Nazeranie do súdneho spisu. Dôvody dovolania. Oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku

Krajský súd v B. B. rozsudkom č. k. 45Cbi 127/2004-Mš-139 z 1. júna 2007 určil, že pohľadávka žalobcu sa považuje za oprávnenú a zistenú v sume 23 234 975,78 Sk, zamietol žalobu v sume 1 336 522,80 Sk.

V dôvodoch rozhodnutia vo veci samej prvostupňový súdu uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 24. augusta 2004 domáhal proti žalovanému určenia pravosti pohľadávky vo výške 815 624,33 eur (24 571 498,58 Sk), pričom jeho pohľadávka pozostáva zo sumy 10 000 000 Sk vyplývajúcej zo Zmluvy o združení z 24. novembra 2000 a Zmluvy o postúpení práva a povinnosti z 2. septembra 2002; zo sumy 614 000 Sk predstavujúcej poskytnutú zálohu z pokladne D. a.s., B. B., v prospech úpadcu, ďalej zo sumy 13 589 975,75 Sk titulom leasingových zmlúv; zo sumy 410 550 Sk titulom zálohových faktúr; a zo sumy 376 522,80 Sk ako pohľadávky z obchodného styku.

Prvostupňový súd zistil, že žalobca si prihlásil pohľadávku prihláškou doručenou súdu 19. februára 2004 zaevidovanú pod číslom 456 v sume 26 770 795,58 Sk. Žalovaný na prieskumnom pojednávaní konanom 1. júna 2004 poprel pohľadávku vo výške 24 571 498,58 Sk. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvého stupňa k záveru, že pohľadávka žalobcu uplatnená v sume 10 000 000 Sk, vyplývajúca z uzavretej zmluvy o združení a následne zmluvy o postúpení práv a povinností, je nesporná vzhľadom na to, že tieto zmluvy sú platne uzavreté a neboli preukázané zo strany žalovaného námietky ich neplatnosti podľa § 37 a § 39 OZ. Túto pohľadávku žalovaný uznal v súlade s § 323 OZ. Neunesenie dôkazného bremena žalovaným vzhliadol aj v prípade pohľadávky uplatnenej v sume 614 000 Sk dôvodiac nepreukázaním neplatnosti darovacej zmluvy tak, ako to tvrdil vo svojich vyjadreniach s odkazom na § 37 a § 39 OZ.

Ohľadne pohľadávky uplatnenej v sume 13 589 975,75 Sk, ktorú žalovaný poprel z dvoch dôvodov, a to vo výške 7 695 332,20 Sk z dôvodu neplatnosti právneho úkonu, a to uzavretia leasingových zmlúv a následne zmlúv o zapožičaní, konštatoval nepreukázanie neplatnosti týchto zmlúv tak, ako tvrdil žalovaný. Zistil aj nepremlčanie uplatnenej pohľadávky v sume 5 807 408,78 Sk z dôvodu jej riadneho uznania žalovaným. Napokon skonštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcom v prípade pohľadávok v sumách 410 000 Sk a 550 000 Sk titulom zálohových faktúr a sumy 376 522,80 Sk ako pohľadávok z obchodného styku, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby v sume 1 336 522,80 Sk. Vzhľadom na nedôvodnosť odvolania žalovaného proti výroku prvostupňového rozsudku, ktorým určil pohľadávku za oprávnenú a zistenú v sume 23 234 975,78 Sk.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 4 Obo 207/2007-236 z 30. júna 2009, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania s odôvodnením, že žalobcovi trovy odvolacieho konania nepriznal pre ich neuplatnenie a nevyčíslenie v zmysle § 151 ods. 1 a 2 OSP.

Potvrdzujúci výrok odôvodnil odvolací súd tým, že na základe priložených listín v spise a výpovedí svedkov na pojednávaní pred súdom prvého stupňa sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že pohľadávka žalobcu uplatnená v sume 10 000 000 Sk, vyplývajúca z uzavretej Zmluvy o združení z 24. novembra 2000 a následne Zmluvy o postúpení práv z 2. septembra 2002, je nesporná vzhľadom k tomu, že tieto zmluvy sú platne uzavreté a žalovaný ich nenapadol v zmysle § 15 ZKV. Predmetná zmluva bola do združenia vložená 28. novembra 2000. Pohľadávku vo výške 13 589 975,75 Sk z titulu leasingových zmlúv uznal konateľ žalovaného P. K. vo Vyhlásení o uznaní záväzku podľa § 323 OBZ. 15. mája 2003, čo potvrdil aj na pojednávaní konanom na krajskom súde 16. marca 2007.

Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny. Mal za to, že krajský súd rozhodol vo veci na základe riadne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyvodil správny právny záver, preto jeho rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 OSP.

Žalovaný podal proti rozsudku odvolacieho súdu včas dovolanie. Dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP. Dovolacím petitom sa domáhal zrušenia rozsudku prvostupňového aj odvolacieho a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP) vzhliadol v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Za postup odnímajúci mu možnosť konať pred súdom označil nevykonanie navrhnutého dôkazu spôsobom konfrontácie svedkov súdom prvého stupňa ako aj odvolacím súdom. Tvrdil, že tak v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu navrhol odvolaciemu súdu, okrem iného, vykonať dôkaz spôsobom konfrontácie svedkov, čo súd prvého stupňa neurobil s ústnym odôvodnením, že "aj tak si nebudú nič pamätať", a druhostupňový súd sa týmto návrhom vôbec nezaoberal a ani jeho nevykonanie neodôvodnil. Mal za to, že z § 120 ods. 1 druhá veta OSP vyplýva, že prvostupňový súd mal rozhodnúť o nevykonaní mnou navrhovaného dokazovania (pokiaľ toto dokazovanie nepovažoval za potrebné), a to uznesením, resp. nevykonanie tohto dôkazu bol povinný odôvodniť vo svojom rozhodnutí (§ 157 ods. 2 OSP). S odkazom na nález ÚS ČR (II. ÚS 663/2000) zastal názor, že uvedeným konaním prvostupňového súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len Dohovor).

Pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP subsumoval dovolateľ aj postup odvolacieho súdu spočívajúci v nedoručení mu vyjadrenia žalobcu k ním podanému odvolaniu. Vytkol odvolaciemu súdu, že o podaní vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného proti prvostupňovému rozsudku sa žalovaný (dovolateľ) dozvedel až z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, a že teda odvolací súd rozhodol bez toho, aby považoval za potrebné oboznámiť ho, ako účastníka konania, so všetkými tvrdeniami žalobcu, a aby mu dal mo