Weimarská ústava (1. časť) - Cesta k prijatiu základného dokumentu

Blížiaci sa koniec prvej svetovej vojny predznamenával radikálnu zmenu nielen v sociálnej, ale aj ústavnoprávnej oblasti. Už od roku 1917 bol na pôde Ríšskeho snemu opakovane zdôrazňovaný nesúhlas tak s pokračovaním krvavého konfliktu, ako aj s aktuálnou podobou fungovania štátu - Nemeckého cisárstva. Medzistranícky výbor (Interfraktionelles Auschuss), ktorý v tomto období vzniká na parlamentnej pôde Ríšskej rady, svoje požiadavky artikuluje veľmi jednoznačne - začatie mierových rokovaní a okamžitá parlamentarizácia monarchie. A hoci význam uvádzaného orgánu nebol nijako marginálny (výbor tvorila väčšina poslancov Ríšskej rady), jeho reálne možnosti ovplyvňovať situáciu v štáte boli obmedzené. V Ústave Nemeckej ríše z roku 1871, prezývanej aj Bismarckova ústava, nebol vzťah parlamentu a vlády bližšie upravený. Jej text dokonca nepoznal ani vládu v zmysle kolektívneho orgánu. Explicitne spomenutý bol v tejto súvislosti iba ríšsky kancelár (článok 15), ktorého do funkcie podľa vlastného uváženia menoval priamo nemecký cisár. Poverený bol predsedaním Ríšskej rade ako druhej parlamentnej komore, zastupujúcej záujmy jednotlivých spolkových krajín. V zmysle ústavy patril k jeho ďalším úlohám vágne formulovaný a bližšie nešpecifikovaný (Leitung der Geschäfte). Zámer tvorcov ústavy bol jednoznačný - centralizovať moc v rukách cisára, ktorý mal osobu kancelára využívať iba ako akúsi prevodovú páku medzi ním, ako hlavou štátu, a nižšími stupňami ríšskej správy.

Naznačená absencia hlbšieho ústavného previazania medzi zákonodarnou a výkonnou zložkou moci začala medzi ich predstaviteľmi postupne vytváral nemalé napätie. Preukazovalo sa to najmä v kritických okamihoch politického života, akých prvá svetová vojna prinášala neúrekom. V roku 1917 sa tak napríklad nemecký cisár Wilhelm II. tráviaci väčšinu času v sídle generálneho štábu v belgickom meste Spa nečakane dozvedel, že Ríšsky snem práve prijal rezolúciu, ktorou dohodové mocnosti požiadal o okamžité uzavretie vzájomného prímeria (Verständigungsfrieden).

Nielen nemecký cisár, ale aj mnohí členovia Najvyššieho armádneho velenia (Oberste Heeresleitung), považovali takéto správanie vnútroštátnych orgánov za neprípustné a predstaviteľov obdobných iniciatív po vojne označovali za zradcov (Verätter), na ktorých týmto spôsobom prehadzovali zodpovednosť za porážku Nemecka. Zmes zlosti a zjavných konšpirácií (akékoľvek vyhliadky na víťazstvo Nemecka sa po vstupe USA do vojny znížili na absolútne minimum) neskôr dodali vhodný podklad ku vzniku legendy (Dolchstoßlegende), ktorú mali tvrdo bojujúcim nemeckým vojakom do chrbtov svojím defétismom pomyselne zapichnúť najmä socialisti a Židia. Práve tieto dve skupiny sa po vojne stávali vhodným terčom v zásade akýchkoľvek obvinení. Túto legendu udržiaval pri živote najmä generál a neskorší prezident Paul von Hindenburg, ktorý sa tak nepochybne pokúšal zmyť vlastnú časť viny.

Nemecká spoločnosť prijala túto vymyslenú legendu s obrovským nadšením. Porážka vo vojne, ktorú Nemecko samo rozpútalo, aby zvýšilo svoj medzinárodný vplyv na úkor koloniálnych mocností, bola pre mnohých obyvateľov nestráviteľným sústom. Legenda o bodnutí dýky do chrbta tento "dejinný omyl" nielen dokonale vysvetľovala, ale zároveň ukazovala aj na údajných vinníkov, čo bránilo kritickej národnej sebareflexii. Zárodok tejto legendy niektorí autori dokonca nachádzajú až v germánskej mytológii - v Prsteni Nibelungov. Hlavný hrdina tohto slávneho eposu - Siegfried, ktorého meno odkazuje na , je zradený svojím domnelým priateľom Hagenom, ktorý ho v nečakanej chvíli podlým spôsobom usmrtí bodnutím kópie do chrbta. Dramatizácia uvádzaného eposu v štyroch Wagnerových operách dopomohla pocit zrady sprostredkovať veľkej časti vtedajšej spoločnosti, ktorá v osobe Hagena nachádzala personifikáciu nepriateľa - socialistu či Žida.

Napriek tomu, že generál Paul von Hindenburg, ako aj ďalší členovia Najvyššieho armádneho velenia si veľmi dobre uvedomovali nepriaznivý vývoj situácie na fronte. Nechceli to byť práve byť oni, čie mená budú pripojené k vyjednaným mierovým zmluvám. Cisárovi Wilhelmovi II. tak síce navrhli pristúpenie k mierovým rokovaniam, avšak s dodatkom, aby to boli práve búriaci sa zástupcovia Ríšskeho snemu, ktorí tieto podmienky vyjednajú a zmluvu nakoniec aj podpíšu. A tak, aj napriek neexistencii akéhokoľvek priameho spojenia medzi osobami poslancov vyjednávajúcimi podmienky mierovej zmluvy a úlohou Nemecka v prvej svetovej vojne, to boli práve tieto osoby, na ktoré sa neskôr zacielila otvorená nenávisť veľkej časti nemeckej spoločnosti. Nastražená pasca, do ktorej sa nechali členovia nalákať, zaklapla dokonale. Špeciálny výbor, zriadený v roku 1919 na prešetrenie príčin rozpútania prvej svetovej vojny, nakoniec neodsúdil žiadneho generála, hoci práve oni stáli za nešťastnými rozhodnutiami, ktoré pripravili o život desiatky tisíc ľudí na oboch bojujúcich stranách. Vypočúvanie pred výborom dokonca niektorí (ako napríklad spomínaný Hindenburg) paradoxne využili na politické zviditeľnenie sa a utvrdenie verejnosti - ktorá proces pozorne sledovala - v názore, že legenda o bodnutí dýky do chrbta je pravdivá.

Členovia komisie vyjednávajúci podobu mierových zmlúv takúto príležitosť ani šťastie nemali. Po oboznámení sa verejnosti s obsahom zmlúv sa väčšina zúčastnených stala terčom útokov a spoločenského opovrhnutia. Vedúci komisie - Matthias Erzberger - už o niekoľko mesiacov zaplatil za podpísanie týchto dokumentov vlastným životom. Zároveň však treba povedať, že tlak, ktorý bol ku koncu vojny vyvíjaný na zmenu vnútroštátnych pomerov, nezostal zo strany cisára Wilhelma II. nevypočutý. V snahe utlmiť nespokojnosť silnejúcej politickej opozície sa cisár v októbri roku 1918 rozhodol za kancelára vymenovať svojho liberálne zmýšľajúceho bratranca - princa Maxa von Bádenského. Poverený bol úlohou pripraviť rozsiahlu ústavnú reformu, ktorá mala splnením požiadavky zavedenia parlamentarizmu otupiť najostrejší tŕň protestných poslaneckých hlasov. Centralisticky riadená ríša sa zavedenou reformou mala premeniť na parlamentnú monarchiu britského typu. No čo bolo ešte dôležitejšie, Ríšskej rade mala pribudnúť kľúčová právomoc v podobe možnosti vysloviť kancelárovi nedôveru, s následnou povinnosťou cisára takúto osobu odvolať. Súhlasom Ríšskej rady bolo taktiež podmienené vyhlásenie vojny a uzavretie mieru, čím prišlo k ďalšiemu z radu obmedzení pôvodných - výsadne cisárskych - právomocí.

Prijať sériu uvádzaných reforiem trvalo Maxovi von Bádenskému od nástupu do funkcie necelé štyri týždne. Keďže k naplneniu najdôležitejších požiadaviek prišlo formou riadneho prijatia ústavnej novely, nemecký historik označil túto snahu ako pokus o (Revolution von oben).

Cisárovi Wilhelmovi II., ktorý by za iných okolností prirodzene nesúhlasil s oslabovaním vlastného postavenia, priniesol takýto atypický druh "revolúcie" nesporné výhody. Reformu riadil človek, ktorého do tejto pozície vybral samotný cisár, čo mu dovoľovalo pripravované ústavné zmeny ovplyvňovať v jeho prospech. Odrazilo sa to napríklad na zachovaní možnosti cisára vyberať kancelára podľa vlastnej vôle, hoci jeho zotrvanie v úrade už bolo podmienené dôverou Ríšskeho snemu.

Chvíľková spokojnosť väčšiny politických strán sa však žiadnym spôsobom neodrazila v konzervatívnej časti spoločnosti a už vôbec nie medzi predstaviteľmi armády. Hoci mnohí velitelia už považovali v uvádzanom období vojnu za prehratú, stále sa nedokázali stotožniť s opustením frontových pozícií, a to najmä z dôvodu presvedčenia, že neústupnosť nemeckej armády nepriateľa prinajmenšom vyčerpáva, čo výrazne zlepšuje vyjednávacie pozície v očakávaných mierových rokovaniach.

Toto presvedčenie sa odrazilo aj v zúfalom rozhodnutí velenia nemeckej lodnej flotily (Seekriegsleitung), ktorej predstavitelia prišli s nápadom ako dohodové mocnosti - očakávajúce každým dňom nemeckú kapituláciu - zaskočiť a zároveň aj poškodiť renomé reformnej vlády Maxa von Bádenského.

Plán, o ktorom bol upovedomený aj cisár Wilhelm II., mal