O pravidle lex specialis derogat legi generali

Stará, tradičná parémia , ktorej doslovný preklad by mohol znieť ako "zákon osobitný ruší zákon všeobecný", je asi známa každému právnikovi. Sprevádza nás od výučby teórie práva cez spoznávanie osobitných právno-pedagogických disciplín až po riešenie zložitých praktických problémov. Jej podstatu naša právnická spisba zhmotňuje do tézy, že .

Avšak napriek tomu, že kontúry parémie sú nám známe, jej presný obsah a význam ostávajú neraz zahmlené, a to aj napriek tomu, že má nesmierny právny význam. Správne porozumenie uvedeného pravidla - ktoré sa v skutočnosti netýka len vzťahu medzi právnymi predpismi (ako by to mohlo vyplývať z jeho doslovného znenia), ale aj vzťahu medzi právnymi normami v rámci jedného právneho predpisu - je totiž smerodajné pre riešenie množstva zložitých, a pritom vôbec nie zriedkavých problémov. Takouto komplikovanou problematikou je napríklad otázka súbehu noriem či otázka súbehu nárokov, o ktorých hovoríme v situáciách, keď sa jeden a ten istý skutkový dej dá posúdiť podľa viacerých noriem, resp. dáva základ pre vznik viacerých nárokov vyplývajúcich z rôznych noriem. Práve v takýchto prípadoch je nanajvýš dôležité určiť vzťah medzi normami a rozhodnúť sa, ktorá z nich bude na danú situáciu aplikovaná.

Pre objasnenie parémie sa ako podstatné javia predovšetkým dve otázky. V prvom rade je to otázka, kedy vlastne môžeme hovoriť, že je jedna norma vo vzťahu k druhej v pozícii osobitnej, resp. všeobecnej normy. Druhá otázka sa zas zráža do problému, či skutočnosť, že sú dve normy navzájom vo vzťahu všeobecnosti a osobitosti, naozaj nevyhnutne znamená, že všeobecná norma ustupuje špeciálnej norme.