Vecná neopodstatnenosť dovolania ako kategória jeho procesnej neprípustnosti (1. časť)

Mimoriadnosť jednotlivcovi prístupných prostriedkov nápravy v rámci sporového konania spočíva v tom, že o týchto je rozhodované vždy po právoplatnom rozhodnutí veci v rámci dvojstupňovej súdnej sústavy. Na tomto mieste však poznamenávame, že atribút právoplatnosti napádaného rozhodnutia nie je podmienkou prípustnosti žiadneho z mimoriadnych opravných prostriedkov v zmysle Civilného sporového poriadku. To, že v aplikačnej praxi mimoriadny opravný prostriedok smeruje voči právoplatnému rozhodnutiu, je totiž iba výsledkom kumulácie plynutia času a a zákonodarcom ustanovených podmienok jeho prípustnosti.²⁾ Vzhľadom na súčasné pomery aplikačnej praxe však možno konštatovať, že v čase rozhodovania o uplatnenom mimoriadnom opravnom prostriedku už spravidla vždy bude nastolená právna istota druhoinštančným (právoplatným) rozhodnutím. Ako sme načrtli, je to práve právna istota nastolená právoplatným rozhodnutím, ktorá determinuje mimoriadny charakter toho-ktorého prostriedku nápravy. Výsledkom dôvodného uplatnenia námietok sporovou stranou v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku je tak nevyhnutne narušenie stavu založeného právoplatným rozhodnutím súdu (ktoré mohlo byť medzičasom už aj dobrovoľne alebo nútene vykonané) a obnovenie právnej neistoty strán viažucej sa k predmetu konania.³⁾ V tomto smere aplikačná prax v zhode s uvedeným názorom k podstate mimoriadnych opravných prostriedkov sformulovala záver, podľa ktorého: „Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.“⁴⁾

V ďalšom texte sa preto s ohľadom na mimoriadny charakter a možné prejavy pôsobenia mimoriadnych opravných prostriedkov (t. j. rušenie právoplatného rozhodnutia, či naopak, definitívnu stratu šance na odvrátenie priaznivejšieho rozhodnutia) zameriame na interpretačno-aplikačné problémy spojené s prípustnosťou dovolacieho prieskumu podľa § 419 a nasl. CSP. Konkrétne aplikačné a interpretačné úskalia (limity) dovolacieho prieskumu sa pokúsime ilustrovať na príkladoch súčasnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Naším zámerom pri výbere témy bolo priblížiť a identifikovať interpretačno-aplikačné problémy súvisiace s prípustnosťou dovolacieho prieskumu, keďže sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu objavujú prípady, kedy Najvyšší súd SR predložené dovolanie vo výroku procesne odmietne, no následne z odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní vyplýva, že sa zaoberal obsahom dovolania, no toto nepovažoval za dôvodné (opodstatnené). Vzhľadom na v článku formulované závery dospievame k názoru, že takýto postup nie je súladný s jednotlivými garanciami spravodlivého procesu poskytovanými sporovým stranám prostredníctvom Ústavy SR a Dohovoru. Zastávame názor, že v týchto prípadoch dochádza k zásahu do subjektívnej sféry sporovej strany (t. j. k deformovaniu a zásahu do obsahu zákonom predvídaných procesných pravidiel, o ktorých sa konkrétna strana domnievala, že tieto budú aplikované určitým spôsobom), čo má za následok vytvorenie ďalších procedurálnych prekážok spravodlivého procesu.

Spôsob rozhodovania dovolacieho súdu a jeho dopad na obsah rozhodnutia