O zmysle premlčania v civilnom práve

V tejto štúdii chceme preskúmať, aký je právno-politický význam premlčania a jeho spoločensko-ekonomické opodstatnenie. Cieľom bude nájsť zmysel tohto inštitútu, teda akúsi jeho prapôvodnú príčinu, akýsi dôvod, pre ktorý bol tento inštitút zakotvený do právneho poriadku, jeho konečné odôvodnenie.

Tok našich úvah bude zhruba nasledovný: najskôr sa vysporiadame s otázkou, medzi aký druh noriem patria zákonné ustanovenia o premlčaní. Odpoveď na túto otázku nám pomôže zistiť, aký význam môže zmysel premlčania zohrávať pri výklade a aplikácii právnej úpravy. Následne sa pokúsime tento zmysel identifikovať a konfrontovať ho s platným právom. A celkom nakoniec sa zamyslíme nad niektorými problematickými otázkami premlčania a nad tým, či a ako nám môže nami identifikovaný zmysel tohto inštitútu pomôcť pri ich riešení.

No ešte pred tým, ako sa k týmto otázkam dostaneme, sa aspoň na chvíľu pristavme pri terminológii. Pri úvahách nad významom premlčania sa v judikatúre a právnickej spisbe môžeme stretnúť s rôznymi výrazmi. Niekedy sa hovorí o účele premlčania¹⁾ alebo o jeho cieľoch²⁾, či zmysle,³⁾ inokedy zas o funkciách premlčania,⁴⁾ prípadne o jeho funkčnom zameraní.⁵⁾

My sme sa - ako vyplýva už z názvu tejto štúdie - rozhodli použiť pojem "zmysel". Zdá sa nám, že práve on najlepšie vyhovuje vytýčenému cieľu. Pravda, pri hľadaní teleologického pozadia právna metodológia⁶⁾ používa najmä pojem "účel" (ktorý - priznávame - sme sami na inom mieste použili v totožnom kontexte⁷⁾ ), no jeho použitie v tejto štúdii by mohlo vec stále zahmlievať. Pod účelom sa dá totiž rozumieť nielen konečné odôvodnenie (ktoré tu hľadáme), ale aj bezprostredný (nie finálny) cieľ, ktorý je potrebný dosiahnuť, aby sa zmysel právnej úpravy naplnil. (Účelom cesty vlakom môže byť dopravenie sa do cieľa, jej zmyslom zas návšteva blízkeho príbuzného.)

Správne zadefinovanie terminológie pritom nie je samoúčelné. Bez neho by sa poľahky mohlo stať, že premlčanie odôvodníme niečím, čo je len na dosiahnutie jeho zmyslu, alebo, dokonca, niečím, čo je len jeho . Takto nesprávne identifikované teleologické pozadie by potom mohlo viesť k nesprávnym interpretačným výsledkom.

Úvahy o zmysle premlčania začnime otázkou povahy zákonných ustanovení o premlčaní. Zahraničná právna náuka ich zaraďuje medzi tzv. poriadkové normy ( ).⁸⁾ Ide o normy, ktorých úlohou je zavádzať do právnych vzťahov poriadok, keďže jednou z funkcií právneho poriadku je zabezpečenie právnej istoty a stability. Sú to v podstate normy, ktoré zavádzajú poriadok pre poriadok samotný.⁹⁾ Hoci často za nimi môže existovať určitý právno-politický dôvod, pri ich aplikácii na konkrétny individuálny prípad sa od tohto dôvodu abstrahuje. Pri ich uplatňovaní nie je preto podstatné, či dôvod, ktorý za takýmito normami stojí, je skutočne naplnený aj v danom prípade.¹⁰⁾ V konzekvencii to znamená, že súd pri rozhodovaní konkrétneho sporu nemôže absenciu takéhoto dôvodu zohľadniť a nemôže sa od aplikovanej normy odchýliť, a to ani vtedy, ak by to viedlo k extrémnym nespravodlivostiam. Napríklad podľa § 476 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") musí byť v každom závete uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný. Zmyslom tohto ustanovenia je predísť sporom najmä v prípadoch viacerých závetov.¹¹⁾ Či je tento zmysel naplnený aj v individuálnom prípade, je pritom irelevantné. Závet bez dátumu bude neplatný aj vtedy, ak sa dá jeho dátum bezpečne preukázať inými dôkaznými prostriedkami, rovnako aj vtedy, ak nik jeho poradie nenamieta, ba, dokonca, aj vtedy, ak žiadny iný závet neexistuje.¹²⁾

To, že v individuálnom prípade nemusí byť zmysel poriadkových noriem naplnený, však neznamená, že zisťovanie zmyslu takýchto noriem je zbytočné. Odtrhnutie od zmyslu normy sa totiž týka len konkrétneho prípadu. No pri samotnej interpretácii takýchto noriem má hľadanie ich zmyslu rovnaký význam ako pri interpretácii akýchkoľvek iných právnych ustanovení. Ak napríklad zmysel poriadkovej normy spočíva v ochrane pred určitým rizikom, potom nie je vylúčená teleologická redukcia,¹³⁾ ktorou sa spod dosahu normy vyčlení skupina typických situácií, kde toto riziko vôbec nehrozí.¹⁴⁾

Môžeme teda uzavrieť, že význam zaradenia noriem o premlčaní medzi poriadkové normy spočíva v tom, že sa súd nebude môcť od nich odkloniť len preto, že v konkrétnom prípade nebude zmysel premlčania naplnený. Tento zmysel však bude mať stále svoj význam pri interpretácii zákonného znenia, najmä pri riešení tých otázok, na ktoré platné právo nedáva výslovnú odpoveď. V ďalšom kroku sa preto zamerajme na to, ako na zmysel premlčania hľadia naša judikatúra a právna náuka.

Podľa nášho najvyššieho súdu je základným účelom premlčania " "¹⁵⁾Cieľom teda je, " "¹⁶⁾Podľa najvyššieho súdu je účelom premlčania aj snaha " "¹⁷⁾

Podľa ústavného súdu zas " "¹⁸⁾

Pokiaľ ide o právnickú spisbu, tá premlčanie odôvodňuje rôzne, často bez toho, aby bolo jasné, či je reč skutočne len o zmysle premlčania, alebo skôr o jeho účinkoch či funkciách. Aj napriek tomu sa však jednotlivé argumenty, ktorými právnická spisba zdôvodňuje význam premlčania (a ktoré zahŕňajú aj už uvedené argumenty používané judikatúrou), dajú rozčleniť do niekoľkých relatívne samostatných skupín (i keď treba priznať, že ich hranice nie sú pevné).

Prvú skupinu predstavuje potreba chrániť dlžníka pred dôkaznou núdzou, pretože ten má po uplynutí dlhšieho obdobia sťaženú dôkaznú situáciu.¹⁹⁾Dôvodí sa, že ak by dlžník " ."²⁰⁾ Premlčanie má preto dlžníka pred takouto dôkaznou núdzou ochrániť.

Druhú skupinu tvoria argumenty poukazujúce na potrebu zabezpečiť právnu istotu, resp. , pretože by bezpečnosti obratu odporovalo, " ".²¹⁾Argumentuje sa, že dlhodobé trvanie vynútiteľnosti záväzkov " ".²²⁾Situácia, keď by bol dlžník " ",²³⁾by, navyše, bola preňho .²⁴⁾Premlčanie takýmto situáciám predchádza, čím " ".²⁵⁾Poukazuje sa aj na to, že bez premlčania by dlh " ".²⁶⁾

Tretia skupina argumentov vidí význam premlčania v stimulácii veriteľa, aby bol vo vzťahu k svojim subjektívnym právam aktívny.²⁷⁾" ".²⁸⁾Teda ²⁹⁾, resp. motivovať,³⁰⁾ aby svoje práva vykonal včas.

Štvrtá skupina poukazuje na fakt, že v zmysle zásady by sa právna ochrana mala poskytovať len bdelým subjektom. Ak veriteľ o svoje práva nedbá, právo prostredníctvom premlčania túto jeho nečinnosť postihuje ,³¹⁾ spočívajúcou v strate nároku.³²⁾

Piata skupina argumentov je založená na ochrane doterajšieho stavu ( ), pretože na základe dlhodobého neuplatňovania práva možno predpokladať, že oň veriteľ stratil záujem, že zaniklo³³⁾alebo že ani neexistovalo. Inštitút premlčania tak má zodpovedať laickému názoru o význame a moci času, podľa ktorého to, čo po dlhú dobu nezmenene trvalo, má trvať navždy ( ).³⁴⁾

Šiesta skupina vidí význam premlčania aj v ochrane samotného veriteľa, pretože na jeho strane zabraňuje " ".³⁵⁾Rizikom má byť " ".³⁶⁾

A posledná, siedma skupina odôvodňuje premlčanie ochranou súdnictva, teda snahou vylúčiť " ",³⁷⁾pretože " ".³⁸⁾Cieľom je teda predchádzať súdneho konania³⁹⁾a čeliť ⁴⁰⁾

Naše úvahy o týchto vymedzených argumentačných skupinách a o tom, či v nich možno nájsť zmysel premlčania tak, ako sme si ho zadefinovali v úvode, začnime analýzou ochrany dlžníka pred dôkaznou núdzou.

Myšlienka, že dlžníka treba premlčaním chrániť, je založená na skúsenosti, že s uplynutým časom sa zvyšuje riziko, že skutočnosti, ktoré nastali pred dlhšou dobou, nebude možné bezpečne preukázať. Ak totiž veriteľ uplatní svoj nárok príliš neskoro, dlžník už nemusí byť schopný uniesť svoje dôkazné bremeno a úspešne sa brániť. Postupom času svedkovia zabúdajú alebo, dokonca, umierajú, listiny a iné dôkazy sa strácajú a podliehajú zničeniu. Postavenie dlžníka sa v tomto smere zhoršuje, pretože je to práve on, kto v zmysle zásad o delení dôkazného bremena⁴¹⁾ musí preukazovať, že uplatňované právo napriek tomu, že sú naplnené základné predpoklady jeho vzniku, predsa len nevzniklo (napr. kvôli existencii okolností vylučujúcich zodpovednosť), že dlh už bol splnený alebo že inak zanikol, alebo že sú tu iné okolnosti, pre ktoré by nemal byť veriteľ v spore úspešný.

Premlčanie sa v tomto smere javí ako efektívny nástroj ochrany dlžníka pred takýmito negatívnymi dôsledkami. Otázkou však je, či je takéto odôvodnenie premlčania dostatočné, aby ospravedlnilo zásah do veriteľovho subjektívneho práva.

Predstavme si, že by premlčania nebolo. Veriteľ, disponujúc potrebnými dôkazmi, zažaluje dlžníka až po dlhšom čase. Ten si na okolnosti vzniku dlhu vôbec nepamätá, preto nielenže nedokáže preukázať neopodstatnenosť veriteľovho nároku, ale nedokáže ani tvrdiť, či nárok skutočne existuje. Súdu v takom prípade neostane nič, len rozhodnúť v prospech veriteľa. Také rozhodnutie môže byť správne, ak veriteľov nárok naozaj existuje. No poľahky môže byť aj nesprávne, ak dlžník svoj dlh splnil, no nepamätá si na to alebo to nevie preukázať. S rozhodovaním o právach, ktoré vznikli pred dlhým časom, tak bude zákonite vždy spojená pochybnosť o ich správnosti. Premlčanie pritom dokáže vzniku takýchto pochybností zabrániť.

Samozrejme, preferovaním dlžníka sa neraz nespravodlivo poškodí veriteľ, pretože zamietnutím žaloby pre premlčanie bude často zamietnuté aj existujúce právo. No zaťažiť nevinného žalovaného zodpovednosťou nie je o nič menej nespravodlivé, ako odoprieť oprávnenému žalobcovi to, na čo má právo. A vzhľadom na to, že zväčša je to práve veriteľ, kto poľahky môže prípadné negatíva na svojej strane vylúčiť, zdá sa vhodnejšie radšej zamietnuť právo veriteľa, ako vydávať pochybné rozhodnutia. Negatívny následok by mal totiž stíhať predovšetkým toho, kto mohol vec rozhodným spôsobom ovplyvniť.

Iste, dá sa oponovať, že ak by nebolo premlčania, dlžníci by boli nútení uchovávať si dôkazy o splnení svojich dlhov, čím by sa možnosť vzniku uvedenej pochybnosti čiastočne eliminovala. Proti takémuto prístupu však hrá niekoľko argumentov. Tak najprv: právo musí slúžiť praktickým potrebám života. Je nereálne očakávať, že si pri každom jednom dlhu budeme dôsledne a dopredu zabezpečovať dôkazy (medzi nimi aj svedecké výpovede) a po celý život ich uchovávať. A to nielen my, ale aj naši dedičia, keďže dlhy smrťou väčšinou nezanikajú. V drvivej väčšine prípadov by sa, navyše, takáto činnosť ukázala ako úplne zbytočná, pretože veritelia zvyčajne nepodávajú žaloby, ak bola ich pohľadávka splnená. Takýto postup by bol nepochybne v rozpore s praktickou stránkou bežného života. A ďalej: v mnohých prípadoch by takýto postup ani nebol možný, pretože dlžník nie vždy vie, že nejaký dlh vôbec existuje. Dobrým príkladom je spôsobenie škody, ktorá vznikne až v budúcnosti.

Ochranu dlžníka pred dôkaznou núdzou vyvolanou plynutím času možno preto oprávnene považovať za zmysel premlčania.⁴²⁾ Koniec-koncov - ako uvidíme neskôr - niekoľkokrát to potvrdil aj sám zákonodarca.⁴³⁾

Premlčanie zároveň vyrovnáva postavenie sporových strán, pretože časová limitácia obom poskytuje rovnakú príležitosť zadovážiť si potrebné dôkazy pre svoje tvrdenia, a to v čase, kedy dôkazy možno ešte považovať za čerstvé. Totižto nebyť premlčania, veriteľ by mohol s uplatnením svojho práva otáľať až do času, kým sa dlžník nebude môcť úspešne brániť, zatiaľ čo on by si dokázal všetky potrebné dôkazy zaistiť včas.

Ochranu dlžníka pred dôkaznou núdzou ako zmysel premlčania nemôže spochybniť ani prípadná námietka, že ani včasne podaná žaloba nemusí vždy dlžníka ochrániť pred dôkaznou núdzou, pretože môže napríklad dôjsť k prerušeniu konania [§ 162 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "CSP")]. Je síce pravda, že takýmto spôsobom môže dôjsť k odloženiu vykonania dokazovania, to však nebráni tomu, aby si strany ešte pred týmto prerušením zabezpečili prostredníctvom súdu dôkazy a dôkazné prostriedky tak, aby mali dôkaznú silu aj po dlhšom čase (§ 345 a nasl. CSP).

Taktiež neobstojí ani protiargument, že ochrana dlžníka pred dôkaznou núdzou nemôže byť zmyslom premlčania, pretože existujú prípady, keď premlčacia doba vôbec neplynie, resp. keď sa neskončí, a teda prípady, keď dlžník nie je pred dôkaznou núdzou nijako chránený. Treba si totiž uvedomiť, že tu ide len o dve veľmi špecifické situácie, a to o prípad práv medzi manželmi, resp. medzi zastúpenými a ich zákonnými zástupcami (§ 114 OZ) a o prípad práv a povinností osôb, ktoré nemôžu konať bez zákonného zástupcu, voči tretím osobám (§ 113 OZ). Ide teda o prípady, keď nad záujmom chrániť dlžníka pred dôkaznou núdzou preváži záujem iný. V prvom prípade je to záujem na nenarúšaní rodinných a manželských vzťahov majetkovými otázkami, ako aj ochrana maloletých,⁴⁴⁾ v druhom prípade zas ochrana osôb, ktoré si samé svoje práva nedokážu hájiť.⁴⁵⁾ Prípadné negatíva sú, navyše, vyvážené aj tým, že sa vzťahujú na obe strany záväzku. Neplynutie, resp. neskončenie premlčania, a teda zvyšovanie rizika dôkaznej núdze môže totiž hrať tak v neprospech manželky či manžela, resp. zastúpenej osoby (ak je dlžníkom), ako aj v ich prospech (ak je veriteľom).

Našu pozornosť teraz obráťme na problematiku právnej istoty. Tú niektorí autori chápu aj ako istotu dlžníka, že v čase, kedy mu hrozí dôkazná núdza, ho veriteľ už nebude môcť úspešne žalovať.⁴⁶⁾ Ako sme už uviedli, proti takémuto chápaniu nemožno mať žiadne námietky.

Iní autori však právnu istotu s otázkou dôkaznej núdze nespájajú; hovoria o nej skôr všeobecne.⁴⁷⁾ Zamyslime sa preto, v akom zmysle by sme mali právnu istotu chápať, a či si takýto zmysel zasluhuje ochranu prostredníctvom premlčania.

V prvom rade tu vyvstáva otázka, či sa dá právna istota vnímať ako , ktorý do dlžníkovho postavenia prinesie premlčanie tým, že odstráni jeho neistotu v tom, či ho bude veriteľ žalovať alebo nie.

Proti takémuto vnímaniu možno namietať, že zmyslom práva by nemalo byť dlžníka len preto, že nemá istotu čo do svojich záväzkov. Okrem toho, ak sa chce dlžník vyhnúť neistote žaloby, môže svoj dlh sám splniť. Dokonca aj v prípade, ak si dlžník nie je istý, či vôbec má plniť, môže túto svoju neistotu za určitých podmienok odstrániť, a to určovacou žalobou. A tam, kde dlh síce splnil, ale nemá istotu, či ho splnil úplne a riadne, má právo od veriteľa požadovať kvitanciu [§ 569 OZ, § 333 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "OBZ")]. Navyše, v mnohých prípadoch o nejakom pocite neistoty ani nebude možné hovoriť, pretože dlžník o svojom dlhu ani nemusí vedieť, napríklad ak nevie, že niekomu spôsobil škodu. Nezdá sa preto, že by istota vo vyššie načrtnutom zmysle bola natoľko zásadná, aby si vyžadovala ochranu v podobe premlčania a aby dostatočne zdôvodňovala nevyhnutnosť zásahu do veriteľovho subjektívneho práva.

Z pohľadu legitimizácie premlčania sa však istota dlžníka dá chápať aj trochu inak.

V prvom rade ju možno vnímať nie ako stav, keď je odstránená dlžníkova neistota, ale ako stav, ktorý zabraňuje vzniku tej . Uplynutím dlhšieho času totiž dlžník nadobúda presvedčenie, že nikomu nič nedlhuje, že svoje záväzky splnil včas a že ich splnil riadne, že veriteľ je s jeho prácou alebo obdržanou sumou spokojný. Po istom čase si dlžník dokonca nielenže prestáva pamätať okolnosti splnenia dlhu, ale zabúda, že takýto dlh vôbec jestvoval (čo je bežné najmä pri aktívnych účastníkoch obratu, napr. podnikateľoch, ktorí do záväzkových vzťahov vstupujú na dennej báze). Plynutím času bez toho, aby veriteľ svoje práva uplatnil, sa tak u dlžníka vytvára istota ohľadom jeho právneho postavenia. Po uplynutí určitej doby by mal byť preto chránený pred ,⁴⁸⁾ ,⁴⁹⁾resp. ⁵⁰⁾ žalobami, čo mu zároveň umožní plánovať si svoje budúce záležitosti bez obáv⁵¹⁾ vyplývajúcich z neočakávane pripomenutých, no predtým možno dávno zabudnutých skutočností.⁵²⁾ Nejde tu teda o to, aby sa zmenila doterajšia neistota na istotu, ale o to, aby bola chránená tá istota, ktorú v dlžníkovi vzbudilo samotné plynutie času a nečinnosť veriteľa.⁵³⁾ Práve z dôvodu ochrany takejto istoty treba - slovami už uvedenej judikatúry a právnej náuky - zabrániť dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam.

Pravda, premlčanie nedokáže vznik neistoty úplne vylúčiť. Už samotné podanie žaloby totiž vyvoláva neistotu napríklad v tom, či súd námietku premlčania uzná alebo či sa veriteľ voči prípadnému zamietnutiu žaloby odvolá a predĺži tým stav neistoty. Na druhej strane je nepochybné, že pocit neistoty u dlžníka disponujúceho námietkou premlčania je menší ako u dlžníka, ktorý túto námietku nemá. Navyše - pokiaľ ide o neuznanie námietky premlčania - dlžník, ktorý ju uplatní v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), si ochranu pred neistotou ani nezasluhuje.

Iste, preferencia istoty dlžníka sa môže stále zdať nemorálna, pretože zasahuje do subjektívneho práva veriteľa, ktorý na rozdiel od dlžníka svoje povinnosti neporušil. Na druhej strane je to práve veriteľ, koho konanie (podanie žaloby a pod.) môže najlepšie zabezpečiť spravodlivé usporiadanie veci a kto včasným vyjadrením svojej pozície môže zabrániť vzniku dlžníkových očakávaní. Ten totiž vôbec nemusí vedieť, či veriteľ považuje dlh za splnený alebo či si veriteľ myslí, že nedostal všetko, čo dostať mal. Bolo by preto neprimerané očakávať od dlžníka, aby to bol práve on, kto má svojou aktivitou situáciu vyjasniť, o to viac, keď on sám ju považuje za jasnú.

Samozrejme, sú prípady, keď nemožno od veriteľa spravodlivo požadovať, aby svoju pozíciu vyjavil včas. Nespravodlivostiam však zákonodarca čelí napríklad zavedením subjektívnych premlčacích dôb (§ 106 ods. 1 a § 107 ods. 1 OZ), neplynutím premlčania, resp. jeho neskončením (§ 113 a 114 OZ) či zohľadňovaním úmyselného konania dlžníka (§ 106 ods. 2 a § 107 ods. 2 OZ) a vo veľmi výnimočných prípadoch aj možnosťou nezohľadniť námietku premlčania pre jej rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), resp. s poctivým obchodným stykom (§ 265 OBZ).⁵⁴⁾

Právna istota dlžníka vo vymedzenom zmysle zároveň zabraňuje tomu, aby veriteľ na svojej pohľadávke v dôsledku jej dlhého neuplatňovania zarábal formou zmluvných pokút či úrokov z omeškania. Dlžník je tak chránený nielen pred neočakávanými nárokmi, ale aj pred ich prehnanou výškou. Samozrejme, nejde tu o univerzálne platný argument, pretože sa vzťahuje len na určitú skupinu pohľadávok, najmä na tie peňažné. Nepochybne však ide o významnú skupinu, preto snaha o ochranu dlžníka pred takýmto neprimeraným navyšovaním pohľadávky je predsa len pádnym dôvodom, prečo chrániť dlžníka pred neistotou.

Ďalšou otázkou, s ktorou sa v kontexte právnej istoty treba vysporiadať, je, či záujem na právnej istote treba vnímať len z hľadiska dlžníka alebo aj zo širšieho pohľadu spoločnosti ako takej.

Zo spoločenského hľadiska sa iste dá za žiaduci považovať stav, keď po uplynutí určitého obdobia obe strany záväzku poznajú svoje postavenie. Čiže stav, keď sú po určitom čase právne vzťahy jasné, bez možnosti ich narúšania starými otázkami. Takýto stav nepochybne prospieva hospodárskemu obratu, pretože sa dlžníci nemusia zaoberať otázkou starých záväzkov, vytvárať na ne prípadné účtovné provízie, zohľadňovať ich vo svojich ďalších plánoch atď. Rozvoj súčasných a budúcich vzťahov tak nie je hamovaný nejasnou minulosťou.⁵⁵⁾ Bezpečnosť obratu alebo - inak povedané - istotu v právnych vzťahoch tak možno považovať za prínos nielen pre dlžníka, ale pre celú spoločnosť.⁵⁶⁾ Na druhej strane sa ale nedá prehliadnuť, že i spoločenský prínos istoty v právnych vzťahoch nie je ničím iným, ako len odrazom istoty dlžníka. Možno preto povedať, že hoci spoločenské dopady premlčania presahujú individuálny záujem dlžníka,⁵⁷⁾ vo svojej podstate sa záujem spoločnosti na istote v právnych vzťahoch ničím neodlišuje od záujmu chrániť dlžníka pred neistotou.⁵⁸⁾ To ale neznamená, že uvedené spoločenské aspekty možno prehliadať. To, že premlčanie je prejavom nielen ochrany individuálneho dlžníka, ale aj ochrany spoločnosti, sa koniec-koncov prejavuje aj v tom, že sa premlčacie doby u nás nedajú predĺžiť vôbec,⁵⁹⁾ resp. za hranicu povolenú zákonodarcom (§ 401 ods. 2 OBZ). Istotu v právnych vzťahoch tak treba za zmysel premlčania považovať nielen z hľadiska jednotlivého dlžníka, ale aj z hľadiska spoločnosti.⁶⁰⁾

Ďalšiu skupinu argumentov, ktoré majú legitimizovať inštitút premlčania, tvoria dôvody zdôrazňujúce stimuláciu veriteľa k tomu, aby bol vo vzťahu k svojim subjektívnym právam aktívny, aby realizáciu svojich práv neodkladal donekonečna, ale aby ich vykonal včas.

V úvode sme si zmysel premlčania definovali ako prapríčinu jestvovania tohto právneho inštitútu. Teda ako príčinu, za ktorou už niet inej, ďalšej príčiny. Či stimulácia veriteľa túto definíciu napĺňa, je však viac než diskutabilné.

Predstavme si, že dlžníka netreba chrániť pred dôkaznou núdzou ani netreba chrániť istotu v právnych vzťahoch. Bolo by aj v takejto situácii potrebné stimulovať veriteľa ku včasnej realizácii jeho práv? Zrejme nie. Nesmieme totiž zabúdať, že premlčanie je zásahom do subjektívneho práva veriteľa. Je to práve veriteľ, kto za premlčanie platí daň.⁶¹⁾ Zásah do jeho práv musí byť preto pádne odôvodnený. Samotné stimulovanie veriteľa bez toho, aby slúžilo nejakému inému významu, by však vytváralo z premlčania samoúčelný inštitút, kde by účel a samotný inštitút splývali v jedno. Veriteľovo právo by sa tak premlčiavalo len preto, aby sa premlčiavalo. Takéto abstrahovanie od zmyslu má pri premlčaní - ako sme už uviedli - význam len pri riešení individuálneho prípadu, nie však pri zdôvodňovaní premlčania ako právneho inštitútu. Navyše, mechanizmus civilného práva je poháňaný vlastnou iniciatívou jeho subjektov; úloha civilného práva by preto mala spočívať vo vytváraní vhodných podmienok, aby subjekty mohli svoju iniciatívu zrealizovať,⁶²⁾ nie však v paternalistickom pobádaní k takejto realizácii.

Nejaví sa preto trefné vidieť zmysel premlčania aj v stimulácii, resp. v motivácii veriteľa, a to i napriek tomu, že primárne práve v nich vidí význam inštitútu premlčania náš najvyšší súd.⁶³⁾ Len od veriteľa závisí, či a kedy svoje subjektívne právo vykoná. Žiadnu stimuláciu či motiváciu zo strany objektívneho práva k tomu nepotrebuje. Isteže, premlčanie veriteľa ku včasnému výkonu skutočne pobáda, ale tu nejde o zmysel premlčania, ako sme si ho definovali, ale len o vedľajší efekt ochrany dlžníka pred dôkaznou núdzou a ochrany istoty v právnych vzťahoch, resp. o nástroj na naplnenie zmyslu premlčania.

Z rovnakého dôvodu treba odmietnuť aj argumentáciu, že význam premlčania spočíva v tom, že premlčanie - ako dôsledok zásady - predstavuje pre veriteľa určitý trest za to, že o svoje práva nedbá.

Veriteľovi totiž nič neprikazuje, aby svoje subjektívne právo voči dlžníkovi uplatnil. Veď už zo samotnej definície subjektívneho práva (zákonom chránená miera možnosti správania sa⁶⁴⁾) vyplýva, že ide len o , nie povinnosť. Objektívne právo preto veriteľa k výkonu subjektívneho práva nijako nenúti a ani ho nútiť nemôže: bolo by to predsa v priamom rozpore s povahou tohto práva. Veriteľ nevykonaním svojho práva nepostupuje v rozpore so žiadnym normatívnym zákazom či príkazom; jeho nekonanie preto nemôže byť považované za spoločensky odsúdeniahodné, a teda sankcionovateľné.⁶⁵⁾ Okrem toho, za nekonaním môžu byť aj okolnosti, ktoré v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako amorálne: veriteľ mohol byť k nekonaniu vedený napríklad zlou finančnou situáciou dlžníka, zámerom dočasne ho nezaťažovať či snahou o udržanie dlhoročného klienta a pod. Hovoriť o sankcionovaní veriteľa tu preto nie je namieste.⁶⁶⁾

Iste, možno sa pýtať, či si zasluhuje ochranu veriteľ, ktorý o svoje práva nedbá. Na druhej strane sa však nezdá byť spravodlivé, aby následkom takejto nedbalosti bolo privilegovanie dlžníka - teda toho, kto na rozdiel od veriteľa možno skutočne a neraz aj úmyselne konal protiprávne -, a to nielen vtedy, keď veriteľovo právo spochybňuje, ale, dokonca, aj vtedy, ak ho nijako nepopiera. Za každým potrestaným veriteľom by tak často stál nezaslúžene zvýhodnený dlžník. Z tohto pohľadu sa premlčanie nejaví ako ten najvhodnejší sankčný mechanizmus.

Domnievame sa preto, že zásada by sama osebe - bez potreby chrániť dlžníka pred dôkaznou núdzou a právne vzťahy pred neistotou - nestačila na to, aby odôvodnila inštitút premlčania. Dala by sa nanajvýš považovať (aj to, ako sme videli, nie vždy) za akési negatívny