Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Procesná aktivita sporovej strany ako limit prieskumu v opravnom konaní (inauguračná prednáška)**

MOLNÁR, P.: Procesná aktivita sporovej strany ako limit prieskumu v opravnom konaní. Právny obzor, 107, 2024, č. 6, s. 633 – 645.

https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2024.6.05

Procedural activity of the disputing party as a limit of research in corrective proceedings. The author discusses the possibilities of the disputing party to retain its procedural activity for later stages of the proceedings, and the consequences of such a practice in remedial proceedings. It is concluded that the success of the disputing party in exercising its right to judicial and other legal protection is largely conditioned by its procedural diligence. Therefore, the use of procedural rights of the party to the dispute (from the point of its intended success in the dispute) is actually considered to be its procedural duty. Under the pressure of concentration principle, the disputing party must use the available means of procedural attack and procedural defense as soon as possible. Since in remedial proceedings the appellate court examines the fulfillment of the task of the lower court and does not rehear the case as a whole, the party to the dispute cannot be successful with delayed procedural activity. The setting of the requirements is strict, however, it is known in advance, it affects both sides of the dispute equally, and the court‘s proceedings must comply with the principle of equality of the parties. Therefore, the author considers the concept, in which the disputing party‘s (in)activity limits its possibilities in the further course of the proceedings, to be fair and sustainable for all corrective proceedings in the Slovak Republic.

Key words: litigation, procedural activity, basic procedural principles, remedial proceedings, limits of court activity in remedial proceedings

Úvod
Úlohou a poslaním netrestného súdneho konania je ochrana práv a právom chránených záujmov subjektov práva v situácii, keď sa subjekt práva domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem, tvoriaci obsah horizontálneho právneho vzťahu, sú ohrozené alebo porušené (štandardné sporové konanie a osobitné druhy civilného súdneho procesu), tvrdí porušenie alebo ohrozenie svojich práv postupom orgánu verejnej moci vo vertikálnych právnych vzťahoch (správne súdnictvo), alebo dokonca v situácii, ked porušenie či ohrozenie práv a právom chránených záujmov detekuje samotný súd bez iniciácie účastníkmi právneho vzťahu (niektoré konania v rámci mimosporového súdneho procesu).
Procesné právo je nadstavbou práva hmotného, a v prípade civilného sporového konania, na ktorý sa tento príspevok zameriava, hovoríme o fakultatívnej nadstavbe hmotného práva
1)
.
Základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) však nie je právom absolútnym. Samotná ústava v čl. 51 ods. 1 normuje, že základného práva na súdnu a inú právnu ochranu sa možno domáhať len v medziach podústavnej právnej úpravy, ktorá toto základné právo vykonáva. Samozrejme, ústavné požiadavky smerujú ku kvalite zákonnej a podzákonnej právnej úpravy, ako aj k administrácii spravodlivosti v konkrétnej veci.
Aktuálna koncepcia civilného súdneho konania pracuje s kleinovským silným sudcom
2)
, ale aj tento silný sudca je predsa len v možnostiach svojho procesného postupu limitovaný. Aktivita v spore sa vyžaduje jednoznačne predovšetkým od sporovej strany. Silný sudca zodpovedá za usmerňovanie priebehu konania a jeho ukončenie (podľa možnosti meritórnym) rozhodnutím v primeranej lehote a spravodlivo. V rámci týchto povinností sudca zodpovedá aj za vynucovanie aktivity sporových strán, nemôže ju však nahrádzať
3)
. Strany sporu zodpovedajú za "svoj" výsledok v spore, a to predovšetkým v zmysle dosiahnutia "vyskladania" takého súhrnu skutkových zistení súdu (skutkový základ rozhodnutia), ktorý rezultuje vo vyhovujúcom meritórnom rozhodnutí. Táto koncepcia sa dá doktrinálne artikulovať aj prostredníctvom základných procesných princípov, ktoré sú
de lege lata
súčasťou legálneho textu a majú postavenie záväzných výkladových a aplikačných pravidiel [čl. 3 ods. 1 základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "CSP")].
Uplatnenie základných sporových princípov (predovšetkým kombinácia formálnej pravdy, prejednacieho princípu, koncentrácie a kontradiktórnosti) spôsobuje, že využitie procesných práv sporovej strany je z pohľadu zamýšľaného úspechu tejto strany v spore potrebné chápať ako jej povinnosť. Dôsledky procesnej pasivity totiž negatívne postihujú sporovú stranu už na súde prvej inštancie, a pretrvávajú aj v opravných konaniach.
Úroveň procesnej aktivity sporovej strany predstavuje limity pre:
a)
samotný predmet konania,
b)
priebeh konania a procesný postup súdu, a
c)
šírku a kvalitu skutkového základu rozhodnutia.
1. Konanie na súde prvej inštancie
Predmet sporového konania určuje žalobca vymedzením konštitutívnych prvkov žaloby
4)
. Súd poskytne ochranu tvrdenému ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu rozhodnutím, ktoré má svoj skutkový a právny základ.
Vychádzajúc zo sociálnej funkcie sporového procesu, podstata princípu formálnej pravdy spočíva v tom, že súd sa síce v žiadnom prípade nebráni perfektne zistenému skutkovému stavu, ale sporový proces je nastavený na rozhodnutie vo veci samej "pri ktorejkoľvek zákonom predpokladanej príležitosti", a na základe takého kvalitného skutkového stavu, aký sa v doterajšom priebehu konania "podarilo" zistiť.
Spôsoby budovania skutkového základu určuje Civilný sporový poriadok, a to taxatívne:
(i)
dokazovanie;
(ii)
zohľadnenie notoriet a skutočností známych súdu z jeho činnosti;
(iii)
zohľadnenie rozhodnutí, ktorými je súd viazaný;
(iv)
úvaha o skutočnostiach, ktoré patria do právomoci iného orgánu;
(v)
osvojenie si zhodných tvrdení strán;
(vi)
skutkové zistenia, vyplývajúce z nepopretia skutkových tvrdení;
(vii)
negatívne vytváranie skutkového základu a
(viii)
vytvorenie skutkového základu rozhodnutia v skrátených konaniach a pri skrátených rozhodnutiach
5)
.
Kontradiktórny spôsob vedenia sporu garantuje strane právo vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam (čomu korešponduje povinnosť súdu dať strane možnosť vyjadriť sa), avšak na strane druhej táto tzv. negatívna spolupráca sporových strán znamená, že procesný dialóg súdu a sporových strán ustane, keď strany prestanú produkovať protichodné tvrdenia, vyžadujúce reakciu protistrany a posudzovanie súdom.
Riziko pasivity, resp. nedostatočnej procesnej disciplíny strany sporu pri dokazovaní, tkvie v uplatňovaní prejednacieho princípu
6)
, ale taktiež (a azda predovšetkým) v koncentrácii konania (zákonnej alebo sudcovskej), ktorá spôsobuje procesnú preklúziu konkrétneho procesného práva
7)
. O možnosti použiť sudcovskú koncentráciu súd strany poučí vo výzvach na podanie repliky a dupliky (§ 167 ods. 3 a 4 CSP), čo pri disciplinovanom postupe strán znamená, že po využití týchto procesných podaní účastníkov konania by mal mať súd k dispozícii všetky relevantné skutkové tvrdenia, reakcie na ne a dôkazné návrhy. Nevyužitie práva vyjadriť sa k tvrdeniu protistrany, alebo oneskorená reakcia sporovej strany rezultuje v skutkových zisteniach súdu, ktoré sú obmedzené. V niektorých prípadoch sú skutkové zistenia súdu dokonca vedome diferentné od reality (ide o tzv. negatívne vytváranie skutkového základu, keď je prostriedok procesného útoku alebo procesnej obrany preukázateľne súčasťou súdneho spisu, ale súd na tento prostriedok neprihliada - obligatórne v prípade zákonnej koncentrácie, fakultatívne v prípade sudcovskej koncentrácie). Ako vyplynie z ďalších výkladov, následky koncentrácie pôsobia aj v ďalších inštanciách civilného sporového konania. V rámci následkov nedostatočnej procesnej aktivity strán sporu je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že protistranou kvalifikovane
8)
nepopreté skutkové tvrdenie zákon prikazuje súdu vyhodnotiť ako nesporné, čiže súd danú skutkovú okolnosť vyhodnotí tak, ako ju tvrdí aktívna strana. Znamená to, že daná okolnosť nemusí byť a nebude v ďalšom priebehu konania samostatným predmetom dokazovania
9)
.
Z nastavenia civilného sporového procesu tak vyplýva, že možnosti súdu prvej inštancie pri budovaní skutkového základu sú (až na výnimky) závislé od procesnej aktivity strán a kvality masy skutkových zistení súdu je kriticky závislá od sporových strán. Medzery v zisteniach relevantných skutočností nebránia rozhodnutiu vo veci samej, ale budú na škodu sporovej strane, v ktorej prospech by boli bývali v prípade ich zistenia.
Ideálom poskytnutej súdnej ochrany je korektný a komplexný skutkový základ rozhodnutia, správne právne posúdený, rezultujúci vo vecne správnom, zákonnom, spravodlivom a presvedčivo odôvodnenom rozhodnutí, ktoré po oboznámení sa s ním akceptuje aj neúspešná sporová strana. V reálnom živote však rozhodnutie tento ideál nie vždy dosahuje a neúspešná strana pociťuje nespokojnosť. Na objektivizáciu jej subjektívnej nespokojnosti slúžia práve opravné konania. Kruciálnou otázkou tohto príspevku je, aké sú možnosti opra
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).