Vplyv úniového práva na medzinárodný rámec právnej úpravy zodpovednostných vzťahov jadrového práva

The paper deals with the civil law relationships for the nuclear damage caused by the nuclear incident that are, due to their specific character and potential cross-border consequences, regulated by means of international law. The emphasis in the paper is put on questions of potential application and limits of the European Union ("EU") legislation, represented by the Regulation Brussels I that is applicable to legal nuclear liability relations (eventually, their procedural aspects by application of this right by legitimate subjects) and mutual relationships between the Regulation and international nuclear liability conventions as well as questions of definition of concrete rules setting the jurisdiction of courts in matters of nuclear damages where the Regulation Brussels I may be applicable. An attention is given also to the question of potential application of the Regulation Rome II to legal relationships of nuclear damages and to the legal relationships that are closely connected with the nuclear damage compensation, though these are not directly regulated by international nuclear liability conventions.

Historické korene právneho režimu zodpovednosti za jadrovú škodu siahajú do 60. rokov minulého storočia, keď boli na medzinárodnej úrovni na podklade dvoch základných dohovorov zodpovednostného jadrového práva vytvorené dva popri sebe stojace právne režimy, vytvárajúce v tejto oblasti tak dvojkoľajnosť právnej úpravy. Tzv. viedenský režim²⁾ reprezentovaný (ďalej ako Viedenský dohovor) je otvoreným systémom s "celosvetovou pôsobnosťou", umožňujúcim ktorémukoľvek štátu bez obmedzenia stať sa jeho účastníkom; na druhej strane tzv. parížsky režim³⁾ reprezentovaný (ďalej ako Parížsky dohovor),⁴⁾ je otvorený iba pre štáty, ktoré sú členmi OECD a ktoré sú oprávnené, odvodzujúc toto oprávnenie od svojho členstva, pristúpiť k medzinárodným zmluvám, ktorých vznik bol iniciovaný Agentúrou pre atómovú energiu.⁵⁾

Oba tieto dohovory sú konštruované na princípe civilnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia ako subjektu, ktorý nesie výlučnú zodpovednosť za spôsobenú jadrovú škodu.

Polstoročie existencie dohovorov tzv. prvej generácie si vzhľadom na rozvoj jadrového priemyslu, ako aj post-černobyľské ponímanie dosahov jadrovej havárie katastrofického charakteru vyžiadalo svoju daň v podobe potreby adaptácie existujúceho režimu týchto dohovorov prvej generácie na nové podmienky. Predmetom odborných diskusií bolo predovšetkým zvýšenie limitov zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia, ktoré sa vo svetle udalostí v Černobyle ukázali ako značne poddimenzované, revízie zasiahli i samotný koncept kompenzovateľnej jadrovej škody, existujúci rozsah ktorej sa ukázal ako nedostatočný, ako i otázku dĺžky lehoty na uplatnenie práva na náhradu jadrovej škody (predovšetkým jej predĺženie vo vzťahu k ujme na zdraví).⁶⁾

Výsledkom bolo vytvorenie revidovaných režimov zodpovednosti za jadrovú škodu - vo vzťahu k viedenskému režimu prijatím Protokolu z r. 1997 a vo vzťahu k Parížskemu dohovoru prijatím Protokolov, ktorými sa mení Parížsky dohovor a Bruselský dohovor z r. 2004.

Ďalšou oblasťou, ktorá sa stala predmetom záujmu medzinárodného spoločenstva v post-černobyľskom období, bola otázka vytvorenia verejných fondov,⁷⁾ prostredníctvom ktorých by bolo možné kompenzovať jadrové škody v prípadoch, v ktorých nedošlo k ich náhrade zo strany prevádzkovateľa ako zodpovedného subjektu. Výsledkom týchto snáh bolo prijatie Dohovoru o dodatočnej kompenzácii za jadrové škody z r. 1997,⁸⁾,⁹⁾ ktorý je z hľadiska systematického zaradenia medzinárodných prameňov zodpovednostného jadrového práva samostatným dohovorom, ktorý nespadá ani pod jeden z existujúcich právnych režimov založených Viedenským dohovorom alebo Parížskym dohovorom. Pristúpenie k Dohovoru o dodatočnej kompenzácii nie je tak viazané na žiadny z týchto režimov a zároveň naopak, každý zo zmluvných štátov existujúceho viedenského alebo parížskeho režimu môže k Dohovoru o dodatočnej kompenzácii pristúpiť. Tento dohovor je podporovaný najmä zo strany USA, ktoré ho ratifikovali v r. 2008 a výrazným spôsobom sa snažia presadiť jeho prijatie v tých štátoch, ktoré patria do americkej sféry vplyvu (najmä z dôvodu, že Dohovor o dodatočnej kompenzácii do značnej miery reflektuje potreby a ekonomické záujmy amerického jadrového priemyslu).¹⁰⁾

Vzhľadom na zameranie príspevku na vzťahy zodpovednostného jadrového práva a úniového práva v tejto oblasti, východiskom úvah je otázka, či Európska únia ako subjekt so statusom nadnárodného spoločenstva môže v súlade s čl. 216 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ,¹¹⁾ ktorý zakotvuje tzv. implicitnú vonkajšiu právomoc Únie,¹²⁾ participovať na niektorom zo zodpovednostných režimov jadrového práva prostredníctvom pristúpenia k niektorému z dohovorov prvej alebo druhej generácie.

Odpoveď je v tomto prípade negatívna, pretože zmluvnými stranami dohovorov v oblasti jadrovej zodpovednosti sa môžu stať výlučne suverénne štáty, čím sú z možnosti participácie vylúčené akékoľvek nadnárodné spoločenstvá.¹³⁾ Z tohto dôvodu sa EÚ ako celok nemôže stať súčasťou zodpovednostného jadrového režimu ( zmluvnou stranou niektorého z dohovorov), táto možnosť je vyhradená výlučne štátom (v rozsahu predmetu skúmania autorov okrem iných i členským štátom EÚ).

Vyriešenie sekundárnej otázky možnosti pristúpenia členských štátov EÚ k zodpovednostnému jadrovému režimu je však aj vo vzťahu k štátom ako suverénnym subjektom komplikovanejšie, keďže je nevyhnutné vziať do úvahy viaceré faktory - časovýfaktor pristúpenia k dohovorom jadrového práva, časový faktor členstva v EÚ, materiálny obsah dohovorov zodpovednostného jadrového práva vo vzťahu k výlučným právomociam EÚ, atď.

Súčasný členských štátov EÚ ako účastníkov zodpovednostných režimov jadrového práva je heterogénny. Desať členských štátov EÚ je zmluvnou stranou Viedenského dohovoru (Bulharsko, Česká republika, Chorvátsko, Estónsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Rumunsko a Slovensko), trinásť členských štátov je zmluvnou stranou Parížskeho dohovoru (Belgicko, Fínsko, Grécko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Španielsko, Švédsko, Veľká Británia, Taliansko, Dánsko, Portugalsko, Slovinsko).

Niektoré zo štátov EÚ neparticipujú na medzinárodnom režime vôbec (Rakúsko, Írsko, Luxembursko, Cyprus a Malta) a buď prijali nezávisle od týchto medzinárodných inštrumentov vlastnú vnútroštátnu legislatívu, alebo ponechávajú riešenie otázok náhrady jadrovej škody na všeobecné deliktné právo a všeobecne aplikovateľné kolízne normy.

Súčasťou revidovaného režimu viedenského dohovoru v znení Protokolu z r. 1997 (Protokol nadobudol platnosť v r. 2003) sú Lotyšsko, Poľsko a Rumunsko (Česká republika, Maďarsko, Taliansko a Litva Protokol podpísali, ale doposiaľ neratifikovali). Protokol z r. 2004, ktorým sa reviduje Parížsky dohovor, signovali 12. februára 2004 v mene ES () všetky členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami pôvodného znenia Parížskeho dohovoru, Protokol z r. 2004 však dodnes nenadobudol platnosť.

Vo vzťahu k Dohovoru o dodatočnej kompenzácii možno konštatovať, že jediným štátom z európskej dvadsaťosmičky, ktorý dohovor ratifikoval, je Rumunsko.

Členstvo v EÚ do značnej miery obmedzuje voľnosť štátov konať samostatne a slobodne vo vzťahu k pristúpeniu k tým medzinárodným dohovorom, materiálny obsah ktorých by ovplyvňoval normy alebo pôsobnosť noriem daných úniovým právom v tejto oblasti, t.j. v oblasti, na ktoré sa vzťahuje právomoc EÚ, a naopak, pre ingerenciu Únie do niektorých oblastí (vrátane zodpovednostných vzťahov jadrového práva hmotnoprávneho charakteru) sa obťažne hľadá právny základ.

Vecná pôsobnosť dohovorov zodpovednostného jadrového práva sa vzťahuje tak na hmotnoprávnu úpravu podmienok vzniku zodpovednosti za jadrovú škodu spôsobenú jadrovou udalosťou, ako aj na procesnoprávnu úpravu určovania právomoci súdu oprávneného konať vo veci náhrady jadrovej škody a s tým súvisiacu otázku výkonu a uznávania takýchto rozhodnutí.

Vo vzťahu k prvému okruhu úpravy, spadajúcemu do oblasti hmotnoprávnych aspektov jadrovej zodpovednosti, je potrebné uviesť, že účasť na problematike zodpovednosti za jadrovú škodu nebola zo strany EÚ ako nadnárodného spoločenstva doposiaľ realizovaná žiadnym právne záväzným spôsobom. V tejto oblasti nedošlo doteraz na úniovej úrovni k prijatiu žiadnej legislatívy, ktorá by upravovala konkrétne otázky zodpovednosti za jadrovú škodu a jej náhrady, ktoré by následne spôsobovali stret s existujúcim, príp. budúcim zodpovednostným jadrovým právom.

Jedným z dôvodov absentujúcej úniovej úpravy (a to i napriek momentálne prebiehajúcim snahám Únie o zastrešenie zodpovednostného jadrového režimu v Európe jednotnou úpravou smerujúcou k vytvoreniu úniového prameňa práva sekundárnej legislatívy) je diskutabilný záver o tom, či vôbec, príp. v akom rozsahu možno identifikovať právomoci EÚ v tejto oblasti.

Odborné publikácie jadrového práva síce odkazujú na čl. 98 a čl. 203 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ďalej ako "ZEURATOM"), explicitne však z nich právomoc Spoločenstva Euratom v tejto oblasti nevyplýva.

Článok 98 ZEURATOM zaväzuje (v súlade s jeho doslovným výkladom) členské štáty k prijatiu všetkých opatrení potrebných na uľahčenie uzatvárania poistných zmlúv, ktoré kryjú jadrové riziká (t.j. smeruje k prijatiu smernice upravujúcej otázky uzatvárania poistných zmlúv kryjúcich jadrové riziká). Napriek relatívne úzko vymedzenej problematike, ktorá by mala spadať do pôsobnosti predmetnej smernice, nadobúda výklad tohto ustanovenia stále extenzívnejšiu povahu. Na základe tejto rozširujúcej interpretácie pripúšťajú niektorí autori aplikáciu čl. 98 ZEURATOM aj na oblasť jadrovej zodpovednosti.

Účelom čl. 203 ZEURATOM je umožniť konanie Euratom-u v prípade, ak Euratom nedisponuje explicitnou právomocou konať, avšak prijatie určitého aktu je potrebné na dosiahnutie niektorého z cieľov Euratom-u (uvedený článok ZEURATOM má svoju obdobu v čl. 352 Zmluvy o fungovaní EÚ). V prípade prijatia opatrení na báze čl. 203 ZEURATOM sa však vyžaduje súhlas všetkých štátov prostredníctvom jednomyseľného rozhodnutia Rady. Otázne v tejto argumentačnej línii je predovšetkým podmienka potreby dosiahnutia niektorého z cieľov Euratom-u.¹⁴⁾

Napriek spornému charakteru právomocí EÚ v oblasti hmotnoprávnych aspektov náhrady jadrovej škody, procesnoprávna stránka určovania právomoci súdu a podmienky výkonu a uznania rozhodnutí naopak spadajú do právomoci EÚ.

Z tohto pohľadu je právomoc EÚ pre oblasť jadrovej zodpovednosti jednoznačne identifikovateľná v súlade s čl. 81 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý oprávňuje Európsky parlament a Radu prijať, najmä ak je to nevyhnutné pre riadne fungovanie vnútorného trhu, opatrenia zamerané okrem iného na zabezpečenie vzájomného uznávania a výkonu súdnych a mimosúdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi (právomoc EÚ v oblasti justičnej spolupráce).

Vzhľadom na právomoc EÚ v oblasti výkonu a uznávania rozhodnutí v civilných a obchodných veciach, reprezentovanú v súčasnosti nariadením Brusel I , ktorá sa prekrýva s procesnoprávnou úpravou dohovorov zodpovednostného jadrového práva, je zrejmé, že štáty nie sú bez autorizačného oprávnenia orgánov EÚ oprávnené pristúpiť k týmto dohovorom.

A naopak, EÚ, keďže sama nemôže participovať na medzinárodnom režime zodpovednostného jadrového práva, ingeruje do tejto oblasti prostredníctvom autorizácie členských štátov k pristúpeniu, resp. ratifikácii určitého medzinárodného dohovoru, pričom v tomto autorizačnom akte musí výslovne vyriešiť otázku vzťahu európskeho práva k režimu, vytvorenému uvedeným medzinárodným dohovorom.¹⁵⁾

Vo vzťahu k medzinárodnému zodpovednostnému režimu jadrového práva vydala EÚ takéto autorizačné rozhodnutie v dvoch prípadoch. Prvýkrát vo vzťahu k parížskemu zodpovednostnému režimu v r. 2004 prijatím Rozhodnutia Rady 2004/294/ES, ktorým sa členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Parížskeho dohovoru z 29. júla 1960 o zodpovednosti v oblasti jadrovej energie, oprávňujú v záujme Európskeho spoločenstva ratifikovať Protokol, ktorým sa mení a dopĺňa tento dohovor alebo k nemu pristúpiť. Toto autorizačné rozhodnutie uložilo povinnosť¹⁶⁾ členským štátom, ktoré boli v čase prijatia rozhodnutia zmluvnými stranami pôvodného Parížskeho dohovoru,¹⁷⁾ ratifikovať alebo pristúpiť k Protokolu, ktorým sa pôvodné znenie Parížskeho dohovoru reviduje. Povinnosť ratifikácie alebo pristúpenia k revidovaného parížskemu režimu sa však nevzťahovala na Rakúsko, Írsko a Luxembursko ako nejadrové štáty, ktoré neboli a nie sú zmluvnými stranami Parížskeho dohovoru v jeho pôvodnom znení ani signatármi jeho revidovanej verzie.

Druhé autorizačné rozhodnutie bolo prijaté v r. 2013 vo vzťahu k viedenskému zodpovednostnému režimu a