Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 82/2018 z 29.11.2018 (náhrada škody a viazanosť trestným rozsudkom)

Podľa § 193 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "CSP") je civilný súd viazaný  Na pozadí tohto stručného ustanovenia nám súdna prax v poslednom čase priniesla niekoľko zaujímavých usmernení. S niektorými, napríklad že civilný súd má stále skúmať, či škodu popri odsúdenom nespôsobil aj sám poškodený, prípadne tretia osoba, sa súhlasiť dá.¹⁾ S inými, napríklad, že konateľ odsúdený za trestný čin, ktorého znakom je spôsobenie škody inému, zodpovedá za túto škodu aj napriek tomu, že podľa § 420 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "OZ") môže byť jeho priama zodpovednosť vylúčená, možno polemizovať.²⁾ Do tejto druhej skupiny patrí aj glosované rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd SR (ďalej len "najvyšší súd") riešil otázku, či viazanosť trestným rozhodnutím zahŕňa aj viazanosť zistením trestného súdu, že páchateľ spôsobil škodu. Pokračujúc v línii vytýčenej ústavným súdom,³⁾ najvyšší súd zaujal názor, ako to vyplýva z hore uvedenej právnej vety, že takáto viazanosť z § 193 CSP skutočne vyplýva, ak je spôsobenie škody znakom skutkovej podstaty trestného činu. Tento záver, hoci na pozadí predmetného skutkového stavu možno aj vedúci k správnemu rozhodnutiu najvyššieho súdu, si však vo všeobecnej rovine vyžaduje určité upresnenia. Glosované ro­zhodnutie nám tak skvelo poslúži ako plátno na maľovanie niekoľkých úvah o vplyve trestného rozhodnutia na civilné konanie, ktorého predmetom je nárok na náhradu škody.

1. Začnime stručným priblížením skutkového stavu a priebehu konania. Spoločenstvo vlastníkov bytov dlhovalo veriteľovi, istej energetickej spoločnosti, sumu 1 785 885,90 Sk (59 280,55 eur). Veriteľ preto spoločenstvo zažaloval a súd mu dal právoplatne za pravdu. Z obavy, že veriteľ začne exekúciu a postihne účet spoločenstva, na ktorý jednotliví vlastníci poukazovali platby na náklady spojené s užívaním bytov, sa spoločenstvo uznieslo, že tieto platby budú presmerované na novozaložený účet znejúci na meno jedného z vlastníkov. Vykonaním tohto zámeru spoločenstvo poverilo svojho predsedu, ktorý ho aj skutočne zrealizoval a ktorý bol zaň trestným súdom následne právoplatne odsúdený. Trestný súd totiž toto konanie predsedu považoval za trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len "TZ"). Vo výroku odsudzujúceho rozsudku sa pritom konštatovalo, že predseda tým, že súhlasil so zriadením iného účtu a že presmeroval na tento účet príslušné platby, zmaril uspokojenie veriteľovej pohľadávky, čím mu spôsobil škodu vo výške 1 785 885,90 Sk.

Veriteľ následne podal proti predsedovi žalobu o náhradu tejto škody. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, tvrdiac, že predseda konal na základe poverenia spoločenstva, a preto za škodu nezodpovedá. Odvolací súd k tomu súhlasiac dodal, že veriteľ svoju pohľadávku voči spoločenstvu exekučne vymáha, resp. má ju možnosť vymáhať priamo od spoločenstva; nie je preto splnený základný predpoklad náhrady škody - existencia škody. Najvyšší súd, ako už vieme, s týmto postupom nižších súdov nesúhlasil.

2. Pri hľadaní odpovede na otázku, či a v akom rozsahu je civilný súd viazaný odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu, vo výroku ktorého sa konštatuje, že páchateľ spôsobil škodu v konkrétnej výške, si musíme v prvom rade uvedomiť, že trestné právo chápe škodu širšie ako právo civilné.⁴⁾Podľa § 124 TZ sa totiž za škodu považuje nielen ujma na majetku, ale aj Za škodu sa podľa citovaného ustanovenia považuje aj . Takéto široké vymedzenie škody pritom umožňuje o nej hovoriť aj tam, kde by to v civilnom práve mohlo vyvolávať pochybnosti.