Slovenská a nemecká justícia recenziou: Joachim Wagner: Ende der Wahrheitssuche Justiz zwischen Macht und Ohnmacht. C. H. Beck. München 2017 2. časť

Wagner uvádza, že pre prieťahy v súdnych konaniach bolo Nemecko medzi rokmi 1959 až 2012 v 102 prípadoch odsúdené Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý v roku 2010 konštatoval, že prieťahy v súdnych konaniach majú v Nemecku systematický charakter a vyzval Nemecko, aby do roka vytvorilo právne nástroje riešenia týchto pro­blémov. Už v novembri 2011 bol prijatý ¹⁾. Zákon ustanovil možnosť podania sťažnosti na prieťahy v konaní správe súdov. Podanie takejto sťažnosti je podmienkou na to, aby sťažujúca strana mohla podať žalobu o odškodnenie vzniknutých prieťahov. Napriek prijatiu zákona sa dĺžka jednotlivých súdnych konaní neznížila a došlo k miernemu nárastu priemernej dĺžky konaní. Zákon neviedol k masívnej vlne podávania žalôb o odškodnenie prieťahov v konaní. Len v prípade 9% sťažností na prieťahy došlo aj k podaniu žaloby o ich odškodnenie. Tento jav je vysvetľovaný tým, že strany sú už prebiehajúcim konaním zaťažené takou ujmou, ktorá ich odrádza od ďalšieho súdneho konania. Pre nízku hodnotu sporu nie je žaloba o náhradu prieťahov atraktívna pre advokátov. Podľa správy spolkovej vlády z 88 skončených konaní o týchto žalobách bolo len v 30 veciach žalobám vyhovené. Pritom je odškodnenie limitované sumou 1 200 eur za rok prieťahov v súdnom konaní. Žalobcom boli priznané len sumy medzi 3 300 a 7 800 eur a za prvé dva roky účinnosti zákona spolkové krajiny zaplatili na odškodneniach len 54 600 eur, čo Wagner považuje za smiešnu sumu v porovnaní s ujmou, ktorá bola spôsobená stranám konania.

predovšetkým v rodinných veciach prejednávaných na prvom stupni súdnictva a v stavebných, dopravných veciach a veciach zodpovednosti za nesprávnu zdravotnú starostlivosť, ktoré sú prejednávané na krajinských súdoch. Príčinou je, podľa Wagnera, že predsedovia súdov v prípade podania sťažnosti na prieťahy v konaní nemajú vôľu vyvodzovaním disciplinárnej zodpovednosti prichádzať do konfliktu so sudcovskou nezávislosťou. Na druhej strane, predseda jedného z vrchných krajinských súdov, ktorý systematicky, často aj nahliadnutím do spisov, kontroluje dôvodne podané sťažnosti, uvádza, že

Nemecký model riešenia prieťahov v súdnych konaniach vyvodzovaním zodpovednosti štátu sa od slovenského odlišuje osobitnou a systematickejšou konštrukciou, ktorá zo sťažnosti na prieťahy v konaní a následnej žaloby vytvára . Slovenská ochrana účastníka konania pred prieťahmi je v prvom kroku na predsedovi súdu. Tento nástroj splýva do ochrany celkom inej a značne indiferentnej hodnoty zásad dôstojnosti súdneho konania. Predstava o predsedovi súdu ako všemocnej a osobitnej inštancii často vedie k tomu, že . Okrem toho, v poslednej judikatúre slovenského ústavného súdu dochádza k jasnej konštrukcii, podľa ktorej sa predchádzajúca sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedovi súdu považuje za podmienku úspešného uplatnenia práva prostredníctvom ústavnej sťažnosti.

Na druhej strane je zrejmé, že v porovnaní so slovenskými podmienkami nemeckému prístupu chýba systematické riešenie problémov prieťahov. Absentuje centrálna autorita, ktorá nielen o prieťahoch rozhoduje, ale sa ich snaží v jednotlivých prípadoch riešiť, a to nielen vydaním rozhodnutia a priznaním primeraného zadosťučinenia, ale aj ďalším sledovaním vývoja konania.²⁾To, že Ústavný súd Slovenskej republiky rozhoduje o ústavných sťažnostiach na prieťahy v relatívne ustálených predstavách o tom, čo treba považovať za prieťah a ako ho treba priznaním zadosťučinenia odškodniť, vedie k väčšej pripravenosti strán konania riešiť prieťahy týmto ústavnoprávnym a relatívne ľahko dostupným prostriedkom. tak, ako to je v Nemecku. Represia sa však nikdy nemôže stať všemocným riešením a otázkou zostáva to, akým spôsobom by sa na riešení prieťahov v súdnych konaniach mala zúčastniť správa slovenských súdov na všetkých jej stupňoch.

. V konečnom dôsledku tak v Nemecku, ako aj na Slovensku je jednou zo základných príčin neskončenia prieťahov častá zmena sudcov v dlhoročne neskončených konaniach. Okrem toho, k dĺžke konaní prispieva aj konanie strán povzbudené širokým vnímaním ich procesných práv, ktoré sú sprevádzané obavami súdu rozhodnúť vo veci samej. Wagner sprostredkovane cituje advokáta: Podobné krédo si ľahko môže zobrať za svoje aj slovenský advokát, či už pri obhajobe v trestných veciach, alebo v konaní o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Aj nemecká justícia Pritom sudcov na také konanie motivujú aj správou súdov vytvorené štatistické prístupy, ktoré sledujú ich výkonnosť podľa počtu rozhodnutých vecí mesačne alebo ročne, nie podľa toho, aký dlhý čas spisy ležia v skriniach ich kancelárií. Uprednostnenie rozhodnutia v 20 veciach spotrebiteľských zaplatení na úkor efektívneho postupu v spore o náhradu škody, určenia vlastníctva alebo vysporiadania spoluvlastníctva je jednou zo základných príčin dôvodne konštatovaných prieťahov v súdnych konaniach. Celkom absentuje nastavenie a kontrolovanie pracovnej metódy Správa súdnictva slovenských sudcov hodnotí inak ako slovenské súdnictvo hodnotí Európska únia.

V Nemecku dostane na vybavenie civilný sudca ročne priemerne 575 vecí, pričom najväčší rozdiel je medzi sudcom v Brémach, ktorý dostane 634 vecí, a jeho kolegom v Durínsku, ktorému sa pridelí 492 vecí. Už tento rozdiel spôsobuje u Wagnera vážne znepokojenie. Pritom nejde o rozdiely v rámci malého justičného systému päťmiliónovej krajiny, ale o rozdiely medzi šestnástimi krajinskými justičnými systémami, z ktorých viaceré sú, vzhľadom na počet sudcov, oveľa väčšie ako ten slovenský.

. V roku 2016 pripadlo v hlavných agendách priemerne na jedného sudcu v Galante 693 vecí, v Malackách 564 vecí, v Bratislave Petržalke 283 vecí a v Dolnom Kubíne 295 vecí. Netreba sa čudovať, keďže v súdnom okrese Galanta pripadlo na jedného sudcu vo výkone 11 428 obyvateľov, v Malackách 8 010 obyvateľov, v Bratislave Petržalke 3 691 obyvateľov a na dolnej Orave 6 580 obyvateľov. Našťastie, Okresný súd Galanta má naplánovaných nie 13 sudcov ešte z roku 2016, ale 19 sudcov, teda na jedného sudcu pripadne 7 696 obyvateľov tohto pomerne veľkého súdneho obvodu. To je však stále podstatne viac ako pomer sudcov a obyvateľov na dolnej Orave. Ak by mali byť občania okresov Galanta a Šaľa poctení rovnako dobre kvantitatívne zastúpeným sudcovským zborom, muselo by v Galante pracovať nie 19, ale 30 sudcov.

Všetky tieto počty však isto nie sú prejavom celkom správneho štatistického uvažovania, keďže o počte potrebných sudcov na jednotlivých súdoch nemožno uvažovať porovnávaním štatistík za obdobie jedného roka, ale hlbšou analýzou oveľa dlhšieho časového obdobia. . Veľké rozdiely spôsobené určovaním sudcovských miest sú sprevádzané absenciou hodnotenia a nastavenia toho, koľko a akých vecí by malo byť pridelených sudcovi a ako rýchlo by mal sudca tieto veci vybaviť. Pritom celkom chýba určenie toho, koľko z týchto vecí by malo byť civilných, spotrebiteľských, obchodných alebo rodinných, čo celkom sťažuje predstavu o tom, ako personálne dotované by malo byť želané špecializované súdnictvo, teda koľko a na čo špecializovaných sudcov by na tom či onom súde malo byť. . Volá sa po rodinných sudcoch, no správa súdnictva nedefinuje, koľko rodinných vecí by mal takýto špecializovaný sudca bez prieťahov vybaviť.

O nič podobné sa nesnaží ani tretí sektor, ktorý radšej zostavovaním hodnotení sudcov vytvára rebríčky viac či menej kvalitných a efektívnych sudcov.³⁾Opäť však ide len o činnosť deskriptívnu, málo analytickú a predovšetkým bez jasného záveru o tom, čo možno považovať za optimálne zaťaženie, optimálne vybavovanie vecí a predovšetkým optimálne plnenie úloh, ktoré od justície žiadajú spoločnosť a ústava. Metóda personifikácie problémov slovenského súdnictva nemôže byť jedinou a určite nie prvou metódou riešenia súčasných problémov. Našťastie, súhlasí s tým aj hodnotiteľ Kto sú však tí mocní? Je to súdna moc či moc politická? Je to Súdna rada SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR? Čo sú systémové nedostatky justície? Aký je vybavovania jednotlivých súdnych agend?

Na Slovensku je na všetkých súdoch približne 1 300 sudcov, pričom v Nemecku je ich okolo 20 000. . Rozdiel medzi nemeckým a slovenským systémom je z pohľadu tohto údaja skutočne marginálny a v zásade zodpovedá tomu, že oba justičné systémy majú zverené rovnaké úlohy, ktoré riešia približne rovnakými metódami. Skôr s obavami treba hľadieť na to, že sudcovská samospráva slovenských súdov riešenie problémov vidí vo zvyšovaní počtu sudcov, vyšších súdnych úradníkov a asistentov sudcov, teda ďalších osôb s univerzitným právnickým vzdelaním. Správa súdnictva tieto argumenty, na ktoré možno hľadieť ako na prejavy bežnej rozpínavosti verejného sektora (ktorý úrad nie je preťažený a nemá málo ľudí), žiadnym spôsobom neverifikuje.

Napríklad advokát pre médiá uvádza: ⁴⁾ Koľko rodinných sudcov však má, podľa autora, byť v súdnom obvode so 120 000 obyvateľmi alebo v súdnom obvode, v ktorom nápor rodinných vecí je dlhodobo stabilizovaný na úrovni 900 až 1 100 vecí ročne?

Deje sa tak aj napriek tomu, že väčšina nemeckých občanov je presvedčená, že nemecká justícia je preťažená. Wagner toto presvedčenie verejnosti nepreberá a k sudcom chápavú verejnú mienku vysvetľuje desaťročia trvajúcim lamentovaním a lobbystickou činnosťou združení sudcov. K tomu uvádza, že ak . K tomu cituje súčasnú sudkyňu nemeckého ústavného súdu a vedúceho štátneho zástupcu, ktorí v zhode udávajú, že medzi najviac a najmenej výkonným sudcom a štátnym zástupcom v systéme je priepastný rozdiel v efektivite: najefektívnejší sudca zvládne štyrikrát viac práce ako najmenej efektívny. Tí, ktorí však pracujú najrýchlejšie, sa vystavujú nebezpečenstvu, že sa medzi kolegami stanú neobľúbenými. Jedna z bývalých sudkýň cituje svojho bývalého vyčítavého kolegu:

To, že sudcovia nie sú neprimerane preťažení, dokazuje podľa Wagnera aj to, že v prípade, ak počet nových návrhov stúpa, justícia reaguje tak, že v roku zvýšeného nárastu v konečnom dôsledku aj takýto zvýšený nárast vybaví. Slovenské súdnictvo je pri riešení zvýšených nárastov predsa len iné a rekordy v počte vybavených vecí dosahuje spravidla o dva, tri roky neskôr ako v roku, v ktorom došlo k zvýšeniu. Naznačuje to najmä zvýšený nárast civilných vecí v rokoch 2012 až 2014, ktorý bol spôsobený tzv. hromadnými žalobami. Tento raketový nárast spôsobil preťaženie slovenského justičného systému, ktorý sa z toho šoku dostáva len postupne a s veľkými stratami v podobe razantného nárastu priemernej dĺžky konania. Politická moc však na Slovensku nezaháľa a súdom vyčíta, že konajú tak pomaly, hoci v posledných dvoch rokoch nápor klesol.