Dohovor o jednotnom patentovom súde: medzinárodnoprávne a ústavnoprávne aspekty

Pre európsky projekt tak v podstate ostali . Prvá, prispôsobiť návrh pripomienkam SDEÚ a realizovať ho v pôvodnej podobe, alebo druhá, pretransformovať návrh do niečoho nového. Keďže nový projekt čelil opozícii najmä zo strany Španielska a Talianska (kvôli jazykovému režimu), ako aj preto, že podnikateľské kruhy a britský premiér chceli znemožniť SDEÚ vykladať hmotné patentové právo, vyhrala možnosť druhá.

Bolo rozhodnuté, že medzinárodnú dohodu o Patentovom súde a sprevádzajúce nariadenie EÚ o komunitárnom patente sa pretransformujú do zlepenca troch právnych aktov. A to dvoch nariadení EÚ, ktoré budú prijaté na základe právomoci pre posilnenú spoluprácu podľa článku 326 ZFEÚ, a jednej medzinárodnej zmluvy, ktorej signatárom budú môcť byť len členské štáty, nie však EÚ alebo tretie krajiny. Nariadenia mali za cieľ zabezpečiť to, aby patenty, ktoré udeľuje EPO, bolo možné pred tým, ako sa rozdrobia na zväzok národných patentov, sceliť do tzv. patentu s jednotným účinkom (PSJ). PSJ by potom platil pre územie všetkých členských štátov, ktoré v čase registrácie patentu spolupracujú na posilnenej spolupráci. Medzinárodný dohovor zas mal vytvoriť autonómny súdny systém, ktorý bude rozhodovať príslušné patentové spory.

Keďže Európska únia nie je signatárom takejto dohody, nemohla Komisia žiadať ani o nové stanovisko Súdny dvor EÚ podľa článku 218(11) ZFEÚ. Z toho istého dôvodu nemohlo ani Španielsko a Taliansko požiadať o preskúmanie samotnej medzinárodnej dohody podľa článku 263 ZFEÚ. Obe krajiny sa tak rozhodli napadnúť aspoň právny základ posilnenej spolupráce. Neúspešne. Súdny dvor EÚ ho totiž v apríli 2013 posvätil.⁷⁾ Medzitým už bolo prijaté nariadenie č. 1257/2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany, a nariadenie č. 1260/2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany so zreteľom na platný režim prekladov a pripravený Dohovor o jednom patentovom súde ("DoJPS"). Neúnavní Španieli následne napadli prvé z dvoch nariadení - taktiež neúspešne.⁸⁾ SDEÚ odmietol postupne všetky námietky, vrátane panstva práva, autonómie práva EÚ, právneho základu a zneužitia právomocí.

Práve DoJPS je niečo, čomu sa chceme podrobnejšie venovať v tomto príspevku. Hoci DoJPS už tak Slovenská republika, ako aj Česká republika podpísali, zatiaľ ho ešte nestihli ratifikovať.⁹⁾ V tomto krátkom príspevku nechceme riešiť otázku toho, či je tento nový jednotný systém vymáhania patentov dobrý alebo zlý. Myslíme si, že o tom už bolo popísané dosť. Nás skôr zaujíma pragmatická ústavnoprávna otázka, a to či SR a ČR vôbec striktne vzaté môžu, a ak áno, za akých podmienok DoJPS ratifikovať. S DoJPS sa totiž ako pomyselný mrak tiahne niekoľko problémov: (a) je DoJPS v súlade ? (b) ak áno, je v súlade ?

Predtým než prejdeme k samotnému obsahu, chceme poukázať na to, že obidve otázky sú stále relevantné a vôbec nie teoretické. V SR, ako aj ČR existuje možnosť obrátiť sa na ústavný súd, aby ten predbežne preskúmal súlad dojednanej medzinárodnej zmluvy s ústavou,¹⁰⁾ hoc okruh aktívne legitimovaných osôb na tento návrh je odlišný.¹¹⁾ V prípade podania by sa oba ústavné súdy museli vysporiadať s tým, či je predkladaný DoJPS v súlade "s ústavou alebo s ústavným zákonom" (Čl. 125a Ústavy SR), resp. "s ústavním pořádkem" (čl. 87 ods. 2 Ústavy ČR). V oboch krajinách možno argumentovať, že súčasťou posúdenia je nielen národný katalóg ľudských práv či domáce inštitucionálne záruky, ale aj ZFEU a ZEU (Čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1 ods. 2 Ústavy ČR), pretože DoJPS im môže prípadne ako nový záväzok protirečiť.