Výkladové a aplikačné otázky premlčania v obchodnom práve vo svetle judikatúry

The contribution deals with some questions at issue concerning the limitation in commercial law. Firstly, it deals with the issue of relationship between plea at bar of trial and good morals, i.e. whether the exercise of law, in this case the offer of plea at bar of trial, may be contrary to good morals (§ 3 of the Civil Code) or to the principles of fair commercial intercourse (§ 265 of the Commercial Code). The second group of problems concerns the lapse of the right to delivery of unjust enrichment in commercial business relationship. The main question is whether the right to delivery of unjust enrichment in commercial business relationship lapses in the regime of the Commercial Code or in the regime of the Civil Code. The third group of problems is related to the issue of lapse of the right to contract fine and default interest. The legal regulation of the institute of limitation proved to put high demands on both its interpretation and application, where some problems have a deeper theoretical foundation and concern the application or competition of legal principles in the application of law. Therefore these problems are solved within a broader framework in connection with the requirement for interpretation of law, including the interpretation of its purpose and meaning. This issue is confronted with both the legal theoretical opinions and the judgments rendered by courts in the Slovak Republic and the Czech Republic.

¹⁾ V súvislosti s výkladom a aplikáciou právnej úpravy premlčania vzniká viacero problémov, ktorých riešenie nie je vždy jednoznačné, a to tak v odbornej literatúre, ako aj v judikatúre. Častým dôvodom rozporov je duálna právna úprava premlčania v dvoch kódexoch, a to v Občianskom zákonníku (ďalej len "OZ") a v Obchodnom zákonníku (ďalej len "OBZ") a z toho vyplývajúca zložitosť jej aplikácie. Možno sa však stretnúť aj s problémami, ktoré majú hlbší teoretický základ a súvisia s aplikáciou, resp. konkurenciou právnych princípov pri aplikácii práva, ako aj s požiadavkou interpretácie zákona s jeho účelom a zmyslom. V nasledujúcom príspevku sa budeme zaoberať niektorými spornými otázkami súvisiacimi s premlčaním v obchodnom práve.

Podstatou vzťahu námietky premlčania a dobrých mravov je otázka, či je možný rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi. Teda, či výkon práva, v tomto prípade uplatnenie námietky premlčania, môže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ), respektíve so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 OBZ).

Táto problematika je v aplikačnej praxi stále do určitej miery rozporuplná. Odborná literatúra je nejednotná a vyjadrujú sa k nej skôr predstavitelia právnej teórie ako civilistická obec. Judikatúra, a to tak v Českej republike, ako aj na Slovensku už zaujala určité stanovisko.

Zložitosť situácie spočíva v tom, že pri riešení možného rozporu námietky premlčania a dobrých mravov prichádza ku kolízii právnych noriem, a to právnych noriem kogentného charakteru. Zároveň dochádza k potrebe aplikácie základných princípov práva, ako je princíp právnej istoty, ale aj všeobecného hodnotového princípu spravodlivosti pri aplikácii práva. Tieto otázky sú výsostne teoretické a dotýkajú sa vo svojej podstate problematiky účelu v práve. P. Holländer pod pojmom účel v práve rozumie "normotvorcov chcený stav vecí, ktorého dosiahnutie je sledované prostredníctvom právnou normou postulovaného ľudského správania".²⁾ Pri úsilí dosahovania či presadzovania účelu práva potom dochádza aj ku kolíziám či už právnych noriem, alebo právnych princípov. Je preto len logické, že problematiku vzťahu premlčania s dobrými mravmi v tom zmysle, že námietka premlčania je uplatnená v rozpore s dobrými mravmi, sa uchopili predovšetkým autori z oblasti právnej teórie.³⁾

Názory na túto otázku sa vyvíjali a s určitou licenciou možno konštatovať, že sa ustálili na stanovisku, že celkom vo výnimočných, ba až extrémnych prípadoch je možné kvalifikovať námietku premlčania ako konanie S tým však bezprostredne súvisí náročnosť zistenia skutkového stavu v konkrétnom prípade vrátane zistenia existencie konkrétnych podmienok, ktoré kvalifikujú vznesenie námietky premlčania ako také, ktoré sa prieči dobrým mravom. Taktiež je nevyhnutné zistiť a konštatovať, v čom spočíva v konkrétnom prípade rozpor s dobrými mravmi. To znamená, že aj dobré mravy v konkrétnom prípade musia by celkom jednoznačne identifikované a kvalifikované.

Zaujímavá je v tomto smere aj judikatúra týkajúca sa rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi.

V Českej republike bol v tomto smere významný nález Ústavného súdu ČR,⁴⁾ v ktorom síce ústavný súd nepriznal v rozhodovanej veci, že konkrétna námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, ale v náleze všeobecne konštatoval, že "Ustanovenie § 3 OZ, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva vznieť námietku premlčania.". Uvedené konštatovanie nebolo bližšie zdôvodnené.

Odôvodnenie uvedenej tézy nájdeme až v neskoršom náleze Ústavného súdu ČR,⁵⁾ v ktorom ústavný súd kvalifikoval vznesenie konkrétnej námietky premlčania za také, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Ide o odôvodnenie relatívne komplexné, ktoré vo svojej podstate dotvára a upresňuje všeobecnú tézu uvedenú v predchádzajúcom náleze Ústavného súdu ČR a principiálne akceptovateľné. V náleze ústavný súd uviedol: "Niet pochýb o tom, že námietka premlčania zásadne neodporuje dobrým mravom, ale môžu nastať situácie (napr. vo vzťahu medzi najbližšími príbuznými), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by v takejto situácii zánik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.".

Ústavný súd ČR v tomto konkrétnom prípade považoval námietku premlčania za nemravnú, ktorú vzniesol vedľajší účastník (syn sťažovateľky), čím všeobecné súdy tým, že akceptovali námietku premlčania, aprobovali konanie, ktoré je . Zároveň ústavný súd konštatoval, že tým sa stalo, že konanie pred všeobecnými súdmi nebolo ako celok spravodlivé.⁶⁾

Uvedený názor sa potom premieta aj v judikátoch Najvyššieho súdu ČR. Ako príklad možno uviesť judikát, v ktorom sa uvádza: "Možno síce prisvedčiť žalovanej, že ide o výkon práva (vzniesť námietku premlčania), ktorý je v súlade so zákonom; z okolností, za ktorých bola námietka premlčania práva uplatnená, je však nepochybné, že je výrazom zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor úpadcu, a teda ide o jeho výkon v rozpore s dobrými mravmi. Správne preto odvolací súd s ohľadom na mimoriadne okolnosti prípadu pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy námietku premlčania, ktorú v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ žalovaná uplatnila. Zásada výkonu práva v súlade s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona; pojem "dobrých mravov" nemožno totiž vykladať len ako korektív či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale tiež ako morálne meradlo pre použiteľnosť právnych noriem.".⁷⁾

Dostupná judikatúra slovenských súdov je v tomto smere veľmi skromná. Je známy judikát Najvyššieho súdu SR, v ktorom sa v právnej vete vyslovuje názor, že "Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.".⁸⁾ V tomto prípade Najvyšší súd SR ako súd dovolací neuznal za dôvodnú námietku žalobcu, že akceptácia vznesenej námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi.

Mohlo by sa zdať, že to bude platiť len v prípadoch, ak súd posúdi námietku premlčania ako dôvodnú. To by nevylučovalo, že v určitom konkrétnom prípade námietka premlčania môže byť v rozpore s dobrými mravmi, a preto nebude dôvodná. Takýto výklad však vyvracia poznámka uvedená za publikovaným judikátom, ktorá akoby bližšie zdôvodňuje či vysvetľuje uvedenú právnu vetu nasledovne: "Neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 OZ, z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemôže veriteľovi priznať premlčané právo. Dobrým mravom neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu. Použitím ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemožno reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.". Nemožno pochybovať o tom, že na základe tejto poznámky uvedenú právnu vetu možno vykladať len tak, že námietka premlčania sa nemôže dostať do rozporu s dobrými mravmi. Autor tejto poznámky nie je uvedený.

Neskôr k problematike rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR. Vyjadril názor že "vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi".⁹⁾ Pritom zdôraznil, že o takýto prípad môže ísť iba výnimočne a je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.

Je nepochybné, že posudzovanie rozpornosti námietky premlčania s dobrými mravmi v každom jednotlivom prípade je veľmi náročné a kladie na odbornú a intelektuálnu úroveň sudcu vysoké nároky nielen pri posudzovaní prípadu a hľadaní a formulovaní predpokladov takéhoto rozporu, ale aj pri odôvodnení jeho rozhodnutia.

Problém, či sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch premlčuje v režime Obchodného zákonníka alebo v režime Občianskeho zákonníka, je najdlhšie a najintenzívnejšie diskutovaným problémom inštitútu premlčania. Hoci sa časom