaviesť vnútroštátne výnimky z práv autora. Vytvárajúci množstvo , pretože podrobuje každú z výnimiek ešte veľmi všeobecnému a vágnemu trojkrokovému testu. Aby toho nebolo málo, súčasne panuje (aj vďaka SDEÚ) silné presvedčenie, že výnimky a obmedzenia autorských práv je nutné vykladať striktne reštriktívne. Taktiež, že prísne reštriktívne je nutné vykladať aj kroky trojkrokového testu.

Situácia je teda taká, že materiálna podmienka (úniový alebo národný trojkrokový test) pôsobí zužujúco. Ak teda v konkrétnom prípade vyhovieme formálnej podmienke (dohľadáme zákonnú licenciu), ale nevyhovieme materiálnej (neprejdeme testom), má sa za to, že došlo k porušeniu autorského práva, hoci by nás inak znenie zákonnej licencie "podržalo".¹⁰⁾ Napríklad, ak si sťahujeme hudbu zo zjavne nelegálnych on-line zdrojov síce navonok naplňujeme skutkovú podstatu zákonnej licencie pre tzv. osobné rozmnoženiny, stále môže dôjsť k porušeniu autorského práva, ak daná skutková situácia "neprejde" trojkrokovým testom.¹¹⁾ Súčasne sa literatúra nepriamo svojim reštriktivizmom vyslovuje za to, že formálna podmienka je materiálnej podmienky. Inými slovami, že bez existencie zákonnej licencie nemožno hľadať riešenie v trojkrokovom teste. Materiálna podmienka (trojkrokový test) teda ako záchytná sieť zákonom nepodchytených prípadov (t.j. ako akási generálna klauzula typu "fair use"). A keďže zoznam výnimiek obsiahnutý v informačnej smernici nedovoľuje členským štátom zachovávať alebo zavádzať výnimky, ktoré nie sú zahrnuté do zoznamu,¹²⁾ celoeurópsky systém "zamrzol" už priamo na úniovej úrovni. Navyše, mnoho štátov, vrátane Slovenska, nevyužilo ani celkovo dostupnú kapacitu poskytnutú úniovým právom (napr. nezavedenie zákonnej licencie pre paródiu, úzke chápanie citačnej licencie a pod.).

Zhrnutím teda možno súčasný rámec výnimiek a obmedzení platiaci pre Slovensko sumarizovať nasledovne. Slovensko je ako štát viazané medzinárodnými zmluvami, podľa ktorých nesmie vnútroštátne zákonodarstvo obsahovať také zákonné licencie, ktoré sú v rozpore s medzinárodným trojkrokovým testom. Porušenie tohto zákazu môže viesť k porušeniu Bernského dohovoru, ale najmä TRIPS-u. Z uvedených práve posledný obsahuje silné sankčné mechanizmy, ktoré možno proti Slovenskej republike v prípade nesúladu uplatniť. Slovensko a jeho orgány verejnej moci sú ďalej viazané uzatvoreným tematickým katalógom zákonných licencií obsiahnutým v informačnej smernici, ktoré pre Slovensko, okrem jednej výnimky,¹³⁾ nie sú vôbec povinné. Konkrétna implementácia týchto zákonných licencií je ďalej podriadená úniovému trojkrokovému testu a limitom tematického katalógu, z rámca ktorého nemôžu vnútroštátne úpravy využívajúce voľbu zákonných licencií vykročiť. Zisťovanie obsahu trojkrokového testu a súladnosti vnútroštátnej úpravy je možné predovšetkým prostredníctvomprejudiciálnych otázok pred Súdnym dvorom EÚ. , vrátane trojkrokového testu, pôsobí vo vnútroštátnom práve predovšetkým silou nepriameho účinku informačnej smernice (eurokonformného výkladu). Jedinou hranicou eurokonformného výkladu je pritom hranica metód interpretácie práva vo vnútroštátnom práve. Na Slovensku je preto možné v niektorých prípadoch presadiť účinok informačnej smernice nielen v rámci znenia zákona, ale aj proti zneniu v zákona (). To platí za predpokladu, že sú splnené podmienky pre ústavne akceptovanú teleologickú redukciu alebo analógiu.¹⁴⁾ Poslednou regulačnou vrstvou je (Autorský zákon). Slovensko má podľa informačnej smernice povinnosť implementovať len jedinú zákonnú licenciu (pre technickú rozmnoženinu) do svojho zákona. To však neznamená, že by tak potenciálne slovenský zákonodarca mohol aj urobiť. Mnohé zákonné licencie sú totiž podústavne nevyhnutné z hľadiska rešpektovania ústavne garantovaných práva a slobôd. Autorský zákon, ktorý by napríklad neumožňoval voľnú citáciu, by sa veľmi ľahko dostal do rozporu so slobodou vedeckého bádania alebo umeleckou slobodou. Mnoho zákonných licencií je preto potrebné vnímať v širšom kontexte nielen základných práv a slobôd, ale aj hospodárskej súťaže. Bez nich by bol totiž Autorský zákon neraz v otvorenom rozpore s ústavou. Je to preto, že autorské právo je bezpochyby obmedzením slobody prejavu v širšom zmysle, a preto podústavné právo musí prispievať k tomu, že toto obmedzenie je proporcionálne.

Tento článok nemá za cieľ prepísať medzinárodné a úniové právo. Prezentuje preto len platné právo a jeho súčasný a možný výklad. Účelom článku je len "vyťažiť" zo súčasnej situácie čo najviac pre verejný záujem. Naším hlavným tvrdením je, že zákonné licencie sa a niekedy vykladať reštriktívne. A naopak, že extenzívny výklad, ako aj analógia sú výkladové právne metódy, ktoré autorskému právu. Tým teda chceme odmietnuť prevládajúcu mienku, podľa ktorej je reštriktívny výklad povinným a bezvýnimočným prístupom k interpretácií výnimiek a obmedzení. Náš názor v tomto smere je založený na nasledujúcich argumentoch:

Čo je vlastne reštriktívny výklad? Reštriktívny výklad možno chápať v troch rôznych odtieňoch významu.¹⁵⁾ reštriktívnym výkladom možno chápať znemožnenie analógie a teleologickej redukcie, a teda dotvárania práva nad rámec znenia ustanovenia. možno rozumieť úzko subjektívno-historický výklad právnej normy, a teda jej výklad podľa toho, čo ňou zákonodarca mal na mysli v čase jej prijímania. Sústreďujeme sa na jeho subjektívnu predstavu, a nie na objektívne vnímanú nadčasovú potrebu. A je výklad znenia ustanovenia tak, že v prípade neurčitosti pojmu sa interpret prikloní iba k tomu významu, ktorý je nepochybný a odmietne mu priradiť význam, ktorý síce stále je subsumovateľný pod bežné znenie daného výrazu v jazyku, avšak vykazuje aspoň viac ako drobnú neurčitosť. Ak tvrdíme, že ustanovenie sa aplikuje len na prípady, ktoré pod význam nepochybne spadajú, akýkoľvek pohľad na účel ustanovenia stráca význam, pretože už jazykové priblíženie sa k norme nám má dávať jasnú odpoveď. Pozerať sa preto na zmysel a účel ustanovenia, keď je jeho aplikácia na daný skutkový stav z jazykového hľadiska nepochybná, má preto význam, len ak chceme aplikáciu ešte ďalej zúžiť formou teleologickej redukcie, ktorú však práve jedno z chápaní reštriktívneho výkladu priamo vylučuje.

Ako vidieť z tejto palety významov, problémom je, že ak literatúra často hovorí o potrebe reštriktívneho výkladu, nie je zrejmé, čo presne tým má na mysli. Táto hmlistosť diskusie je spôsobená chýbajúcou základnou axiomatickou výstavbou metodológie výkladu a jej pojmov, o ktorú sa pokúša v našom priestore napr. Melzer, a bez ktorej je výpovedná hodnota používania tohto ktorého výrazu veľmi nízka. V našom výklade sa preto reštriktívnemu výkladu budeme venovať vo všetkých jeho "odtieňoch".

Dominujúci názor v oblasti výkladu zákonných licencií je teda nutnosť ich "bezvýnimočného" reštriktívneho výkladu. Takýto "interpretačný príkaz" nie je zakotvený v žiadnom právnom predpise. Spomína ho však napr. dôvodová správa k slovenskému a tiež českému autorskému zákonu.¹⁶⁾ Právna náuka ho zvykne interpretovať z toho, že majetkové práva autora sú absolútneho charakteru, a preto každá výnimka z tohto práva (všeobecného pravidla) musí byť vykladaná zužujúco (). Je to v podstate rýdzo autorskocentrický systematický argument, ktorý má dnes silné zastúpenie v literatúre,¹⁷⁾ ale aj v judikatúre.¹⁸⁾ Ako dobrý príklad tu môžeme citovať najautoritatívnejšie súčasné česko-slovenské komentárové vedecké dielo k českému autorskému zákonu, ktoré uvádza: (I. Telec, P. Tůma, Autorský zákon. Komentář. s.339., s.340). Alebo, ako to skutočne imperatívne slovami "bezvýjimečně" a "vždy" vyjadrilo nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR: (Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, OSA v. Bertiny lázně Třeboň, sp. zn. 30 Cdo 3056/2012).

Treba povedať, že slovenská alebo česká právna spisba nie je v tomto smere osamotená a zrejme čerpala inšpiráciu zo zahraničnej, najmä nemeckej literatúry, v ktorej bola¹⁹⁾ táto otázka dlho sporná a predmetom mnohých vedeckých debát.²⁰⁾ No a napokon, toto pravidlo začal v kontexte zákonných licencií používať od rozhodnutia I. (2009) aj sám Súdny dvor EÚ.²¹⁾ Prebral ho sem zo všeobecného systematického pravidla, podľa ktorého interpretácia výnimiek zo všeobecných pravidiel spoločenstva musí byť reštriktívna.²²⁾ Počet rozhodnutí, ktoré nasledovali , je pritom značný (pozri bod 56, 57, I. C-5/08; bod 27, II. C-302/10; bod 162 C-403/08 a C-429/08; bod 109, C-145/10). Keď všakbližšie vzhliadneme judikatúru SDEÚ k otázke výnimiek a obmedzení, zistíme, že táto reštriktívnosť je veľmi obmedzený a skôr povrchný (formálny) prístup. SámSDEÚ tento prístup nedodržuje a interpretačný príkaz vyťahuje v podstate len vtedy, keď sa mu to hodí. Už v rozhodnutí Footbal Association v bode 163 zmierňoval súd tento svoj prístup, keď uvádza: . Tento bod v podstate potvrdzuje, že prvoradý pri výklade je účel ustanovenia, a teda aj jeho teleologický výklad, pred systematikou nanúteným reštriktívnym jazykovým výkladom. V podstate tak SDEÚ viac ako relativizuje svoj tak často opakovaný interpretačný príkaz. Rozhodnutie v tomto smere je však len akýmsi začiatkom. Omnoho zaujímavejšie je, že v neskoršom rozhodnutí SAS C-406/10, kde SDEÚ potreboval teleologický výklad zákonnej licencie umožňujúcej štúdium počítačových programov, už svoju reštriktívnu mantru ani len nespomína. Ba čo viac, v nedávnom rozhodnutí C-128/11 SDEÚ doslova vytvoril doktrínu vyčerpania práv vo vzťahu k elektronickým rozmnoženinám na základe analógie.²³⁾ Prístup Súdneho dvora EÚ preto nemožno za žiadnych okolností vtesnať do kategórie reštriktívny.²⁴⁾ Naopak, reštriktívny prístup má v jeho judikatúre svoje veľmi obmedzené využitie a zjavne má slúžiť súdom len vtedy, ak teleologický výklad neprikazuje interpretovať výnimku alebo obmedzenie inak (prednosť teleologického výkladu).

Na túto, do istej miery "schizofréniu" interpretačného príkazu výkladu výnimiek z pravidiel pritom poukazuje už aj Melzer, ktorý spochybňuje samotné východisko tohto pravidla, t.j. určenie toho, čo je v danom prípade pravidlom a čo výnimkou. Podľa neho, základnou zásadou nášho právneho poriadku je, že čo nie je zákonom zakázané, je dovolené.²⁵⁾ Majetkové právo autora je vlastne výnimkou z tohto pravidla. Melzer argumentuje, že súdy častokrát opúšťajú tento zjednodušený formálny argument v prípade, ak nesmeruje k žiaducemu výsledku.²⁶⁾ To je presne tendencia, ktorú používa SDEÚ. Preto samotná skutočnosť, že určité pravidlo má formálny status výnimky, nemôže zvrátiť výsledok dosiahnutý hodnotovým teleologickým výkladom či inak prípustnou analógiou. V každom prípade však povinnosť reštriktívneho výkladu, ako sme ukázali vyššie, nie je dôsledkom nepriameho účinku úniového práva. Navyše, ako poukážeme nižšie, vnútroštátne právo a jeho metodológia výkladu zároveň taký bezvýnimočný príkaz reštriktívneho výkladu, ktorý by mal vždy prednosť pred hodnotovým teleologickým výkladom. Názor právnej vedy v tomto smere je, podľa nášho názoru, unikátny autorskému právu. Všeobecne totiž platí, že rozhodnutie interpreta medzi extenzívnym a reštriktívnym prístupom vždy prichádza ako výsledok komplexného posúdenia ostatných výkladových pravidiel, vrátane objektívneho účelu daných ustanovení, a teda neplynie automaticky z vnútornej systematiky zákona.

Navyše, z hľadiska ústavnoprávneho nemožno chápať výnimky a obmedzenia v skutočnosti ako výnimky z pravidla. Výnimky a obmedzenia totiž potvrdzujú iné externé pravidlá právneho poriad