Okresný súd Košice II (ďalej "súd prvej inštancie") rozsudkom z 2. novembra 2016 a/ rozviedol manželstvo účastníkov, b/ na čas po rozvode zveril ich dcéru do osobnej starostlivosti matky, c/ otca zaviazal prispievať na výživu dcéry mesačne sumou 120 eur vždy do 15. dňa v mesiaci dopredu, d/ rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení súd prvej inštancie bližšie vysvetlil dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol o rozvode manželstva a zverení takmer plnoletej dcéry účastníkov do osobnej starostlivosti matky. Na odôvodnenie výroku o výživnom uviedol, že otec má živnostenské oprávnenie od roku 1992 (podniká v oblasti predaja a prenájmu dvojstopových motorových vozidiel, predaja a požičiavania videokaziet a CD diskov, prípravných stavených prác, vykonáva sprostredkovateľskú činnosť a poskytuje služby rýchleho občerstvenia, prevádzkuje predaj potravín, ovocia, zeleniny, alkoholických a nealkoholických nápojov, tabakových výrobkov, elektro-výrobkov, priemyselného tovaru, stavebnín, bižutérie, textilu, kožených výrobkov, drogérie, výrobkov z PVC, kníh a tlačív). Súd prvej inštancie dokazovaním, ktoré vykonal trestným rozkazom Okresného súdu Košice II z 13. apríla 2016, mal preukázané vyhrážanie a útoky otca na matku a dcéru spojené s ich zranením. Za prečin nedovoleného vyhrážania bol otec odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Pri určení výšky výživného vychádzal súd prvej inštancie z odôvodnených potrieb dcéry účastníkov konania, na strane rodičov zohľadnil ich majetkové pomery a výšku ich príjmov. V prípade otca uplatnil tzv. princíp potencionality príjmov. S prihliadnutím na dĺžku výkonu jeho podnikateľských činností, zdravotný stav a pracovné skúsenosti dospel k záveru, že otec mal možnosť zabezpečovať si príjem minimálne tak, aby výživné mohol platiť vo výške 120 eur. Z hľadiska posúdenia jeho možností a schopností nepovažoval za významné, že otec bol opakovane vo väzbe a v čase rozhodujúcom pre určenie výživného vo výkone trestu odňatia slobody. V tejto skutočnosti videl dôsledok otcom spáchaného úmyselného trestného činu, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu pripravil o možnosť zabezpečovať primeraný zdroj príjmov. Skutočnosť takej povahy nemôže byť podľa názoru súdu prvej inštancie posudzovaná v neprospech jeho dcéry.
Otec, zastúpený advokátkou, podal odvolanie proti výroku uvedeného rozsudku o výživnom.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok zmenil a zaviazal ho prispievať na výživu dcéry vo výške 30% zo sumy životného minima. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o opodstatnenosti uplatnenia princípu potencionality príjmov. Poukázal na to, že je vo výkone trestu odňatia slobody, nepracuje, nemá žiadny príjem ani úspory a počas posledných rokov mal nízky príjem; výška súdom určeného výživného tomu nezodpovedá a je privysoká.
Matka sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") rozsudkom z 29. novembra 2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny [§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP")].
V odôvodnení uviedol, že preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len "CMP"), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, ktorý posúdil podľa správnych ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o rodine"), vykonané dôkazy náležite vyhodnotil a rozhodnutie riadne odôvodnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodal, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonnou povinnosťou; pri určení jej rozsahu súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na tieto skutočnosti prihliada aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Pri rozhodovaní o výživnom je rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať, teda nie príjem, ktorý fakticky dosahuje. Princíp potencionality má totiž prednosť pred princípom fakticity. V danom prípade súdom prvej inštancie určené výživné vo výške 120 eur zodpovedá schopnostiam a možnostiam otca, ktorý dlhodobo vykonáva podnikateľskú činnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu úmyselné konanie otca, ktoré malo za následok jeho uväznenie a tiež s tým spojené zníženie jeho príjmu, nemôže byť vyhodnotené v neprospech dcéry, ktorá nie je schopná samostatne sa živiť.
Otec (ďalej aj len "dovolateľ") podal proti tomuto rozs
