Niekoľko úvah o uznaní dlhu

Pred tým, ako sa dostaneme k skúmaniu podstaty a významu uznania dlhu v slovenskom práve, stručne načrtnime, ako sa k uznaniu dlhu pristupovalo v priebehu rokov a ako sa k nemu pristupuje v niektorých nám blízkych právnych poriadkoch.

Uznanie dlhu má svoj pôvod predovšetkým v rímskom , ktorým dlžník sľuboval veriteľovi splniť svoj vlastný dlh. Takéto kreovalo novú obligáciu stojacu vedľa tej starej. Obe obligácie boli do istej miery od seba nezávislé, hoci podmienkou vzniku tej novej bola existencia starej. Veriteľ sa mohol rozhodnúť, ktorý záväzok bude žalovať. Ak však došlo k uspokojeniu jedného záväzku, zanikol aj druhý (D. 13, 5, 18, 3). tak posilňovalo veriteľovu pozíciu tým, že mu poskytovalo novú žalobu popri žalobe z pôvodného dlhu, čo mohlo byť preňho osobitne výhodné vtedy, ak stará žaloba patrila medzi , keďže žaloba z patrila medzi , ktoré sa vyznačovali dlhou premlčacou lehotou.

V dobovom rakúskom práve sa o uznaní hovorilo, nie úplne presne, ako o kumulatívnej novácii. Podobne ako v rímskom práve aj v rakúskom práve sa uznaním dlhu kreovala nová obligácia. Veriteľ preto mohol svoju žalobu oprieť o ktorúkoľvek z nich. Nová obligácia však bola akcesorickou obligáciou, zánikom pôvodnej obligácie preto zanikla aj tá nová. Dôsledkom akcesority bolo aj to, že dlžník sa mohol voči novej obligácii brániť všetkými námietkami, ktoré mal proti tej pôvodnej, s výnimkou tých, ktoré boli uznaním vylúčené. Sporným však bolo, či tieto námietky mohol uplatniť bez ďalšieho alebo len v prípade, ak dlh uznal v omyle.

Aj v uhorskom práve sa k uznaniu pristupovalo obdobne. Výstižne to vyjadril Š. Luby, keď písal, že uznaním dlhu

Pokiaľ ide o komparatívny pohľad, veľmi stručne možno zhrnúť, že uznanie dlhu môže mať viacero podôb.

Štandardne sa rozlišuje medzi riadnym uznaním a faktickým uznaním: kým riadne uznanie spočíva vo výslovnom prejave dlžníka, faktické uznanie je založené na faktických úkonoch, z ktorých sa vôľa dlh uznať len vyvodzuje (napr. platenie časti dlhu alebo príslušenstva).

V nemeckom práve sa ďalej rozlišuje medzi abstraktným, kauzálnym a konfirmačným uznaním dlhu. Pri abstraktnom uznaní (§ 781 BGB) vzniká na základe jednostranne zaväzujúcej zmluvy nový záväzok, ktorý je nezávislý od pôvodného dlhu. Tento nový záväzok môže vzniknúť na účely splnenia pôvodného záväzku ( ); v takomto prípade ide vlastne o danie namiesto splnenia ( ), kde sa pôvodný záväzok splní tým, že veriteľ prijme od dlžníka nový záväzok vyplývajúci z uznania dlhu. Alebo môže nový záväzok existovať popri pôvodnom. V takomto prípade dlžník ponúka veriteľovi nový záväzok, z ktorého plnenia sa uspokojí aj ten pôvodný. Ide tu teda o danie k splneniu ( ), kde veriteľ môže požadovať splnenie ktoréhokoľvek záväzku; uspokojenie jedného však spôsobuje zánik druhého. V oboch prípadoch má dlžník - vzhľadom na abstraktnosť nového záväzku - obmedzené možnosti namietať vady pôvodného záväzku. Na druhej strane vzhľadom na to, že v nemeckom práve sa uznanie dlhu považuje za plnenie (§ 812 ods. 2 BGB), dlžník sa môže brániť námietkou bezdôvodného obohatenia, ktorú však nemá, ak o neplatnosti pôvodného záväzku vedel (§ 814 BGB). Abstraktným uznaním dlhu začína pri pôvodnom dlhu plynúť premlčacia lehota odznova, a to v dĺžke, ktorá je pre tento dlh ustanovená (§ 212 ods. 1 bod 1 BGB). Dlh z uznania sa premlčiava samostatne v štandardnej premlčacej lehote 3 rokov (§ 195 BGB). Pokiaľ ide o kauzálne uznanie, nazývané aj deklaratórnym, nemecké právo ho výslovne neupravuje, hoci ho judikatúra i právna náuka pripúšťa. Aj toto uznanie vzniká na základe zmluvy. Na rozdiel od abstraktného uznania nemá kauzálne uznanie za cieľ vznik nového, samostatného záväzku, ale len odstránenie spornosti alebo pochybností ohľadom existujúceho záväzku. Ide tu vlastne o formu urovnania; na rozdiel od neho však ústupky robí len uznávajúca strana. Kauzálne uznanie nemení príslušnú premlčaciu lehotu uznávaného dlhu. Tá však začína plynúť odznova (§ 212 ods. 1 bod 1 BGB). Popri abstraktnom a kauzálnom uznaní dlhu sa pripúšťa aj jednostranné uznanie prostej existencie dlhu (konfirmačné uznanie), ktoré slúži len na oznámenie ochoty plniť veriteľovi, aby sa zabránilo okamžitému vymáhaniu zo strany veriteľa alebo aby sa uľahčilo dokazovanie v tom zmysle, že to bude dlžník, kto bude niesť dôkazné bremeno o tom, že dlh ne­existoval; vzhľadom na to, že takéto uznanie nesmeruje k vzniku nového záväzku, nepovažuje sa za právny úkon.

V súčasnom rakúskom a poľskom práve nie je uznanie dlhu upravené ako osobitný právny inštitút. Vzhľadom na princíp kauzálnosti čisto abstraktné uznanie dlhu nie je prípustné. Uznanie je preto vždy kauzálne. Môže mať pritom dve podoby: ako uznanie konštitutívne a uznanie deklaratórne. Účelom konštitutívneho uznania je odstránenie vážnych rozporov a pochybností o pôvodnom dlhu prostredníctvom ústupkov len jednej strany (čím sa uznanie odlišuje od urovnania, kde ústupky musia učiniť obe strany). V takomto prípade sa vytvára nový záväzok, ktorý nahrádza ten pôvodný a trvá, aj keby sa ukázalo, že pôvodný neexistoval. Ak ale ohľadom pôvodného dlhu nie sú vážne rozpory alebo pochybnosti, potom má uznanie len deklaratórny účinok. V takomto prípade nejde o zmluvu, dokonca ani o právny úkon (prejav vôle, ), ale len o prejav vedomosti ( ). Takéto uznanie má význam v súdnom spore, pretože ak sa chce dlžník vyhnúť plneniu uznaného dlhu, musí existenciu tohto dlhu vyvrátiť.