Vecná neopodstatnenosť dovolania ako kategória jeho procesnej neprípustnosti (2. časť)

Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti odmietavého rozhodnutia o dovolaní po vecnom prieskume jeho obsahu navyše máme za to, že takýto výrok nemá dostatočnú oporu v odôvodení, keďže výrok a odôvodnenie sú v týchto prípadoch vecne protirečivé. Vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR potom takéto rozhodnutie zakladá rozpor s obsahom základného práva na spravodlivý proces, ktorého základom je čl. 6 ods. 1 Dohovoru (resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR¹⁾). To má svoj základ v prirodzenom nedostatku odôvodnenia smerom k výroku rozhodnutia presadzujúceho procedurálnu neprípustnosť dovolania. Takéto rozhodnutie totiž neobsahuje odôvodnenie zodpovedajúce procesnému odmietnutiu dovolania, pre takýto výrok absentujú podstatné dôvody a súčasne je takéto odôvodnenie aj natoľko vnútorne protirečivé, že sa ako celok javí byť nepresvedčivé.²⁾

V prípadoch procesného odmietania dovolaní navzdory ich predchádzajúcemu meritórnemu prieskumu dochádza aj k faktickému zužovaniu decíznej právomoci dovolacieho súdu, keďže Najvyššiemu súdu SR postačuje uskutočniť podstatne užší prieskum dovolacích námietok a diskvalifikovať tak požiadavky kladené na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tomto smere je totiž potrebné si uvedomiť, že aj dovolací prieskum podlieha garanciám obsiahnutým v čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré vylučujú svojvoľné zúženie prieskumnej právomoci zo strany dovolacieho súdu. Za neudržateľný totiž možno označiť taký stav, keď hierarchicky najvyšší orgán súdnej sústavy pri aplikácii jednoduchej procesnoprávnej normy sám vytvára porušenia základných práv jednotlivca [resp. fakticky sám napĺňa dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP]. To platí tým viac, že imanentnou súčasťou rozhodovacej právomoci dovolacieho súdu je možnosť odstrániť stav právnej istoty založený právoplatným rozhodnutím súdu nižšej inštancie.

Najmä vo vzťahu k rozsahu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je potrebné uviesť, že hoci tento predstavuje nesprávny procesný postup súdu dosahujúci intenzitu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru (resp. optikou ústavného súdu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže ústavný súd medzi oboma uvedenými procesnými maximami „nevidí“ zásadný rozdiel)³⁾ na jednej strane, súčasne na druhej strane otvára priestor jednotlivcovi domáhať sa ochrany voči nesprávnej interpretácii a aplikácii noriem procesnoprávnej povahy, keďže procesný postup súdu je ovládaný procesnými normami a ich aplikácia ipso facto predstavuje nemeritórne právne posúdenie.