O stave non liquet a miere dôkazu

Stav sa týka zisťovania skutkového stavu a predstavuje stav, kedy súd už vyčerpal všetky možnosti pre objasnenie skutkového stavu a napriek tomu sudca nenadobudol vnútorné presvedčenie o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností, ktoré zodpovedá požadovanej miere dôkazu, teda nenadobudol požadovanú mieru vnútorného presvedčenia.

Ešte pred tým, ako sa budeme venovať stavu , pristavme sa pri pojme "miera dôkazu". Miera dôkazu je pravidlo, ktoré určuje, kedy možno určitú skutočnosť považovať za preukázanú. Mohli by sme inak povedať, že miera dôkazu vyjadruje stav, kedy sudca môže povedať, že určitú skutočnosť považuje za preukázanú. Za synonymum pojmu "miera dôkazu" považujeme pojem "dôkazný štandard".

Miera dôkazu teda súvisí so sudcovým subjektívnym vnímaním presvedčivosti dôkazu, resp. dôkazov. Sudcovo vnútorné presvedčenie však musí byť objektivizované, teda musí byť v súlade s pravidlami logiky a prírodných zákonov, ako aj bežnou ľudskou skúsenosťou. Na overenie, či je sudcovo subjektívne presvedčenie objektívne, slúži odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sudca musí uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a akými vnútornými úvahami sa pri posudzovaní dôkazov riadil.

Aká je požadovaná miera dôkazu (dôkazný štandard) v slovenskom právnom poriadku? Táto otázka nie je v slovenskom právnom poriadku (ale napr. ani v Českej republike) upravená v zákone, ale rieši ju právna veda a súdna judikatúra.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva jednoznačné pravidlo, že od strany nemožno požadovať, aby tvrdené skutočnosti strana preukázala s absolútnou, teda so stopercentnou istotou a bez akýchkoľvek pochybností. Toto pravidlo potvrdzuje aj judikatúra najvyššieho súdu.

Možno teda uzavrieť, že požiadavka na stopercentné preukázanie určitej skutočnosti je neprijateľná a prísna. Pokiaľ by bola miera dôkazu nastavená takto vysoko, bola by strana, ktorá nesie dôkazné bremeno, vystavená neprimeraným prekážkam pri domáhaní sa svojho práva na súde, čo by bolo aj v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd uviedol, že pod rovnosťou zbraní je potrebné vnímať aj rovnosť pri možnostiach obhájiť svoje právo na súde, teda aj pri posudzovaní dôkazného bremena, ktoré je na stranu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané. Rovnosť strán teda treba vnímať aj v kontexte rovnosti pri obhajobe svojich práv pred súdom. Ak súd hovorí o rovnosti pri posudzovaní dôkazného bremena, mali by sme jeho slová interpretovať práve v kontexte miery dôkazu, teda aká je miera, kedy už súd môže povedať, že strana uniesla dôkazné bremeno. Tento kontext by však nemal byť ten, že súd bude ľubovoľne presúvať dôkazné bremeno len preto, že strana je v dôkaznej núdzi. V takýchto prípadoch môže súd na preukázanie skutočností využiť iné možnosti, napríklad pracovať so skutkovými domnienkami, obvyklým priebehom dejov, s vysvetľovacou povinnosťou strany nezaťaženej dôkazným bremenom a podobne.

Absolútna istota je teda ako miera dôkazu vylúčená. Za príliš prísnu považujeme aj požiadavku pravdepodobnosti zodpovedajúcu praktickej istote, ktorá je definovaná ako pravdepodobnosť na hranici istoty.

V tejto súvislosti ešte dopĺňame podstatnú poznámku, že odmietnutie absolútnej istoty (ako aj praktickej istoty) sa týka každého sporu, nevzťahuje sa len