Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 11/2020 zo 7. 7. 2021 (aktívne informačné povinnosti konateľov)

1. V predmetnom prípade najvyšší súd rozhodoval ako súd druhej inštancie o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu. Podstata sporu spočívala v tom, že žalovaný ako konateľ žalujúcej obchodnej spoločnosti uskutočnil v období rokov 1999 - 2000 v jej mene a na jej náklady rekonštrukciu nehnuteľnosti - rodinného domu, ktorý bol v predmetnom čase zapísaný v obchodnom registri ako sídlo žalujúcej spoločnosti. Vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti však bol sám žalovaný konateľ, pričom žalujúca spoločnosť k nej mala užívacie právo na základe nájomnej zmluvy.

2. Žalobca (obchodná spoločnosť) sa voči svojmu bývalému konateľovi domáhal nároku na náhradu škody vo výške finančných prostriedkov použitých na predmetnú rekonštrukciu (cca 86-tisíc eur), pričom tvrdil, že táto poslúžila konateľovi na obnovu jeho vlastného rodinného domu, v ktorom mal bývať aj so svojou rodinou. Popri ďalších argumentoch (týkajúcich sa najmä neplatnosti nájomných zmlúv k sídlu či porušovania povinností pri vedení účtovníctva) spočívala protiprávnosť konania žalovaného podľa žalobcu tiež v tom, že o zámere rekonštrukcie spoločnosť, resp. jej spoločníkov nijako neinformoval, v dôsledku čoho bola uskutočnená bez ich vedomia a súhlasu.

3. Vzhľadom na časové súvislosti skutkového stavu súdy na vec aplikovali právnu úpravu Obchodného zákonníkav znení účinnom do 31. decembra 2001, t. j. pred "obrátením" dôkazného bremena ohľadom protiprávnosti konania štatutárneho orgánu. Aj samotný spor pred najvyšším súdom (rovnako ako pred krajským súdom) dopadol v neprospech žalobcu, ktorý podľa názoru súdu nepreukázal splnenie kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Z pohľadu zodpovednosti konateľov za škodu preto glosovaný rozsudok už dnes v zásade zaujímavý nie je. V predkladanej glose však venujeme pozornosť najmä záverom, ktoré najvyšší súd prijal vo vzťahu k námietkam žalobcu o údajnom porušení informačnej povinnosti konateľa voči spoločníkom, resp. valnému zhromaždeniu spoločnosti. Súd predmetnú otázku posúdil tak, že žalovaný svoju povinnosť neporušil, pretože povinnosť konateľa informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti podľa § 135 OBZ (v súčasnosti § 135 ods. 1 - ) je potrebné vykladať výlučne v spojení s § 122 ods. 2 OBZ, teda s právom spoločníkov požadovať od konateľov informácie o záležitostiach spoločnosti. Z toho má vyplývať, že konatelia nemajú automatickú (aktívnu) informačnú povinnosť, ale spoločníkov musia informovať len na predchádzajúcu žiadosť.

4. Je nepochybné, že výkon práva spoločníkov na informácie podľa § 122 ods. 2 OBZsa zakladá na predpoklade informačnej žiadosti, resp. dopytu spoločníka, ktorý smeruje k získaniu požadovaných informácií (alebo dokladov) o spoločnosti. Takýto mechanizmus býva opodstatnene hodnotený ako logický a výhodný, keďže spoločníkom umožňuje flexibilne získavať v zásade len tie informácie, o ktoré majú reálny záujem. Uvedený záver najvyššieho súdu však zachádza ďalej, keďže hovorí, že v žiadnych iných prípadoch, teda ak spoločníci o informácie nežiadajú, informačná povinnosť konateľov nevzniká. V intenciách glosovaného rozsudku to znamená, že pokiaľ sa konateľa na zámer rekonštrukcie sídla spoločnosti nikto nepýtal, nebol ani on povinný o nej spoločníkov informovať.

5. Vzhľadom na to, že všeobecný účel poskytovania informácií konateľmi spočíva v ochrane záujmov (menšinových) spoločníkov a pomocnej funkcii pri výkone ich ostatných práv, nás predmetné posúdenie núti k zamysleniu, aký je skutočný vzťah medzi informačným právom spoločníkov podľa § 122 ods. 2 OBZ a povinnosťou konateľov podľa § 135 OBZ (v súčasnosti § 135 ods. 1 OBZ- ), resp. či záver o tom, že plnenie informačnej povinnosti závisí výhradne od predchádzajúcej iniciatívy spoločníka, nie je neprimerane zužujúci a či v určitých situáciách nemusí konateľ informovať spoločníkov proaktívne.