Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Skutkové domnienky a úsudok na prvý pohľad (dôkaz prima facie)

Autor sa v príspevku venuje problematike skutkových domnienok a ich vymedzeniu. Skúma, na základe čoho môžu byť takéto domnienky uplatnené v civilnom procese, ako ich možno vyvrátiť, ako aj to, aký je ich vzťah k domnienkam zákonným, k nepriamym dôkazom a skúsenostným vetám. Autor sa v príspevku osobitne zaoberá aj problematikou tzv. prima facie dôkazov a prípadom obráteného dôkazného bremena
1. Domnienky
Aby bolo možné aplikovať určitú právnu normu na určitý skutkový stav, je potrebné, aby bola týmto skutkovým stavom naplnená hypotéza aplikovanej normy. Pri posudzovaní konkrétneho prípadu je preto potrebné zistiť, či skúmaný skutkový stav je práve tým skutkovým stavom, ktorý aplikovaná právna norma predpokladá a s ktorým spája príslušné právne následky vymedzené vo svojej dispozícii. Pri posúdení, či skutkový stav zodpovedá hypotéze aplikovanej právnej normy, sa pritom dá oprieť o viacero osobitných mechanizmov, ktoré toto posúdenie uľahčujú. Jedným z takýchto mechanizmov sú aj domnienky (
praesumptiones, Vermutungen
), ktorých význam spočíva v tom, že domnienkou predpokladaná skutočnosť sa považuje za ustálenú, preukázanú aj bez toho, aby musela byť táto skutočnosť dokázaná a aby vôbec muselo prebehnúť jej dokazovanie.
1)
Domnienky môžu byť rôznorodé. Podľa toho, či sú ustanovené zákonom alebo nie, delíme ich na domnienky zákonné, resp. právne (
praesumptiones iuris, gesetzliche Vermutungen
), ktorých základom je zákon alebo iný právny predpis, a domnienky mimozákonné, resp. skutkové (
prae­sumptiones hominis
, resp. 
praesumptiones hominis vel facti, tatsächliche Vermutungen
), ktoré sú založené výlučne na životnej, ľudskej skúsenosti, ktorá oprávňuje vyvodiť úsudok o určitom fakte z iného faktu (t. j. skutku, skutočnosti - preto skutkové domnienky).2)
Podľa iného kritéria - kritéria, aký záver sa prezumuje - sa dajú domnienky ďalej deliť na domnienky čo do faktov (Tatsachenvermutungen), pri ktorých sa prezumuje skutkový záver, a na domnienky čo do práva (Rechtsvermutungen), pri ktorých sa zas prezumuje právny záver.3) Príkladom domnienky čo do faktu je domnienka podľa § 508 ods. 2 OZ, podľa ktorého "[v]ada, ktorá sa prejaví do šiestich mesiacov odo dňa prevzatia plnenia, sa považuje za vadu, ktorá bola už v deň prevzatia, ak to neodporuje povahe veci alebo ak scudziteľ nepreukáže opak". Príkladom domnienky čo do práva je napríklad domnienka hodnovernosti údajov katastra (§ 70 katastrálneho zákona), pretože ak niekomu svedčí zápis práva v katastri nehnuteľností, predpokladá sa, že toto právo má.4)
Podľa toho, či je domnienka podmienená inými skutočnosťami, ktoré treba preukázať, alebo nie, možno domnienky deliť na formálne domnienky a materiálne domnienky: ak sa domnienka uplatní len v prípade, ak je ustálená iná skutočnosť ako predpoklad, resp. základ domnienky, ide o materiálnu domnienku; ak na uplatnenie domnienky nie je potrebné ustálenie žiadnej skutočnosti, ide o formálnu domnienku. Formálnou domnienkou je napríklad domnienka dobromyseľnosti, keďže na jej uplatnenie nie je potrebné preukazovať žiadne skutočnosti, z ktorých by mala dobromyseľnosť vyplývať. Materiálnou domnienkou je napríklad domnienka otcovstva podľa § 94 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine ("Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti"), pretože na to, aby sa táto domnienka uplatnila, je potrebné preukázať, že muž v danom čase s matkou naozaj súložil.5)
A v neposlednom rade možno zákonné domnienky deliť aj podľa kritéria vyvrátiteľnosti, a to na domnienky vyvrátiteľné (praesumptiones iuris tamtum), ktoré sa uplatnia len vtedy, ak nebolo preukázané, že stav veci je v skutočnosti iný, než aký vyplýva z domnienky, čiže ak nebol produkovaný žiadny dôkaz opaku (Beweis des Gegenteils), a nevyvrátiteľné (praesumptiones iuris ac de iure), ktoré sa uplatnia vždy, teda aj vtedy, ak by sa takýto opak preukázal.6)
Od domnienok treba odlišovať fikcie. Fikcia na rozdiel od domnienky neslúži na ustálenie skutkového stavu, ale je prejavom legislatívnej techniky. Ak zákonodarca chce s určitým skutkovým stavom A spájať rovnaké právne následky, ktoré sú detailne vymedzené pre iný skutkový stav B, namiesto ich opakovania môže jednoducho povedať, že sa skutkový stav A považuje za skutkový stav B. Pri fikcii teda nejde o prekresľovanie, fingovanie reality ani o uľahčenie ustálenia skutkového stavu v procese aplikácie práva, ale len o legislatívnu techniku, ktorej cieľom je jednoduchosť a úspornosť právneho textu.
7)
Z tohto dôvodu preto nie je možné fikciu, ktorá raz nastúpila, už nijako vyvrátiť.
8)
2. Skutkové domnienky
Skutkové domnienky sú úsudky založené na široko chápanej empirickej, životnej skúsenosti (založenej na ľudskej skúsenosti, pravidlách logiky, prírodných zákonoch či výsledkoch vedy), že ak je ustálený určitý skutok, skutočnosť A (t. j. základ domnienky, "Z"), tak sa možno domnievať, že nastala aj skutočnosť B (výsledok domnienky, "V"). Napríklad ak v čase úrazu bola teplota značne nad bodom mrazu, tak sa na základe pravidiel logiky a výsledkov vedy možno domnievať, že úraz nemohol byť spôsobený pošmyknutím sa na ľade. Alebo obdobne, ak má účastník zmluvy o pripojení v byte, v ktorom žije, pripojený internet, tak ľudská skúsenosť dáva základ pre záver, že toto pripojenie využíva. Rovnako, ak sa zmluva vyhotoví písomne, ľudskou skúsenosťou je, že písomné vyhotovenie je úplné, teda že obsahuje všetko, čo bolo medzi stranami dohodnuté.
Skutková domnienka teda uľahčuje preukázanie tvrdenej skutočnosti, a to tým, že obmedzuje dokazovanie len na dokazovanie základu domnienky, čím oslobodzuje súd od dodatočného potvrdenia výsledku domnienky a od vylúčenia hypotéz, ktoré sú s ním v rozpore.
9)
Podmienkou však je, aby bolo ustálené, že výsledok skutkovej domnienky zodpovedá životnej skúsenosti, teda že zodpovedá typickému priebehu skutkového deja. Nie je nevyhnutný empirický dôkaz, postačí, ak sa vychádza z vyhodnotenia pravdepodobností, ktoré možno predpokladať na základe životných skúseností a ktoré vytvárajú v sudcovi presvedčenie, že skutkovou domnienkou predpokladaný priebeh skutkového deja je priebehom typickým.
Skutkové domnienky môžu pritom slúžiť na ustálenie hlavných skutočností prípadu, t. j. jednak skutočností tvoriacich hypotézu aplikovanej normy, a jednak skutočností, ktoré bránia uplatneniu normy napriek tomu, že jej hypotéza bola naplnená. Rovnako dobre však môžu skutkové domnienky slúžiť aj na ustálenie indícií, náznakov, teda skutočností, z ktorých môže byť vyvodená hlavná skutočnosť. Zároveň môžu skutkové domnienky slúžiť tak žalobcovi, ako aj žalovanému. Žalobcovi môžu pomôcť ustáliť právozakladajúce skutočnosti. Žalobcovi zas skutočnosti právovylučujúce, právoblokujúce a právozrušujúce.
10)
3. Právny základ skutkových domnienok
Napriek tomu, že skutkové domnienky nie sú ustanovené zákonom či iným právnym predpisom, ich aplikácia sa pripúšťa, pretože inak by sa v mnohých prípadoch nadmieru skomplikovalo, ba až znemožnilo ustálenie skutkového stavu, resp. hypotézy aplikovanej právnej normy.
11)
Zákonnú oporu pre úsudok založený na skutkovej domnienke možno pritom nájsť v princípe voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 ods. 1 CSP). Úsudok o existencii určitej skutočnosti vyvodený len zo skutkovej domnienky nie je totiž ničím iným než úsudkom vytvoreným v rámci procesu voľného hodnotenia dôkazov, v rámci ktorého musí súd starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
12)
Je to dôsledok toho, že skutková domnienka pre svoju aplikáciu predpokladá, že sú ustálené (teda že sú dokázané, zhodne tvrdené obomi stranami alebo notoricky známe) iné skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť existenciu inej, domnievanej skutočnosti. Ak je existencia týchto skutočností ustálená (ich dokázaním, zhodným tvrdením alebo notorietou) a ak na základe ich voľného hodnotenia možno za pomoci životných skúseností usúdiť, že existuje aj iná, sama osebe priamo nepreukázaná skutočnosť, potom možno túto skutočnosť považovať za ustálenú a možno o nej tvrdiť, že na základe ustálenia iných skutočností vyšla v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP). Úsudok o existencii určitej skutočnosti vytvorený len na základe skutkovej domnienky nie je preto ľubovôľou súdu, ale prejavom voľného hodnotenia dôkazov, ktoréto hodnotenie je, okrem iného, nepochybne založené aj na životných skúsenostiach.
Navyše, skutkové domnienky umožňujú, aby súdne konanie spĺňalo požiadavku spravodlivého procesu, ktorá si vyžaduje, aby ochrana subjektívnych práv bola rýchla a účinná, aby zodpovedala skutočným hmotnoprávnym pomerom a aby nebola zaťažená zbytočným formalizmom, ktorý dosiahnutie týchto cieľov sťažuje alebo dokonca znemožňuje.
13)
Oporu pre skutkové domnienky preto možno nájsť aj v základných princípoch Civilného sporového poriadku, najmä v jeho článkoch 2 a 17.
4. Skutkové domnienky a požiadavka preukázania
Úsudok založený na skutkovej domnienke nie je zároveň ani porušením všeobecnej, súdnou praxou definovanej požiadavky, že tvrdená skutočnosť musí byť preukázaná s vysokou mierou pravdepodobnosti hraničiacou s istotou.
14)
Táto požiadavka totiž nepožaduje, ako to koniec-koncov vyplýva z jej doslovného znenia, žiadnu istotu. Požaduje len mieru, ktorá s istotou hraničí, ale nemusí ju dosiahnuť; nie je preto nevyhnutné, aby sa rozplynuli akékoľvek a všetky pochybnosti, aby sme si boli 100% istí, že tvrdená skutočnosť naozaj nastala. Inými slovami, požiadavka na vysokú mieru pravdepodobnosti hraničiacu s istotou neznamená nič iné než to, aby bol sudca vnútorne presvedčený o pravdivosti skutkového tvrdenia, teda aby nemal o jeho pravdivosti
rozumné
pochybnosti, hoci určité pochybnosti v ňom môžu stále pretrvávať.
15)
Takto formulovaná požiadavka preukázania môže byť splnená aj pri skutkových domnienkach. Ak bol totiž ustálený základ skutkovej domnienky (teda ak boli ustálené iné skutočnosti, z ktorých možno na základe životných skúseností usudzovať aj na existenciu inej skutočnosti) a zároveň nebol v konaní produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval (vyvolával rozumné pochybnosti, čiže stav
non liquet
), že dej v posudzovanom prípade prebehol práve tak, ako sa dalo na základe životných skúseností predpokladať, potom možno očakávať, že sudca bude vnútorne presvedčený o pravdivosti skutkového tvrdenia aj bez jeho dokázania. Naopak, ak bol v konaní získaný dôkaz, ktorý spochybňuje, t. j. vyvoláva rozumné pochybnosti, že dej prebehol podľa očakávania, potom úsudok o existencii tvrdenej skutočnosti nemožno učiniť. Tvrdená skutočnosť sa preto nebude považovať za preukázanú.
Inými slovami, aj úsudok bez rozumných pochybností o existencii určitej skutočnosti vyvodený na základe životných skúseností z iných, ustálených skutočností možno považovať za preukázaný s vysokou mierou pravdepodobnosti.
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Súkromné právo 5/2023

5/2023
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Súkromné právo

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov