Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo 14/2019 z 28.10.2021, ZSP 13/2022 (medzinárodná právomoc pre nároky z bezdôvodného obohatenia)

 I.

V glosovanom prípade žalobca vyplatil žalovanému, právnickej osobe so sídlom v Spojených štátoch amerických, preddavky na dodanie tovaru. Žalobca tak konal s vierou, že nakoniec dôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalovaným, no nestalo sa tak.¹⁾ Žalovaný preddavky žalobcovi nevrátil. Žalobca si preto voči žalovanému uplatňuje nárok na vrátenie predmetných preddavkov z titulu bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd sa zaoberá otázkou, či slovenské súdy majú medzinárodnú právomoc na rozhodnutie o tomto nároku. Vec posúdil podľa zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej aj „ZMPS“ alebo „zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“), ktorý chcel vykladať v súlade s nariadením č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie Brusel I“) s tým záverom, že § 37b písm. a) ZMPS sa má použiť aj na nároky z bezdôvodného obohatenia.

Glosované rozhodnutie si zaslúži pozornosť najmä z dvoch dôvodov. Po prvé, venuje sa problému vysokého praktického významu, na ktorý právna úprava neponúka jednoduché riešenie. Po druhé, najvyšší súd sa podľa našich vedomostí k nemu vyjadruje prvý raz, čím by sa jeho rozhodnutie mohlo stať hlavnou referenciou pre slovenské súdy.

II.

V kolíznom práve existujú výslovné pravidlá pre objektívne určovanie rozhodného práva pre nároky z bezdôvodného obohatenia, tzv. kondikcie (čl. 10 nariadenia Rím II²⁾). V procesnom práve, konkrétne v nariadení Brusel Ia,³⁾ by sme niečo podobné hľadali márne, hoci nič nebráni v uplatnení tohto prameňa aj na kondikcie. Je preto otázne, ktoré jurisdikčné normy nariadenia Brusel Ia možno na tieto nároky použiť. Rešpektujúc hierarchiu druhov právomocí v tomto prameni, možno vo všeobecnosti konštatovať nasledujúce: výlučná právomoc podľa čl. 24 nariadenia Brusel Ia nie je uplatniteľná, založenie právomoci dohodou podľa čl. 25 nariadenia Brusel Ia je prípustné, ochranná právomoc podľa oddielov 3 až 5 v istých prípadoch je prípustná (o tom viac ďalej), všeobecná právomoc podľa čl. 4 nariadenia Brusel Ia je použiteľná. Namiesto všeobecnej právomoci môže žalobca využiť osobitnú právomoc podľa čl. 7 a čl. 8 nariadenia Brusel Ia. Nie je sporné, že v rámci osobitnej právomoci smie kondikovať v sídle organizačnej zložky žalovaného (čl. 7 ods. 5 nariadenia Brusel Ia), v bydlisku jedného z viacerých žalovaných za predpokladu konexity nárokov (čl. 8 ods. 1 nariadenia Brusel Ia), alebo ak sa kondikuje vzájomnou žalobou na súde hlavného nároku (čl. 8 ods. 3 nariadenia Brusel Ia).

Achilovou pätou posudzovania právomoci pre nároky z bezdôvodného obohatenia podľa osobitnej právomoci nariadenia Brusel Ia je však otázka, či sa na kondikcie uplatňuje zmluvná právomoc (čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia) alebo deliktuálna právomoc (čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia), a ak áno, tak na ktoré. Subsumovanie kondikcií pod zmluvnú alebo deliktuálnu právomoc nariadenia Brusel Ia súčasný stav poznania rieši s pomocou poklasickej (justiniánskej) náuky rímskeho práva o bezdôvodnom obohatení, ktorá je dodnes vlastná väčšine kontinentálnych právnych poriadkov a ktorá je založená na rozlišovaní jednotlivých typov kondikcií namiesto jednej generálnej klauzuly.⁴⁾ Tieto typy kondikcií rozdeľuje do dvoch veľkých skupín podľa toho, či k bezdôvodnému obohateniu dlžníka došlo plnením veriteľa (kondikcie z plnenia) alebo iným spôsobom (kondikcie z iného dôvodu).⁵⁾

Ľahšia je odpoveď na postavenie bezdôvodného obohatenia v rámci zmluvnej právomoci podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Súdny dvor EÚ vo veci Profit Invenstment rozhodol, že neplatnosť zmluvy, ako aj nárok na vrátenie plnenia z tejto zmluvy (condictio indebiti) možno žalovať podľa zmluvnej právomoci.⁶⁾ Jej aktiváciu odôvodňuje príčinná súvislosť medzi domnelou zmluvou a jej plnením – keby nebolo dôvery v uzavretie zmluvy, nedošlo by k jej plneniu.⁷⁾ Tento záver do istej miery predurčovalo výslovné zahrnutie „dôsledkov neplatnosti zmluvy“ do zmluvného štatútu podľa čl. 12 ods. 1 písm. e) nariadenia Rím I,⁸⁾ čo treba čítať spolu s požiadavkou koherencie tohto predpisu (aj) s úniovými normami o právomoci v občianskych a obchodných veciach.⁹⁾ Presvedčivá je aj argumentácia očakávaním strán sporu a procesnou ekonómiou: ak súd s právomocou podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia môže ro­zhodovať o neplatnosti zmluvy, malo by mu byť umožnené rozhodovať aj o dôsledkoch tejto neplatnosti.¹⁰⁾ Uvedené argumenty by primerane mali svedčiť v prospech rozšírenia zmluvnej právomoci aj na nároky na vrátenie plnenia zo zrušenej zmluvy (condictio causa finita).¹¹⁾ Ak sa pritom kondikuje z neplatnej či zrušenej poistnej, spotrebiteľskej alebo individuálnej pracovnoprávnej zmluvy, prednostne by sa mala aplikovať ochranná právomoc (oddiely 3 až 5 nariadenia Brusel Ia).¹²⁾ Natrafiť možno i na názor, že pod zmluvnú právomoc nariadenia Brusel Ia spadá aj kondikcia pre zmarenie účelu (Zweckverfehlungskondiktion, condictio causa data causa non secuta),¹³⁾ ako aj kondikcia pre plnenie z nepoctivých zdrojov (condictio ob turpem vel iniustam causam),¹⁴⁾ lebo majú tiež istý súvis s kontraktom.¹⁵⁾ Uvedené teda možno zovšeobecniť tak, že zmluvná právomoc nariadenia Brusel Ia pokrýva len niektoré kondikcie z plnenia.

Z predošlého záveru prirodzene vzniká otázka, či by teda kondikcie z iného dôvodu mohli patriť pod deliktuálnu právomoc podľa čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia. Rozhodovacia činnosť Súdneho dvora EÚ k tejto problematike je pomerne chudobná. Jediným použiteľným judikátom bol dlho postarší rozsudok vo veci Kalfelis,¹⁶⁾ ktorý pripúšťa aj taký výklad, že vyníma kondikcie z deliktuálnej právomoci. Prax ani vedu tento rozsudok však právom nepresvedčil, lebo spomenutá výluka sa výslovne nevzťahovala na bezdôvodné obohatenie, ale na bližšie nerozvedené „nedeliktné“ nároky. Aj samotné odôvodnenie daného rozsudku je skôr povrchnejšie. V mladšom prípade pred Súdnym dvorom EÚ síce bolo v pláne riešiť pôsobnosť čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia na kondikcie, no nedošlo k tomu.¹⁷⁾ Odpoveď tak zostala hlavne v rukách spisby, v ktorej sa vykryštalizovali dva názorové prúdy. Väčšinová mienka je za paušálne vylúčenie kondikcií z čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia.¹⁸⁾ Keďže táto norma vyžaduje škodlivú okolnosť pričítateľnú škodcovi, škodu a kauzalitu medzi nimi,¹⁹⁾ bezdôvodné obohatenie je mimo jej záber, lebo na strane ukráteného (žalobcu) nedochádza ku škode (strate) v pravom slova zmysle.²⁰⁾