Všeobecné ustanovenia o konaní pred Ústavným súdom. Kritické poznámky k novému zákonu. (II.)

. (II.) The authors analyse critically the General Provisions (GP) of the New act on the Constitutional Court which becomes legally binding from the 1 March 2019. The purpose of the GP shall be to simplify and make more effective the whole procedure before the Constitutional Court. There are several reasons why this aim has not been achieved. The legislative process suffered from the severe flaws. Provisions concerning a proposal of initializing of proceedings and other submissions are unclear. The position of the parties and their representatives including participating parties is not very stable. authors express some doubts on impartiality of judges in relation to their political past. They criticize the lack of consequences of a procedural decision by which the proposal of initializing is rejected only for the reason that in favour of it have voted less than seven judges. Finally, a supporting application of Civil Dispute Code is not enough for a proper functioning of the Constitutional Court.

Nový zákon o ústavnom súde (zákon č. 314/2018 z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len nový zákon o ústavnom súde) obsahuje v piatej časti všeobecné ustanovenia o konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd). Kopíruje tak historicky prvú právnu reglementáciu konania pred ústavným súdom, ktorá tiež upravovala všeobecné ustanovenia týkajúce sa konania. vzhľadom na počet ustanovení išlo o pomerne stručnú právnu úpravu (§ 18 až 36a zákona č. 38/1993 z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ďalej len zrušený zákon o ústavnom súde).

Nový zákon o ústavnom súde upravuje všeobecné pravidlá postupu a rozhodovania ústavného súdu v 41 ustanoveniach. Otázka je, či masívne rozšírená úprava všeobecných noriem procesného práva v konaní pred ústavným súdom je koncipovaná tak, aby prispela k účinnejšej ochrane ústavnosti alebo stále máme do činenia s viacerými otáznikmi, ktoré vyžadujú odpovede na úrovni zákonodarcu.

Sústredíme sa nielen na analýzu prijatého textu, ale aj na to, do akej miery všeobecné ustanovenia o konaní nového zákona o ústavnom súde reflektujú judikatúru ústavného súdu, prípadne poznatky a odporúčanie právnej doktríny.

Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 400/2015 z. z. o tvorbe právnych predpisov a o zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 310/2016 z. z. (ďalej len zákon o tvorbe právnych predpisov) do právneho predpisu sa nepreberá ustanovenie iného právneho predpisu, ale použije sa odkaz na tento právny predpis alebo na priamo záväzný právny akt Európskej únie.

V časti nového zákona o ústavnom súde, týkajúcej sa všeobecných ustanovení o konaní pred ústavným súdom, nájdeme viaceré ustanovenia, ktoré sú úplne zhodné s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Napríklad § 38 ods. 1, 2, 39 ods. 1, 2, § 40, § 44, § 49 ods. 1 nového zákona o ústavnom súde majú rovnaké znenie ako § 155 ods.1, 2, § 123 ods. 1, § 124 ods. 1, § 125, § 126 ods. 1, § 127 ods. 2 CSP.

Vzniká otázka, aký účel má odkaz na CSP v § 62 nového zákona o ústavnom súde, podľa ktorého, ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným súdom podľa povahy veci primerane CSP.

Ani z dôvodovej správy sa nedá zistiť, prečo nepostačovalo na podporné použitie CSP ustanovenie § 62 nového zákona o ústavnom súde, ale zvolila sa, v podstate zákonom o tvorbe právnych predpisov zakázaná metóda doslovného prevzatia niektorých ustanovení CSP. Ich opakovanie, doslovné alebo len s nepatrnými odlišnosťami, zakladá domnienku, že úpravu v novom zákone o ústavnom súde treba vykladať a používať inak než v konaní pred sporovými súdmi. z toho dôvodu sa nazdávame, že najvhodnejším spôsobom riešenia tejto výkladovej ťažkosti by bolo vypustenie ustanovení, ktoré doslova opakujú CSP, a nahradiť ich odkazom, tak ako to požaduje § 4 ods. 4 zákona o tvorbe právnych predpisov.

Zákon o tvorbe právnych predpisov nebol dodržaný ani v súvislosti s dôvodovou správou nového zákona o ústavnom súde. Podľa § 7 ods. 2 zákona o tvorbe právnych predpisov dôvodová správa sa člení na všeobecnú časť a osobitnú časť. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje vecné odôvodnenie jednotlivých navrhovaných ustanovení právneho predpisu, pričom do odôvodnenia sa nesmie preberať text týchto ustanovení.

Ak sa však začítame do dôvodovej správy k § 32 až 38, zistíme, že jej obsahom je v podstate text týchto paragrafov bez toho, aby boli uvedené vecné dôvody prijatia týchto právnych noriem.¹⁾

Uvedený nedostatok nemá len formálny charakter. v ďalšej časti našej štúdie o účastníkoch konania a súvisiacich otázkach ukážeme, aké výkladové ťažkosti môžu a budú vznikať, pričom práve dôvodová správa by mohla, aspoň sčasti, napomôcť ich riešeniu. za daného stavu nezostáva iné, než čakať na výklady obsiahnuté v budúcej rozhodovacej praxi senátov a pléna ústavného súdu.

Podľa novej právnej úpravy je podaním každý úkon určený ústavnému súdu. Môže ním teda byť procesný úkon, ktorým:

Podaním je aj návrh na začatie konania pred ústavným súdom. v § 42 ods. 2 nového zákona o ústavnom súde sú uvedené podania, ktoré sa považujú za návrh na začatie konania. Tento výpočet návrhov na začatie konania je nadbytočný. Nie je jasný účel takého vymedzenia a neprispieva k jednoznačnosti a právnej istote.²⁾

Formulácia § 42 ods. 2 nového zákona o ústavnom súde naznačuje, a potvrdzuje to aj dôvodová správa, že ide o taxatívny výpočet typov návrhov na začatie konania. Napriek tomu v ňom chýba návrh na disciplinárne stíhanie sudcu ústavného súdu, ako aj návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi ústavného súdu podaný najmenej troma pätinami poslancov národnej rady.

Pochybnosti, naopak, vznikajú pri zaradení návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom podľa čl. 133 ústavy medzi návrhy na začatie konania. v tomto prípade však nejde o návrh na začatie konanie. Tento návrh je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým sa nezačína konanie, ale napáda sa už právoplatné rozhodnutie ústavného súdu návrhom na jeho preskúmanie.³⁾

Napokon, taxatívne vymedzenie návrhov na začatie konania neráta s tým, že návrh na začatie konania môže byť aj atypickým podaním, ktorého predmet by nepatril do právomoci ústavného súdu, ale navzdory tomu navrhovateľ bude požadovať, aby ústavný súd konal a rozhodol.

Určenie okamihu začatia konania pred každým súdom, nielen ústavným súdom, je veľmi dôležité z viacerých dôvodov, ku ktorým patria najmä právna istota a počítanie lehôt, ktoré sú, spravidla, určené na účinné (včasné) uplatnenie nároku na súdnu ochranu. začatie konania súčasne znamená vznik pozitívneho záväzku štátu garantovať základné právo na súdnu ochranu a v nadväznosti na to povinnosť súdu o návrhu konať a rozhodnúť. Procesne alebo vecne.

Podľa § 41 nového zákona o ústavnom súde konanie pred ústavným súdom sa začína na návrh oprávnených subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy, v čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona č. 357/2004 z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 z. z. a v § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 402/2013 z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak § 206 neustanovuje inak. vo veciach podľa čl. 126 a čl. 129 ústavy začne ústavný súd konanie na návrh subjektov oprávnených podľa tohto zákona.

Ak vezmeme do úvahy doslovný výklad tohto ustanovenia, tak konanie pred ústavným súdom sa začína:

Takáto konštrukcia začatia konania pred ústavným súdom je chybná a odporuje procesnoprávnemu chápaniu tohto okamihu.

Návrh na začatie konania môže podať každá osoba, nielen oprávnená. ak podá fyzická alebo právnická osoba návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov a pritom nie je uvedená v čl. 130 ods. 1 ústavy, tak konanie nesporne začne. Ústavný súd je v takej veci povinný ko