Erik Adamčo proti Slovenskej republike

Predovšetkým trval na tom, že B. a C. vypovedali rozporne ohľadom počtu a identity osôb podieľajúcich sa na vražde A., a že bolo preukázané, že štyri z týchto osôb, ktoré označili ako účastníkov, mali na čas vraždy alibi. Ďalej, že B. a C. si vo výpovediach vzájomne odporovali ohľadom motívu na vraždu A., a že žiadny z alternatívnych motívov, uvádzaných prokurátorom, nemal nič spoločné so sťažovateľom. Keďže on sám bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody deň pred zmiznutím A., nemal s ním predtým žiadne problémy a nemohol byť účastný žiadnych plánov na to, ako mu ublížiť. Okrem toho, výpoveď B. ohľadom času vraždy A. sa odlišovala od času určeného znalcami o prinajmenšom jeden deň (pozri ďalej odsek 19).

Pokiaľ ide o vraždu D., z ktorej sťažovateľa obviňoval E., výpoveď naposledy spomenutého, že strelil D. spredu, bola v rozpore so závermi znalcov, že D. bol strelený do chrbta. Navyše, výpoveď E. o účasti alebo neúčasti ďalších osôb na mieste činu, o jeho únikovej ceste a jeho tvrdenie, že sťažovateľ krátko pred vraždou telefonoval svojmu bratovi, boli v rozpore s ďalšími dôkazmi. E. bol právoplatným rozsudkom predtým oslobodený a obnova tohto konania nebola povolená (pozri skôr uvedené odseky 6 a 9).

16. Dňa 2. marca 2017 Okresný súd Žilina uznal sťažovateľa vinným a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov. Zistil, že sa podieľal na násilnom privedení A. ku B., pričom vedel, že A. bude usmrtený, že spoločne so svojím bratom najal E., aby zabil D., a že pomáhal E. pri vykonaní vraždy.

17. Odsúdenie bolo založené hlavne na výpovediach priamych účastníkov vrážd, konkrétne B., C. a E., ako aj na výpovediach iných svedkov, ktorí o vraždách vedeli od páchateľov.

18. Predovšetkým, pokiaľ ide o vraždu A., sťažovateľ bol usvedčovaný zo strany C., ktorý vypovedal, že keď bol A. privedený k B., sťažovateľ vedel, že A. sa nevráti živý. Muselo mu to byť jasné z toho, že A. bol privezený v aute, ktoré nepatrilo jemu, a že jeho vlastné auto bolo odvezené s cieľom zaparkovať ho na náhodnom mieste, čo bol bežný spôsob zahladzovania vraždy majiteľa auta. Navyše, B. tiež potvrdil, že sťažovateľ bol medzi osobami, ktoré k nemu priviedli A., a že počul, že vzťah medzi nimi dvoma sa zhoršil a že sťažovateľ mal záujem na tom, aby bol A. usmrtený.

19. V úmrtnom liste bolo potvrdené, že A. zomrel 11. júla 1997 a dvaja znalci zistili, že zomrel v noci z 10. na 11. júla 1997. Aj keď je pravda, že B. vypovedal, že A. bol určite zastrelený krátko po tom, ako bol privedený k nemu v noci z 9. na 10. júla 1997, na pojednávaní jedna znalkyňa pripustila, že hoci jej sa to nestalo, chybu v určení času nemožno nikdy úplne vylúčiť.

20. Čo sa týka vraždy D., sťažovateľ bol priamo usvedčovaný zo strany E., ktorý sa priznal, že bol najatý na vraždu D. sťažovateľom a jeho bratom, a že ho zabil s pomocou sťažovateľa.

21. Pokiaľ išlo o to, že E. tvrdil, že na D. vystrelil spredu, hoci strelné poranenie svedčilo o tom, že bol strelený do chrbta, súd zastával názor, že D. sa mohol v okamihu výstrelu otočiť, čo si E. nemusel všimnúť. Akékoľvek rozpory týkajúce sa miesta činu, ako boli tie týkajúce sa pozície auta, vedľa ktorého bol D. zabitý, pozície E. a prítomnosti alebo neprítomnosti iných osôb, neboli podstatnými skutkovými okolnosťami a bolo potrebné ich posudzovať vo svetle dlhého času, ktorý uplynul od vraždy, tmy, za ktorej k nej došlo a stresu, ktorému bol v dôsledku nej vystavený E.

Aj keď dostupné záznamy telekomunikačnej prevádzky nepotvrdzovali tvrdenie E., že sťažovateľ krátko pred vraždou telefonoval svojmu bratovi, nebol dôkaz o tom, že sťažovateľ a jeho brat nepoužívali iné telefónne stanice evidované na mená iných osôb, čo bolo v ich prostredí bežnou praxou.

Aj keď je pravda, že E. bol v rámci trestného k