Zmluvy o poskytnutí finančnej služby - 1. časť: Spoločné východiská, základné inštitúty pre správu majetku a inštitút úročenia (v súvislostiach rímskeho a kánonického práva)

Pôvod súčasných zmluvných modelov správy na finančnom trhu je potrebné hľadať v tradičných inštitútoch správy majetku, ktoré svojou podstatou nie sú výrazne odlišné od svojich "derivovaných" náprotivkov na finančnom trhu. Štandardnými (tradičnými) modelmi správy majetku chápeme tie, ktoré sa bežne v praxi využívali a využívajú a existuje u nich určitá kontinuita existencie v našom právnom poriadku a v systéme finančného trhu vo všeobecnosti (napriek odchylnému právnemu vývoju v rokoch po druhej svetovej vojne do roku 1989). Odlišnosťou je, že pri výkone správy nad majetkom sa na finančnom trhu vyžaduje odborná spôsobilosť (teoretické znalosti, resp. dosiahnuté vzdelanie a praktické skúsenosti) obvykle v kombinácii s dôveryhodnosťou (vrátane bezúhonnosti) na finančnom trhu, teda nielen výkon činnosti s vynaložením odbornej starostlivosti. Požiadavka odbornej spôsobilosti by mala byť zakotvená aj u všetkých inovatívnych modeloch správy majetku, o to viac, že konečným užívateľom takejto služby je spotrebiteľ, ktorému inovatívna schéma správy majetku nemusí byť zrozumiteľná.

Niektorí autori sa pokúsili vymenovať modely správy cudzieho majetku v slovenskom právnom poriadku. Tento výpočet nie je úplný, hoci je pomerne široký.

Základný (východiskový) inštitút pre správu cudzieho majetku vo všeobecnosti možno identifikovať najmä v právnej úprave ( ) (§ 724 a nasl. Občianskeho zákonníka), prípadne (§ 566 a nasl. Obchodného zákonníka). Hoci príkazná zmluva má u nás svoju tradíciu v právnohistorickom kontexte (uhorskom súkromnom práve), hľadelo sa na ňu pod zorným uhlom plnej moci. Zmluva o splnomocnení spočívala v tom, že jedna strana (splnomocňujúci) priznávala druhej strane (splnomocnený, ) právomoc konať v jej veciach, v jej mene a s plnou právomocou. Povereník bol povinný konať verne a so starostlivosťou starostlivého hospodára a ručil za všetku škodu spôsobenú porušením tejto zodpovednosti. Uvedený inštitút zrejme bude slúžiť ako inšpirácia aj pre právnu úpravu pretože v návrhu rekodifikačnej novely záväzkovej časti Občianskeho zákonníka (konkrétne v navrhovanom § 1219 s nadpisom Správa majetku) sa navrhuje , pričom podľa navrhovaného znenia sa anticipujú , a príkazník s nimi bude povinný nakladať obozretne a majetok príkazcu spravovať oddelene od svojho majetku. Návrh textu osobitnej časti dôvodovej správy k navrhovanému § 1 219 je pomerne stručný. Nemožno vylúčiť, že takto formulovaná príkazná zmluva s cieľom správy finančného majetku môže viesť k hľadaniu inovatívnych a nepomenovaných spôsobov investovania peňažných prostriedkov mimo existujúcej finančno-právnej regulácie podnikania so zverenými prostriedkami (napríklad ako alternatíva k bankovým vkladom). Uvedené navodzuje aj slovné spojenie . V navrhovanom znení možno súčasne identifikovať snahu o vytvorenie predpokladov pre vytvorenie analogických inštitútov ako investičný trust (prípadne zverenecký fond), uvedomujúc si pritom vecnoprávny charakter trustu na rozdiel od záväzkovoprávneho charakteru príkazu na správu majetku. Napriek tomu, že sa stretávame s názorom, že fiduciárne inštitúty v slovenskom práve nie sú nevyhnutné, považujeme spomenutú rekodifikačnú iniciatívu za zaujímavú najmä z hľadiska jej nekomerčného využitia.

Ďalším východiskovým inštitútom pre investovanie na finančnom trhu, ktorý môže viesť k zhodnoteniu majetku, hoci nepredstavuje správu cudzieho majetku, je ( ) ( ) (§ 657 a 658 Občianskeho zákonníka). Máme pritom na mysli pôžičku peňažnú. Predmetom pôžičky sú zastupiteľné predmety, ktorých zverenie druhej strane prináša zhodnotenie, a teda by mohlo byť považované aj za určitý spôsob výkonu správy, však na rozdiel od cudzej správy tu dochádza k prevodu vlastníckeho práva na druhú zmluvnú stranu, ktorá s jej predmetom nakladá podľa svojho uváženia bez ustanovenej povinnosti dbať o