Majetkový cenzus a prípustnosť dovolania v spotrebiteľských veciach

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadaní senátu 17. septembra 2019 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia práv zaručených Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 35/2018, z 28. marca 2019, a prijal ju na ďalšie konanie. Na neverejnom zasadaní senátu Ústavný súd 26. septembra 2019 predbežne prerokoval sťažnosť totožnej sťažovateľky v skutkovo a právne podobnej veci namietaného porušenia práv zaručených Čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 123/2017, z 30. mája 2019, a tiež ju prijal na ďalšie konanie. Následne boli obe ústavné sťažnosti sťažovateľky uznesením Ústavného súdu spojené na spoločné konanie.

Sťažovateľka poskytovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľské úvery. Z dôvodu nesplácania poskytnutých úverov sa sťažovateľka v pozícii veriteľa opakovane obracala na príslušný okresný súd so žalobami o zaplatenie nesplatenej časti úveru. V prejednávanej veci Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len "okresný súd") v dvoch prípadoch rozhodol rozsudkom tak, že žaloby zamietol. Na podklade odvolania podaného sťažovateľkou Krajský súd v Trnave (ďalej len "krajský súd") oba rozsudky okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Proti týmto rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd"), ktoré odôvodňovala nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, v súlade s § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP").

V prvom prípade najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. marca 2019 dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné s odôvodnením, že ustanovenie o zníženom majetkovom cenze podľa § 422 ods. 1 písm. b) CSP je aplikovateľné len na prípad, keď dovolanie podáva spotrebiteľ. Keďže dovolateľom bol dodávateľ, nie spotrebiteľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania, podľa názoru najvyššieho súdu, platil majetkový cenzus v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. V súlade s § 422 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Na rovnakom právnom základe bolo odmietnuté aj druhé dovolanie podané sťažovateľkou a to uznesením najvyššieho súdu z 30. mája 2019.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd v dovolacom konaní aplikoval § 422 ods. 1 písm. b) CSP o zníženom majetkovom cenze nesprávne, a to s ohľadom na iné porovnateľné rozhodnutie najvyššieho súdu, čím porušil zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Sťažovateľka ďalej poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 187/2017, z 23. apríla 2018, ktorým najvyšší súd pripustil dovolanie sťažovateľky, vec preskúmal a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil.

V tomto kontexte sťažovateľka ďalej namieta, že v prípade odlišného právneho názoru na aplikáciu § 422 ods. 1 písm. b) CSP bolo povinnosťou vo veci konajúceho senátu túto vec predložiť postupom podľa § 48 ods. 1 CSP na rozhodnutie veľkému senátu. Uvedeným spôsobom senát najvyššieho súdu porušil princíp právnej istoty, keď pripustil diametrálne odlišné rozhodnutie o tej istej právnej otázke, avšak bez toho, aby vec najskôr prejednal zákonom predpokladaným spôsobom. Aplikácia § 422 ods. 1 písm. b) CSP zo strany najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľky založená na ústavne nekonformnom výklade v rozpore s jazykovým vyjadrením právnej normy, ktorý porušuje zásadu rovnosti zbraní v civilnom sporovom konaní. Podľa sťažovateľky, pokiaľ by zákonodarca chcel obmedziť možnosť podania dovolania pri zníženom majetkovom cenze len na osobu spotrebiteľa, urobil by to výslovne (napr. § 296 CSP). Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v sporovom konaní majú obe strany rovné postavenie, čo je vyjadrením ústavného princípu rovnosti zbraní. V spotrebiteľských sporoch je táto rovnosť obmedzená, avšak rozsah tohto obmedzenia v prospech spotrebiteľa je výslovne stanovený v prvom diele druhej hlavy Civilného sporového poriadku.

Ústavný súd na neverejnom zasadaní senátu 28. januára 2020 vo veci rozhodol nálezom I. ÚS 382/2019 takto.

Ústavný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto.

Ústavný súd už v minulosti uviedol, že nepredloženie veci súdnemu orgánu oprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá súvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi podľa Čl. 48 ods. 1 Ústavy (m. m. IV. ÚS 270/2012, IV. ÚS 299/2012 alebo IV. ÚS 206/08). Nesprávny procesný postup dovolacieho súdu pri (ne)uplatnení postupu podľa § 48 ods. 1 CSP, majúci charakter arbitrárnosti, môže v kontexte všeobecne ponímanej spravodlivosti v konaní ako celku znamenať aj porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. II. ÚS 332/2018). Rozhodnutie dovolacieho senátu o tom, že v konk