Procesné spoločenstvá v (ne)rekodifikovanej úprave

Rekodifikovaný civilný proces obsiahnutý v zákone č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "CSP" alebo "Civilný sporový poriadok") sa dotkol aj úpravy procesného spoločenstva a účasti tretích osôb na spore. Zatiaľ čo nová úprava intervencie a oznámenia o spore predstavuje zásadnú zmenu, úprava procesných spoločenstiev sa len minimálne odlišuje od úpravy obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj "OSP" alebo "Občiansky súdny poriadok"). Všetky formy procesných spoločenstiev sú upravené v pomerne strohých § 75 až 78 CSP. Intervencia a oznámenie o spore sú na druhej strane upravené v neporovnateľne rozsiahlejších § 81 až 88 CSP. Nepomer v rozsahu spracovania je zrejmý aj v základnom komentári.¹⁾ Zatiaľ čo procesné spoločenstvá sú spracované na šiestich stranách,²⁾ účasti tretích osôb na spore sa komentár venuje na 19 stranách textu.³⁾ Spoločným prvkom komentára je pomerne strohý rozsah použitej literatúry, či už pri procesných spoločenstvách,⁴⁾ alebo pri intervencii.⁵⁾ Literatúra je tvorená pár titulmi spred roku 1989, ktoré sa zameriavajú na niektoré parciálne problémy oboch inštitútov. Len pár publikácií po roku 1989 vykazuje znaky komplexnejšieho spracovania či už procesných spoločenstiev, alebo vedľajšej intervencie.⁶⁾ Nejde však o následok nekoncepčnej práce autorov komentára, ale skôr o prejav obmedzeného rozsahu našej procesualistiky, ktorá sa len málo zameriavala na oba procesné inštitúty. Predmetom tohto príspevku je pokus o kritiku niektorých legislatívnych a dogmatických riešení úpravy procesných spoločenstiev v rekodifikovanom civilnom procese porovnaním právnych úprav oboch inštitútov s tradičnými kodifikáciami procesného práva.

Nový § 75 ods. 1 CSP, podľa ktorého na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov, obsahovo úplne korešponduje s § 91 ods. 1 OSP, z ktorého je zrejmé, že zákon pripúšťa, aby na jednej alebo druhej strane sporu vystupovalo viac subjektov. Rovnako Občiansky súdny poriadok, ako aj Civilný sporový poriadok definuje účinky samostatného spoločenstva v § 76 CSP, podľa ktorého samostatným spoločenstvom je také procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. V podstate ide o zopakovanie § 91 ods. 1 OSP, v ktorom je výrazne menej expresívne vyjadrené, že v samostatnom procesnom spoločenstve koná každý zo spoločníkov sám za seba. Nepokryte to vyjadruje aj dôvodová správa k § 76 CSP, ktorá výslovne uvádza, že

Civilný sporový poriadok kopíruje absolútnu permisívnu normu Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek podmienok možnosti vzniku samostatného spoločenstva a rovnako ako Občiansky súdny poriadok neobsahuje jasnú definíciu prípustnosti procesného spoločenstva. Podľa § 11 rakúskeho ZPO⁷⁾(rakúskeho občianskeho súdneho poriadku - ) môžu viaceré osoby spoločne žalovať alebo byť žalované okrem v iných predpisoch ustanovených prípadoch, (i) keď s ohľadom na predmet sporu sú v právnom spoločenstve alebo z toho istého skutkového dôvodu sú solidárne oprávnené alebo zaviazané a (ii) keď predmetom sporu sú nároky a záväzky rovnakého druhu, ktoré spočívajú na tom istom, v podstate rovnakom skutkovom dôvode. V prvom prípade nemusí byť splnená podmienka, aby bola daná príslušnosť súdu vo vzťahu ku každému žalovanému. V druhom prípade je však podmienkou vzniku procesného spoločenstva žalovaných to, aby bola daná príslušnosť súdu ku každému z nich. Prvorepubliková československá právna veda tieto dva prípady prípustnosti procesného spoločenstva pomenúvala ako vlastné spoločenstvo v spore a nevlastné spoločenstvo v spore.⁸⁾ Súčasná rakúska právna veda⁹⁾tieto výrazy nepoužíva. Vlastné spoločenstvo podľa § 11 ods. 1 ZPO pomenúva ako materiálne spoločenstvo v spore ( ), keďže spojenie vzniká na základe obsahovej zhody nárokov, ktoré sú predmetom konania. Nevlastné spoločenstvo podľa § 11 ods. 2 ZPO pomenúva ako formálne spoločenstvo v spore ( ), keďže dôvodom jeho vzniku je formálne, procesné rozhodnutie žalovať viac osôb, ktoré nie sú v právnom spoločenstve, resp. nie sú solidárne zaviazané.

Podobne podmienky prípustnosti účasti viacerých na jednej strane sporu určuje aj § 59 a § 60 nemeckého ZPO.¹⁰⁾Viaceré osoby môžu byť spoločne žalované alebo spoločne žalovať, ak sú v hmotnoprávnom spoločenstve vo vzťahu k predmetu sporu alebo ak sú oprávnené alebo povinné z rovnakého skutkového a právneho dôvodu. Podobne ako podľa rakúskej úpravy, viaceré osoby môžu spoločne žalovať alebo byť žalované, ak predmet sporu tvoria nároky alebo záväzky, ktoré spočívajú v podstate na rovnorodom skutkovom a právnom základe (spoločenstvo pri rovnorodom druhu nárokov). Na rozdiel od rakúskeho a našich procesných poriadkov však nemecká právna úprava pre procesné spoločenstvá priamo zákonom nevytvára jednotnú miestnu príslušnosť. V Rakúsku je osobitná miestna príslušnosť pri procesných spoločenstvách upravená v § 93 ods. 1 jurisdikčnej normy, podľa ktorého ¹¹⁾V našom právnom prostredí bol základom osobitnej miestnej príslušnosti procesných spoločenstiev obsahovo omnoho všeobecnejší § 11 ods. 1 OSP, podľa ktorého ¹²⁾ Toto ustanovenie bolo doslovne prevzaté do § 37 CSP, pričom dáva žalobcovi širokú a ničím neregulovanú možnosť voľby súdu pri podaní žaloby proti viacerým žalovaným s rozdielnymi všeobecnými súdmi. Hra žalobcu s voľbou miestne príslušného súdu je v našom priestore zvýšená i pomerne ťažko odôvodniteľnou úpravou § 41 CSP, keď súd skúma miestnu príslušnosť (okrem výlučnej miestnej príslušnosti) len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone.

Nemecká právna veda preberajúc závery judikatúry pri spoločenstve rovnorodých nárokov uvádza, že ustanovenie možno vykladať z dôvodu účelnosti široko a veľkoryso z dôvodu hospodárnosti konania. K tomu však uvádza, že iba vecná podobnosť skutkových dejov a hospodárskeho základu nestačí. Preto pod túto definíciu samostatného procesného spoločenstva nemožno zahrnúť žaloby, ktorých základom je samostatné protiprávne konanie viacerých žalovaných pri porušení autorského práva alebo pri rozdielnych dopravných nehodách.¹³⁾ Na rozdiel od nášho a rakúskeho prostredia je judikatúra nemeckých súdov o tom, v ktorom prípade ide o procesné spoločenstvo, pomerne rozsiahla. Dôvodom je, že nemecký procesný predpis tak ako v Rakúsku nevytvára potrebu rovnakého všeobecného súdu pri formálnom (nevlastnom) spoločenstve a na rozdiel od našej úpravy ani nevytvára konštrukciu príslušnosti ktoréhokoľvek zo všeobecných súdov žalovaných. V prípade pasívneho spoločenstva sa v Nemecku musí vždy príslušný súd najprv určiť osobitným súdnym ro­zhodnutím. Ak majú byť žalované viaceré osoby, ktoré majú rozdielne všeobecné súdy, a pre spor nie je zákonom určený spoločný osobitne príslušný súd, rozhodne o takomto určení príslušného súdu najbližší spoločný vyšší súd týchto súdov. Ak je najbližším spoločným vyšším súdom Spolkový súdny dvor, príslušný súd určí vrchný krajinský súd, v ktorého obvode je súd, ktorý vec riešil ako prvý. Ak sa vrchný krajinský súd pri určení príslušného súdu mieni odchýliť od právneho názoru iného vrchného krajinského súdu alebo od právneho názoru Spolkového súdneho dvora, predloží vec s odôvodnením svojho právneho názoru Spolkovému súdnemu dvoru, ktorý v takomto prípade rozhodne. O návrhu na určenie príslušného súdu sa rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je opravný prostriedok.¹⁴⁾ K tomu judikatúra uvádza, že pri takomto určovaní musí byť objektívne zistené, či v skutočnosti ide o procesné spoločenstvo. Pritom sa vychádza zo skutkových tvrdení žalobcu, no bez ďalšieho nemožno vychádzať len z jeho právneho posúdenia.¹⁵⁾

Z jasného vymedzenia podmienok možnosti procesného spoločenstva vyplýva rozdiel medzi minulou a súčasnou slovenskou úpravou na jednej strane a nemeckou a rakúskou úpravou na druhej strane. K tomu treba uviesť, že v podstate obdobnú, mierne zjednodušenú úpravu obsahoval aj § 412 OSP z roku 1950, podľa ktorého Súčasná slovenská právna úprava vychádza pri definícii samostatného spoločenstva len z Občianskeho súdneho poriadku z roku 1963 a nedefinuje podmienky jeho prípustnosti. Preto za procesné spoločenstvo podľa súčasných právnych predpisov možno považovať akúkoľvek žalobu, v ktorej sú náhodne označení viacerí žalujúci alebo žalovaní bez akéhokoľvek spojenia, ktoré by vyplývalo z ich právneho spoločenstva alebo z jednoty, alebo podobnosti skutkového stavu, ktorý je základom uplatnených nárokov. S otázkou možnosti vzniku samostatného procesného spoločenstva sa v súlade so zákonom vyporiadava aj právna veda a judikatúra, ktorá sa vôbec nesnaží formulovať možnosti vzniku samostatného procesného spoločenstva. Bez bližšej úvahy sa za samostatné spoločenstvo - subjektívnu kumuláciu považuje akákoľvek situácia, v ktorej je v žalobe označených viac žalobcov alebo žalovaných.¹⁶⁾

Typickým príkladom nesprávneho pochopenia procesného spoločenstva je konštatovanie, podľa ktorého procesným spoločenstvom nebude len žaloba podaná proti viacerým nájomcom toho istého bytu, ale aj žaloba prenajímateľa na zaplatenie dlžného nájomného voči dvom nájomcom dvoch rozdielnych bytov.¹⁷⁾ Na prvý pohľad nejde o vlastné (materiálne) spoločenstvo. Otázkou je, či ide o nevlastné spoločenstvo. V takomto prípade sa žaloba odvíja síce od rovnakých právnych dôvodov a osoby toho istého prenajímateľa, no skutkový súvis daný nie je, keďže nájomné vzťahy sú založené samostatnými nájomnými zmluvami a samostatnými protiprávnymi konaniami spočívajúcimi v nezaplatení nájomného. Žiadny problém nevyvstáva v prípade, ak všeobecným súdom oboch žalovaných nájomcov je rovnaký súd. Problematickou sa otázka stáva pri rozdielnosti všeobecných súdov žalovaných. Podľa rakúskej právnej úpravy v takomto prípade nevlastné (procesné) spoločenstvo nevznikne, keďže nie je naplnená podmienka spoločného všeobecného súdu. Podľa nemeckej právnej úpravy by žalobca musel najprv požiadať o určenie miestne príslušného súdu, pričom záver nemeckého súdu by v takomto prípade bol zrejme taký, že o procesné spoločenstvo nejde. Oba právne závery by však vychádzali z čisto procesných konštrukcií, ktorých základom je hospodárnosť konania. Len ťažko by dospeli k záveru, že je hospodárne, aby celkom odlišní nájomcovia s odlišnými všeobecnými súdmi boli žalovaní na jednom z viacerých príslušných súdov, keďže požiadavka hospodárnosti konania by bola zachovaná len pri jednom z nich.

Podľa veľkorysých a strohých záverov našej právnej vedy by sa za procesné spoločenstvo považovala akákoľvek konštrukcia žalobcu, ktorou by sa domáhal svojich samostatných nárokov proti viacerým žalovaným, a to aj v prípade, ak by medzi žalovanými nebolo žiadneho objektívneho spojenia, ktoré by vyplývalo či už z ich hmotnoprávneho spoločenstva, skutkového súvisu uplatnených nárokov, alebo spoločne príslušného súdu. Typickým príkladom by bolo uplatnenie nárokov dodávateľa voči viacerým, celkom odlišným spotrebiteľom s rozdielnymi všeobecným súdmi na základe viacerých samostatne uzavretých a obsahovo rozdielnych zmlúv. Z pohľadu subjektov by išlo o celkom náhodnú, len vôľou žalobcu vytvorenú subjektívnu kumuláciu na strane žalovaných. Z pohľadu na predmet konania je však zrejmé, že základom uplatnených nárokov pri každom zo žalovaných je samostatný skutkový stav, a teda nejde o subjektívnu kumuláciu, ale skôr o kumuláciu objektívnu, keď sa v jednom konaní má rozhodnúť na základe dvoch celkom samostatných a odlišných skutkových stavov. Súčasná definícia samostatného procesného spoločenstva, ktorá používa výraz samostatných práv, sa obmedzuje len na jej vonkajší prejav spočívajúci v označení viacerých subjektov na ktorejkoľvek sporovej strane, vedie k nejasnej hranici medzi subjektívnou a objektívnou kumuláciou.

V konečnom dôsledku však tento jav z pohľadu postupu súdu nemusí byť zdrojom neprekonateľných rozporov, keď­­že nástrojom na zamedzenie toho, aby sa v jednom konaní konalo v podstate o celkom rozdielnych nárokoch alebo záväzkoch rozdielnych žalobcov alebo žalovaných, zostáva podobne ako podľa úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku z roku 1963 ustanovenie o vylúčení veci tak, ako je upravené v § 166 ods. 2 CSP, podľa ktorého Nedôvodná, navonok sa javiaca subjektívna, no skôr objektívna kumulácia vytvorená rozhodnutím žalobcu, ktorá spočíva v svojvoľnom označení viacerých subjektov, či už na jednej, alebo druhej strane sporu, sa môže odstrániť ustanovením, ktoré navonok ¹⁸⁾ Ustanovenie § 166 ods. 1 CSP¹⁹⁾ je ustanovením, ktoré súdu umožňuje kumulovať viaceré samostatné žaloby do jedného konania. Môže sa stať však len základom objektívnej kumulácie, keďže na spojenie viacerých konaní sa výslovne vyžaduje splnenie podmienky totožnosti strán. Inak povedané, ak si žalobca uplatnil svoje nároky proti svojim solidárne zodpovedným dlžníkom alebo voči svojim dlžníkom, ktorých záväzok vyplynul čiastočne z toho istého skutkového deja bez toho, aby mu boli zaviazaní solidárne, nemôže súd pristúpiť na to, že svojím rozhodnutím ich samostatne uplatnené nároky bude kumulovať do jedného konania. Na druhej strane § 166 ods. 2 CSP bude nástrojom na zamedzenie toho, aby sa v jednom konaní prejednávali nároky viacerých žalobcov alebo záväzky viacerých žalovaných, ktorých nespája solidarita alebo účasť na tom istom skutkovom stave. Takto uplatnené nároky, napríklad nároky dodávateľa uplatnené proti viacerým spotrebiteľom na základe samostatne uzavretých zmlúv, budú typickým príkladom náhodného spojenia vecí, ktoré sa na spojenie vecí nehodia. Nevhodnosť spojenia vytvoreného len rozhodnutím žalobcu bude spočívať v absencii aspoň čiastočného skutkového súvisu a úplnej samostatnosti (nesolidarite) uplatnených nárokov.

Na to, aby bolo možné hovoriť o samostatnom procesnom spoločenstve, nestačí splniť len podmienku spravidla rozhodnutím žalobcu alebo žalobcov vytvorenej plurality subjektov na jednej či, dokonca, na oboch stranách sporu, ale treba splniť aj alternatívne podmienky vzájomného súvisu žalobcom či žalobcami označených viacerých subjektov. Pôjde buď o subjektívnu podmienku hmotnoprávnej solidarity či právneho spoločenstva, alebo podmienku skutkového (objektívneho) súvisu žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Akékoľvek iné prípady plurality subjektov nebudú spĺňať tieto podmienky subjektívnej kumulácie a pôjde skôr o náhodnú kumuláciu viacerých objektov (skutkových stavov) prirodzene smerujúcich k celkom iným, no ničím iným ako rozhodnutím žalobcu alebo žalobcov spojených subjektov. Preto bude možné a účelné takto uplatnené nároky vylučovať na samostatné konanie. Splnenie podmienky nevhodnosti spojenia v takomto prípade bude zhodné s nesplnením podmienky na to, aby sa takto podaná žaloba považovala za subjektívnu kumuláciu - procesné spoločenstvo, keďže z podstaty veci pôjde o objektívnu kumuláciou viacerých skutkových stavov, ktorá sa len v dôsledku rozhodnutia žalobcu javí ako kumulácia subjektívna.

Z uvedeného preto možno dospieť k záveru, že legislatívna definícia samostatného procesného spoločenstva tak, ako je obsiahnutá v rekodifikovanom Civilnom sporovom poriadku v dôsledku nekritickej recepcie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, je neúplná, keďže v prípade čisto gramatickej metódy výkladu vedie k tomu, že procesným spoločenstvom treba rozumieť akúkoľvek, čisto označením žalobcu v žalobe vytvorenú pluralitu na strane žalovanej strany sporu. Výkladom § 166 CSP alebo zmenou zákona však treba dospieť k rozšíreniu definície procesného spoločenstva o hmotnoprávne hľadiská tak, ako sú obsiahnuté v rakúskej, nemeckej alebo našej skoršej normatívnej úprave z roku 1911²⁰⁾ alebo z roku 1950. Staronová úprava v Civilnom sporovom poriadku je typickým príkladom nekritickej recepcie deformalizovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku z roku 1963 do nášho nového procesného predpisu.

Civilný sporový poriadok rovnako ako Občiansky súdny poriadok zadefinoval aj vzťah úkonov jednotlivých spoločníkov v samostatnom spoločenstve. Podľa § 76 CSP samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom každý koná sám za seba a súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. To, že v samostatnom spoločenstve koná každý zo spoločníkov v spore sám za seba, explicitne ustanovoval aj § 91 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba. Civilný sporový poriadok pôvodné ustanovenie doplnil o spojenie, podľa ktorého súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. Zmysel tohto dôvetku je otázny, keďže podstatou spoločenstva je to, že súd rozhoduje o oboch nárokoch v jednotlivých štádiách v zásade tým istým rozhodnutím, či už platobným rozkazom, alebo rozsudkom.

V týchto gramatických konštrukciách sa Civilný sporový poriadok a Občiansky súdny poriadok z roku 1963 odlišuje od predchádzajúcich úprav. Občiansky súdny poriadok z roku 1950 sa s úkonmi spoločníkov v samostatnom spoločenstve vyporiadal v § 413 druhá veta, podľa ktorého procesné úkony alebo ich opomenutie jedným zo spoločníkov nie sú druhému na prospech ani na ujmu. V zásade tým preberal dovtedy známe ustanovenia v našom priestore, či už z nemeckého ZPO,²¹⁾ rakúskeho ZPO,²²⁾ alebo Občianskeho súdneho poriadku z roku 1911 platného na Slovensku.²³⁾

To, že znenie našej procesnej úpravy v zásade platné od roku 1963 výslovne spomína konanie spoločníka, no osobitným spôsobom sa nevyjadruje k jeho opomenutiu či zmeškaniu, sa môže zdať banálnym a výkladom ľahko prekonateľným problémom. To by sa však náš legislatívny vývoj musel vyhnúť ďalším omylom, ktorými v prípade samostatných spoločenstiev bolo preberanie nielen textu zákona z roku 1963, ale aj judikatúry spred roku 1989 do právnych predpisov po roku 1989.

V prípade samostatných spoločenstiev ďalší legislatívny vývoj predurčil omyl obsiahnutý v rozsiahlej novele Občianskeho súdneho poriadku z roku 1991,²⁴⁾ktorá dovtedy k procesným spoločenstvám indiferentnú právnu úpravu platobných rozkazov doplnila o § 173 ods. 2 OSP, podľa ktorého a § 174 ods. 2 OSP, podľa ktorého Táto zmena bolo odôvodnená²⁵⁾ rozpormi v judikatúre medzi zjednocujúcimi rozhodnutiami R 16/1988²⁶⁾ a R 58/1969²⁷⁾ v dôsledku údajného nerozlišovania medzi obyčajným (samostatným) a nerozlučným spoločenstvom. Z dôvodu údajnej vhodnosti boli zavedené pravidlá, ktoré pri platobnom rozkaze celkom viedli k odstráneniu potreby rozlišovania dvoch druhov spoločenstiev.

K tomu však treba krátko poznamenať, že z hmotného práva²⁸⁾vyplývajúca konštrukcia samostatného spoločenstva manželov v prípade solidarity ich záväzku môže skutočne viesť k nevhodným riešeniam, ktoré spočívajú v tom, že sa nepriznajú následky podania odporu jedným zo žalovaných manželov voči druhému manželovi. Táto nevhodnosť nezostala nepovšimnutá ani v právnej vede spred roku 1989, ktorá vo vzťahu k procesnému spoločenstvu manželov na dlžníckej strane záväzkového vzťahu sformulovala z dôvodu samostatného spoločenstva ťažko udržateľný záver o nerozlučnom charaktere ich pasívneho procesného spoločenstva.²⁹⁾

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku po novele z roku 1991, pravdepodobne aj pod vplyvom parciálnej otázky postavenia manželov v pasívnom procesnom spoločenstve, v podstate popreli zmysel samostatného spoločenstva pri doručovaní platobného rozkazu a pri podávaní odporu a priblížili ho v týchto čiastkových otázkach nerozlučnému spoločenstvu. Nesprávnosť tohto riešenia viedla skoro k zmenám. Ako prvá bola v roku 2003 odstránená podmienka doručenia platobného rozkazu do vlastných rúk všetkým samostatným spoločníkom,³⁰⁾keď bol § 173 ods. 2 OSP o zrušovaní platobného rozkazu, ktorý nebol doručený do vlastných rúk všetkým spoločníkom, doplnený o vetu: so strohým odôvodnením, podľa ktorého Až o šesť rokov neskôr, v roku 2009, bola odstránená druhá, osobitne pri odpore proti platobnému rozkazu vyjadrená deformácia o zrušovaní platobného rozkazu pri podaní odporu len niektorým zo samostatných spoločníkov.³¹⁾Znova to bolo vyjadrené doplnením druhej vety, v tomto prípade do § 174 ods. 2 OSP v znení: a to opätovne so strohým odôvodnením:

Prvá zmena z roku 1991 v konštrukcii postavenia samostatných spoločníkov pri úprave platobného rozkazu bola kauzistickou reakciou legislatívy na parciálny rozpor súdnych rozhodnutí. Zmena z roku 2003 tento problém odhalila, no znovu ho riešila len čiastkovo pri riešení následkov nedoručenia platobného rozkazu. Zjavná neúplnosť tohto riešenia bola doplnená až novelou z roku 2009. Náhrada jasného dogmatického riešenia vzťahov úkonov samostatných spoločníkov pri všeobecnom ustanovení bola prekrytá kazuistickými riešeniami aj v rekodifikovanom Civilnom sporovom poriadku, ktorý okrem toho, že recipoval ustanovenia pri platobnom rozkaze,³²⁾ podobné riešenia prevzal aj do úpravy rozsudku pre zmeškanie, uznanie a vzdanie sa nároku³³⁾, a to vždy s opakovaným odôvodnením, že Prijatie osobitného riešenia pri týchto odklonoch v konaní je zrejmým priznaním, že doterajšie normatívne a dogmatické riešenia sú pri otázke postavenia samostatných spoločníkov nedostatočné.

Aj keď ustanovenia o platobnom rozkaze a o rozsudkoch pre zmeškanie, vzdanie sa a uznanie nároku neobsahovali žiadne osobitné a výslovné ustanovenia o procesných spoločenstvách, nebolo by možné pri týchto procesných odklonoch dospieť k iným ako týmto explicitne a nadbytočne vyjadreným následkom. K takémuto záveru však skôr vedie tradičná úprava, podľa ktorej konanie (podanie odporu, uznanie alebo vzdanie sa nároku) alebo opomenutie (nedoručenie platobného rozkazu, opomenutie podania odporu, uznania alebo vzdania sa nároku) spoločníka nemôže byť na ujmu či v prospech druhého spoločníka.

V konečnom dôsledku výkladom všeobecnej úpravy možno dôjsť aj k iným ako v zákone vyjadreným následkom konaní či opomenutí samostatných spoločníkov. Aj bez osobitnej úpravy je zrejmé, že každý zo spoločníkov môže sám vzniesť námietku zaujatosti. Môže dôjsť k prerušeniu konania vo vzťahu len k niektorému spoločníkovi. Každý zo samostatných žalobcov môže žalobu zmeniť alebo zobrať späť. Vo vzťahu ku každému môže ten istý rozsudok nadobudnúť právoplatnosť v iný deň. Každému zo spoločníkov plynie samostatná lehota na vykonanie procesného úkonu a opravného prostriedku. Každý zo samostatných spoločníkov môže sám s protistranou uzavrieť zmier. Každý zo samostatných spoločníkov môže tvrdiť odlišné skutkové tvrdenia a navrhovať iné dôkazy. Vo vzťahu ku každému zo spoločníkov môže byť vydaný čiastočný rozsudok. Vždy bez toho, aby to bolo osobitne vyjadrené pri ktoromkoľvek z týchto procesných inštitútov.

Samostatnosť spoločníkov v samostatnom spoločenstve však nie je úplná a nemožno celkom vylúčiť také situácie, keď konanie jedného zo spoločníkov bude mať za následok prospech druhého spoločníka. Súd sa musí vyporiadať s každým skutkovým tvrdením a návrhom na vykonanie dokazovania ktoréhokoľvek zo spoločníkov, a to aj v prípade, ak takéto tvrdenie je v rozpore s prejavom druhého spoločníka. Ak súd rozhoduje rozsudkom vo vzťahu ku všetkým spoločníkom, nemôže dospieť k záveru, že určité skutkové tvrdenie má pri jednom zo spoločníkov za preukázané a pri druhom za nepreukázané. Ak v spore o náhradu škody jeden zo spoločníkov namieta a navrhuje dokazovanie k výške škody jednej z poškodených vecí a druhý k výške škody inej veci, pričom ich obrana bude v oboch prípadoch dôvodná, prospech z týchto vzájomných samostatných úkonov nadobudnú rovnako obaja žalovaní. Obdobne môže dôjsť k tomu, že len jeden zo žalovaných spoločníkov bude namietať svojimi skutkovými tvrdeniami základ nároku, pričom druhý zo spoločníkov bude namietať len jeho výšku. Ak sa obrana spoločníka namietajúceho základ nároku skutkovo ustáli ako dôvodná, súd žalobu zamietne vo vzťahu k obom spoločníkom, teda aj k tomu, ktorý základ nárok svojimi skutkovými tvrdeniami nerozporoval.

Aj pri týchto konštrukciách však môže nastať situácia, že sa súd skôr vykonaním dokazovania vyporiada s prostriedkami procesnej obrany jedného zo spoločníkov a na obranu druhého zo spoločníkov bude potrebné pokračovať v dokazovaní. V takomto prípade však nič nebráni tomu, aby vo vzťahu k tomu spoločníkovi, ktorého skutková obrana bola vyriešená ním navrhnutým dokazovaním, bolo rozhodnuté čiastočným rozsudkom,³⁴⁾ keďže časť uplatneného nároku na účely čiastočného rozsudku treba chápať nielen po stránke objektívnej, ale aj po stránke subjektívnej, teda podľa subjektov konania v prípade samostatného spoločenstva.³⁵⁾ Riziku takéhoto postupu zo strany súdu sa však samostatný spoločník môže vyhnúť tým, že sa pripojí k prostriedku procesnej obrany druhého spoločníka.

V tejto súvislosti sa treba pristaviť pri závere literatúry, podľa ktorej spoločenstvo solidárne zodpovedných škodcov treba považovať za spoločenstvo nerozlučné, keďže práve s ohľadom na podstatu solidárnej zodpovednosti nemôže súd uložiť jednotlivým žalovaným povinnosť nahradiť vždy len určitú časť škody.³⁶⁾ S názorom o nerozlučnom charaktere takéhoto spoločenstva nemožno súhlasiť. Z podstaty solidárneho záväzku vyplýva, že veriteľ si svoju pohľadávku môže uplatniť vo vzťahu ku ktorémukoľvek z dlžníkov. Ak tak urobí, rozsudok voči jednému zo škodcov sa nebude vzťahovať na ktoréhokoľvek z ďalších škodco