Glosa k uzneseniu veľkého senátu najvyššieho súdu sr sp. Zn. 1 v cdo 2/2017 z 19.4.2017
Veľký senát sa v glosovanom rozhodnutí negatívne vyjadril k súbežnému uplatňovaniu dôvodu prípustnosti dovolania zároveň podľa § 420 aj podľa § 421.1) Rovnako negatívne stanovisko zaujal aj k odôvodňovaniu prípustnosti dovolania viacerými vadami zmätočnosti. Ide pritom o ďalšie rozhodnutie, ktorým sa najvyšší súd snaží vyjasniť novú právnu úpravu.2) Treba preto oceniť, že sa posudzovaná otázka vyriešila hneď v zárodku. V praxi - hlavne tej advokátskej - sa tým predíde zbytočnej neistote. Na druhej strane ale treba glosovanému rozhodnutiu vytknúť isté nedostatky, ktoré nás v konečnom dôsledku vedú k záveru o jeho nesprávnosti.
1. Keďže samotné fakty prípadu ani detaily konania na nižších súdoch nie sú príliš zaujímavé, netreba sa im v tejto glose venovať. Stačí uviesť, že dovolateľ dovolanie odôvodnil nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, a teda porušením práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f)], ako aj nesprávnym právnym posúdením otázky, ktorá nebola v praxi najvyššieho súdu doteraz vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b)]. Prejdime preto priamo k podstate otázky, ktorá nás v tejto glose zaujíma. Zamerajme sa pritom na (zrejme) hlavnú príčinu, pre ktorú veľký senát považuje kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania za neprípustnú, a to na protirečivosť takéhoto súbehu. Táto protirečivosť je pritom daná tým, že ak je napadnuté konanie zaťažené vadou zmätočnosti, resp. vadou zmätočnosti uvedenou v § 420 v poradí vyššie, potom je zbytočné zaoberať sa nesprávnym právnym posúdením, resp. vadou uvedenou v poradí nižšie. Hoci argumentácia veľkého senátu nie je vždy jasná, požiadavku, aby bolo dovolanie zbavené takejto protirečivosti, odvodzuje zrejme z potreby reštriktívneho výkladu [keďže dovolaním sa zasahuje do záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia (§ 226)], ďalej z princípu procesnej zodpovednosti dovolateľa, z princípu procesnej ekonómie (čl. 17), z požiadavky na spísanie dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429) a nakoniec zo zmenenej koncepcie dovolania, ktorej cieľom je napomôcť najvyššiemu súdu, aby sa mohol naplno venovať svojej hlavnej úlohe - zjednocovaniu rozhodovania všeobecných súdov. Veľký senát pritom argumentuje, že dovolanie "
,má byť šité na daný prípad', a nie podávané ,pre každý prípad'
.'" Napriek istej príťažlivosti týchto argumentov sa však domnievame, že úvahy veľkého senátu nie sú správne.
Nemožno totiž prehliadať, že protirečivosť súbežného uplatňovania viacerých, navzájom si odporujúcich dôvodov prípustnosti dovolania, resp. neistota čo do opodstatnenosti toho-ktorého dôvodu nemusí byť len dôsledkom nezodpovedného prístupu k dovolaniu. Azda netreba pochybovať, že sa vyskytujú konania zaťažené tak vadami zmätočnosti, ako aj
