Weimarská ústava (2. časť) Hľadanie identity nového štátu

Prijatie Weimarskej ústavy predstavovalo v turbulentnom období rokov 1918 - 1919 formálne ukončenie novembrovej revolúcie, ktorá sa tak mohla označiť za úspešnú. Finálnu verziu ústavného dokumentu tvorili dve základné časti. Prvá časť s názvom definovala charakter štátu a jeho inštitucionálny rámec. Druhá časť nazvaní obsahovala katalóg základných ľudských práv a slobôd.

Poslanci Národného zhromaždenia prijatím ústavy zároveň splnili svoju najdôležitejšiu úlohu. Priebeh rokovaní však odhalil aj výraznú protichodnosť spoločenských predstáv o ideálnej podobe budúceho štátu. Prejavovala sa najmä pri hľadaní odpovedí na kľúčové otázky ústavnej identity.

Malo by ísť o štát unitárny alebo federalistický? O štát sociálny alebo socialistický?

Parlamentnú alebo prezidentskú formu vlády? Nemeckú ríšu či republiku?

Opakovane sa pritom možno stretnúť s výhradou, že búrlivé poslanecké diskusie nesprevádzala žiadna ucelená teoretická vízia či koncepcia, ktorá by procesu ústavnej tvorby dokázala dodať potrebnú štruktúru. Prezentované návrhy odzrkadľovali rozmanité - mnohokrát aj neskrývane naivné - svetonázorové postoje, ktoré sa poslanci pokúšali zapracovať do textu ústavy. Ilustratívnym príkladom môže byť poslanec Friedrich Naumann (DDP), poverený zostavením katalógu ľudských práv. Ten sa v pôvodných verziách svojich návrhov snažil do základného dokumentu zakomponovať vety ako: alebo .

Definitívna podoba územného členenia, štátnych symbolov či rozsahu právomocí jednotlivých orgánov sa tak v záverečnej fáze rokovaní mnohokrát stávala výsledkom akéhosi "kompromisu z kompromisov", ktorý sa neskôr ukázal byť nevyhovujúcim pre všetky zúčastnené strany. Ako túto skutočnosť v prípade otázok organizácie štátnej moci výstižne vyjadril historik (cit.): " ".

Na nečakanú prekážku narazil aj pôvodný zámer hľadať inšpiráciu v ústavách západných krajín. Poslancov postupne odrádzali nielen špecifiká zložitého administratívneho členenia bývalej monarchie - a s tým súvisiaca problematika spravodlivej distribúcie právomoci - ale aj čoraz väčší odpor proti samotnému Západu. Objektívne posúdenie vhodnosti francúzskeho, britského či amerického ústavného modelu totiž pre mnohých nebolo možné oddeliť od skutočnosti, že to boli zástupcovia práve týchto krajín, ktorí sa na jednom z parížskych predmestí predbiehali vo formulácii čo najtvrdších mierových podmienok.

Azda jediným hodnotovým priesečníkom, ktorý v prvej polovici roka 1919 dokázal spojiť poslancov naprieč politickým spektrom, bolo presvedčenie, že Nemecko musí byť republikou. Prejavilo sa to aj na výsledkoch prvých povojnových volieb do Národného zhromaždenia, v ktorých najvyšší počet hlasov pripadol trojlístku demokratických strán (SPD, Zentrum, DDP), otvorene sa hlásiacich k spontánnemu "balkónovému" vyhláseniu republiky Philippa Scheidemanna. Prakticky jedinou prodemokratickou stranou, ktorá vo svojom programe neodmietala návrat k monarchii, bola pravicová Nemecká ľudová strana (Deutsche Volkspartei - DVP) na čele s Gustavom Stresemannom. Jej predstavitelia však opakovane zdôrazňovali, že k prípadnej zmene musí viesť zákonný postup, odvolávajúci sa na vôľu ľudu, a nie násilný vojenský prevrat.

V nemeckej verejnosti však dilema medzi monarchiou a republikou v revolučných rokoch prakticky vôbec neexistovala. Spor bol v spoločnosti vedený "iba" o prívlastok, ktorý bude vznikajúcu republiku charakterizovať. Netreba pritom zvlášť zdôrazňovať, že aj jemný gramatický rozdiel v termínoch a dokázal vytvoriť mohutnú priepasť oddeľujúcu dva hlavné ľavicové tábory. Napriek výrazne sa odlišujúcim predstavám o ideálnej podobe spoločenského usporiadania, sympatie k bývalej monarchii nespájal ani jedného z nich.

Túto paradoxnú zhodu ovplyvnil sled viacerých faktorov. Išlo predovšetkým o prehlbujúcu sa úroveň sociálnej biedy spôsobenú vyčerpávajúcim vojenským konfliktom. Pre mnohých tak pád monarchie neznamenal nič iné než odvrátenie hroziaceho hospodárskeho kolapsu. Týždne predchádzajúce potupnej kapitulácii v Compi?gne boli pre živoriacu nemeckú verejnosť o to náročnejšie, že na povrch sa postupne vynárali informácie o skutočnej situácii na bojiskách, diametrálne sa líšiace od správ, ktorými obyvateľstvo pravidelne zahlcovala masívna štátna propaganda.

Vzniknuté rozčarovanie a nespokojnosť síce vytvárali iba chabé predpoklady na preklenutie celého radu iných ideologických rozdielov, boli však dostatočne presvedčivým argumentom pri rozhodovaní, či sa historická kapitola cisárskej monarchie definitívne uzavrie. Z rovnakého dôvodu sa v marci roku 1920 nestal úspešným ani pokus o jej oživenie, o čo sa vojenským prevratom pokúsila dvojica bývalých generálov Wolfgang Kapp a Walter von Lüttwitz.

Zámerom obsadenia berlínskej vládnej štvrte bolo odštartovanie destabilizačného procesu, na ktorého konci mala mladá nemecká republika kapitulovať pred masami nespokojného obyvateľstva, pridávajúceho sa na stranu pučistov. Tí rátali aj s podporou armády, ktorej velenie skutočne odmietlo vydať povel na útok. Generál Hans von Seeckt odmietavý postoj údajne vysvetľoval tvrdením, že .

S čím však pučisti nepočítali, boli milióny robotníkov po celom Nemecku, ktorí na žiadosť vlády okamžite vstúpili do protestného štrajku. Svojím konaním nielenže po pár dňoch ukončili berlínske nepokoje, ale vyslali aj jasný signál, že o návrat monarchie nestoja.

Definitívnu bodku za nádejou, že by monarchia a cisársky rod Hohenzollerovcov mohol novembrové otrasy predsa len ustáť, dali predstavitelia Dohodových mocností, ktorí vo Versailleskej zmluve obvinili cisára Wilhelma II. z , pripájajúc aj oficiálnu požiadavku o jeho vydanie na súdnu zodpovednosť.

Deklarovaním Nemeckej ríše za hneď v prvom článku Weimarskej ústavy však akoby sa potenciál možnej zhody nenávratne vyčerpal. Dokazuje to aj príspevok poslanca Wilhelma Kahla (USPD), ktorý na jednom z úvodných rokovaní ústavného výboru prišiel s návrhom, aby sa republikánsky charakter štátu premietol aj do názvu ústavy, čo by viedlo aj k zmene samotného štátu. Kahl si uvedomoval, že medzi oboma štátmi budú z historických dôvodov aj naďalej existovať mnohé (Verbindungslinien), zmena názvu by však vyjadrovala vôľu o vznik ?nového štátu´ ako výsledku suverénneho rozhodnutia ústavodarného zhromaždenia.

Svojím príspevkom Kahl otvoril tému historicko-právnej kontinuity vznikajúcej republiky s bývalou monarchiou. V tomto duchu formuloval svoju odpoveď aj Hugo Preuß, ktorý sa s Kahlovým návrhom nestotožnil. Na rokovaní poslancom zdôraznil, že (cit.) " ". Kategorické stanovisko Weimarskej ústavy vyvolalo reakcie aj v odborných kruhoch.

Medzi prvými vstúpil do diskusie významný právny vedec a neskorší rektor Univerzity v Kolíne , ktorý tvrdil, že diskontinuitu predznamenalo už revolučné odstránenie pôvodných ústavných orgánov, keďže spolu s nimi nevyhnutne zanikol aj samotný štát - Nemecká ríša (1871 - 1918). Napriek nezmenenému názvu preto, podľa Stier-Somla, nemožno akceptovať predstavu, že by ústava prijatá novovzniknutým ústavodarným orgánom - Národným zhromaždením - dokázala zachovať kontinuitu štátu, ktorého pôvodný inštitucionálny, no najmä hodnotový obsah sama popiera.

Stier-Somlo tým nevedomky vytvoril aj silný argument proti obvineniam Dohodových mocností, čo počas mierových rokovaní ako prví využili zástupcovia Rakúska. Poukázaním na štátoprávnu diskontinuitu medzi Rakúskom - ako suverénnym š