O dôkaznom bremene

Dokazovanie je proces, v ktorom sa v súdnom konaní preukazujú sporné a pre spor významné skutočnosti. V procese dokazovania je nevyhnutné určiť, ktoré skutočnosti má preukazovať ktorá strana. Inak povedané, súd musí mať jasno v tom, ktorú stranu zaťažuje preukázanie ktorej spornej a pre spor významnej skutočnosti. Túto záťaž nazývame dôkazným bremenom. To, že niekto znáša dôkazné bremeno, znamená, že v prípade, ak ho ohľadom určitej skutočnosti neunesie a túto nepreukáže v požadovanej miere, súd ju bude považovať za nepreukázanú. Tiež je nevyhnutné doplniť, že dôkazné bremeno nezaťažuje len žalobcu, ale sa delí medzi obidve sporové strany.

V otázke delenia dôkazného bremena platí všeobecné pravidlo, že . Toto všeobecné pravidlo delenia dôkazného bremena sa uplatní vždy, pokiaľ sa neuplatní niektorá z výnimiek z tohto pravidla.

Výnimky umožňujú upraviť delenie dôkazného bremena inak, a to niektorým z týchto spôsobov:

Treba dodať, že všeobecné pravidlo delenia dôkazného bremena nie je súčasťou písaného práva, avšak jednoznačne vyplýva z právnej teórie, ale aj zo súdnej judikatúry (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 38/2015 z 21. 1. 2015, sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 9. 6. 2020, sp. zn. III. ÚS 120/2020 z 19. 8. 2020, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obo 52/2010 z 24. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 199/2005 z 1. 3. 2010, sp. zn. 4 Obdo 50/2018 z 31. 7. 2019, sp. zn. 5 Obdo 51/2020 z 25. 2. 2021).

To, že toto pravidlo nie je v zákone upravené, nie je ničím výnimočným a je všeobecne uznávané aj v okolitých štátoch, hoci takisto bez výslovnej právnej úpravy. Určitú výnimku predstavuje snáď len Švajčiarsko a Poľsko. S určitou nadsázkou sa o tomto pravidle hovorí ako o svetovom obyčajovom práve.