Odstránenie stavby

Krajský súd v Žiline (ďalej len "krajský súd") rozsudkom č. k. 20S 159/2015-46 z 8. marca 2016 podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 16. júla 2015, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Mesta Žilina z 21. apríla 2015. Predmetným rozhodnutím Mesto Žilina postupom podľa § 88a ods. 2 a § 88a ods. 5 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v rozhodnom znení (ďalej len "stavebný zákon") nariadilo vlastníkovi stavby (žalobcovi) odstránenie stavby, označenej ako "Rekreačný objekt" nachádzajúcej sa na pozemku registra "C" v katastrálnom území M.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovení § 43, § 43a ods. 1, 2, § 55 ods. 1, § 88 ods. 1 písm. b/, § 88a ods. 1, 2, 5, 6, 7 a § 140 stavebného zákona, § 46 správneho poriadku, v celom rozsahu sa stotožnil s právnym posúdením veci zo strany žalovaného, a preto postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti OSP, upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, keďže rozhodnutie a postup správnych orgánov bol v súlade so zákonom.

Krajský súd uviedol, že uvedená stavba je stavbou v zmysle stavebného zákona, a to konkrétne § 43 ods. 1 časť vety za slovom alebo, tzn. že ide o stavebnú konštrukciu postavenú stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Preukazuje to fotodokumentácia pripojená v správnom spise zo štátnych stavebných dohľadov i znalecký posudok predložený žalobcom, ktorý bol vyhotovený Ing. M., ktorý posudzovanú stavbu jednoznačne charakterizuje ako pozemnú stavbu, ktorej osadenie si vyžiadalo len v malej časti úpravu terénu. Pritom nie je podstatné, že nejde o stavbu, ktorá je pevne spojená so zemou v zmysle § 43 ods. 1 písm. a) stavebného zákona alebo nepripojená na žiadne inžinierske siete podľa § 43 ods. 1 písm. d) citovaného zákona. Tieto podmienky sú totiž ustanovené pre pevné spojenie so zemou, avšak v danom prípade bolo preukázané, že osadenie stavby si vyžiadalo úpravu podkladu čiže terénu. V danej veci je tiež právne irelevantné, že nejde o nehnuteľnosť v zmysle Občianskeho zákonníka.

K námietke žalobcu, že už pred osadením stavby tam boli pivnice - tvrdenie, ktoré by malo pochádzať od Urbárskej obce - pozemkové spoločenstvo M. Lúčka, krajský súd uviedol, že zo znaleckého posudku Ing. M. také zistenie nevyplýva. Naopak, znalec konštatoval uloženie podlahy terasy na hranoloch, ktoré sú uložené voľne bez základov na štrkovom podklade. Pokiaľ by však aj úpravy boli vykonané v minulosti a boli by použité na osadenie stavby, v tom prípade by bola splnená podmienka § 43 ods. 1 písm. a) stavebného zákona, pretože stavba by bola spojená so zemou pevným základom, a to konkrétne práve pivnicou, resp. jej časťou. Pritom by bolo nepodstatné, či tento pevný základ bol vykonaný už v minulosti alebo v nadväznosti na vykonanie stavebných prác na rekreačnom objekte, ak by sa tieto stavebné konštrukcie ako podklad pre rekreačný objekt použili. K námietke žalobcu, že zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom rozhodnutia žalovaného z 10. decembra 2014, krajský súd uviedol, že táto námietka je tiež nedôvodná. Rozhodnutie z 10. decembra 2014 zrušilo pôvodné prvostupňové rozhodnutie z dôvodov, že najskôr prvostupňový správny orgán mal vyzvať stavebníka na predloženie dôkazov, že nejde o stavbu a ak túto skutočnosť nepreukáže, bude sa mať za to, že o stavbu ide a v tom prípade ho v ďalšom kroku vyzve na predloženie dôkazov o tom, že stavba nie je v rozpore so všeobecným záujmom. Nie je tak v súlade so skutočnosťou tvrdenie žalobcu, že v novom prvostupňovom rozhodnutí a v napadnutom rozhodnutí nesprávne posúdili objekt ako stavbu, keď v predchádzajúcej časti konania mal žalovaný iný právny názor. Naopak, v zrušujúcom rozhodnutí z 10. decembra 2014 žalovaný nevyslovil žiaden konkrétny názor ohľadne posúdenia rekreačného objektu, či ide o stavbu v zmysle stavebného zákona alebo nie. Inštruoval prvostupňový správny orgán, že k tejto otázke má vykonať ďalšie dokazovanie.

Vo vzťahu k tejto otázke prvostupňový orgán následne vyzval žalobcu na predloženie dôkazov, z ktorých aj vychádzal. Ide o listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že ide o pozemnú stavbu v zmysle stavebného zákona, a preto právne posúdenie vyplýva z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým správnym orgánom. Neexistuje teda tvrdený rozpor v právnom posúdení rekreačného objektu žalovaným ako stavby v rozhodnutí z 10. decembra 2014 a v napadnutom rozhodnutí. Ďalšia námietka sa týkala tvrdeného nelogického postupu žalovaného, keď v rozhodnutí odkazuje na projektovú dokumentáciu, ako aj na to, že v minulosti sám konštatoval, že to bol prvostupňový orgán, ktorý žalobcu nesprávne poučil. Ako uviedol krajský súd, rozhodnutie z 10. decembra 2014 konštatovalo predčasnosť predkladania takých dôkazov (projektová dokumentácia), keď ešte nebolo zrejmé, či pôjde o stavbu, ale ak žalobca predložil dôkaz, z ktorého vyplýva, že o stavbu v zmysle stavebného zákona išlo, správny orgán z neho mohol vychádzať.

K ďalšej námietke žalobcu, že predchádzajúci vlastník rekreačného objektu pri jeho osadení na pozemok ohlásil prvostupňovému orgánu drobnú stavbu už v roku 2010, s čím súvisí aj námietka právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, že v roku 2010 táto stavba nebola v tom čase v rozpore s Územným plánom Mesta Žilina, ktorý bol schválený až v roku 2012, krajský súd uviedol, že nebolo medzi účastníkmi sporné, že stavebník Ing. K. uzavrel 14. júla 2010 s pribratým účastníkom nájomnú zmluvu o nájme pozemku, ktorej účelom bolo osadenie dočasnej stavby pre uskladnenie rybárskych potrieb a rekreáciu a tiež požiadal o súhlas s drobnou stavbou v zmysle § 57 stavebného zákona, avšak stavebný úrad nevydal príslušné rozhodnutie o ohlásení drobnej stavby. Nebolo ani sporné, že tento stavebník stavbu bez stavebného povolenia či ohlásenia drobnej stavby realizoval. Tým konaním však pôvodný stavebník porušil zákon, keď nevyčkal na vydanie príslušného rozhodnutia stavebného úradu. Nečinnosť stavebného úradu ho v žiadnom prípade neoprávňovala na realizáciu stavby bez stavebného či iného povolenia v zmysle stavebného zákona, keďže v roku 2010 už neplatila predchádzajúca právna úprava § 57 stavebného zákona, ktorá umožňovala realizovať drobnú stavbu aj v prípade, ak v zákonnej lehote stavebný úrad nevydal k návrhu na ohlásenie drobnej stavby žiadne rozhodnutie. Pôvodný vlastník teda nemohol nadobudnúť presvedčenie, že nejde o stavbu len z toho dôvodu, že hoci stavbu ohlásil, odpoveď zo stavebného úradu nedostal. Uvedené práve dokazuje, že pôvodný vlastník stavby mal za to, že o stavbu ide, pretože ohlásenie drobnej stavby podal.

Krajský súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj poslednú námietku žalobcu týkajúcu sa tvrdenia, že žal