Právna regulácia výkladu práva

V európskej právnej kultúre je napriek nástupu precedenčného práva stále základným prameňom práva vo formálnom zmysle normatívny právny akt a aj v anglosaskej úprave asi rastie jeho význam. Väčšina príkladov právnej regulácie výkladu práva má vonkajšiu formu zákona. Na prvý pohľad možno nájsť niekoľko rozdielov medzi stredoeurópskou a anglosaskou zákonnou úpravou výkladu práva. Po formálnej stránke je stredoeurópska úprava roztrúsená v kratších ustanoveniach nachádzajúcich sa spravidla v úvodných ustanoveniach rôznych zákonov a anglosaská je sústredená do jedného zákona. Po obsahovej je stredoeurópska stanovením metód (pravidiel) cieľov a limitov výkladu, kým anglosaská už obsahuje výklad slovných spojení z rôznych právnych predpisov (zákonné definície), pravidlá počítania času a mnohé, čo v našej tradícii nezahŕňame do výkladu práva. V strednej Európe sa jednotlivé ustanovenia týkajú zákonov, kde sú obsiahnuté, alebo vymedzeného okruhu právnych predpisov, kým v anglosaskej jednotlivých slovných spojení a tém (počítanie času) vo všetkých právnych predpisoch.

V stredoeurópskej fragmentárnej regulácii výkladu práva na jednej stane cítiť spriaznenosť s tradičnými výkladovými metódami, či skôr s ich systematizáciou rozvíjajúcou koniec koncov odkaz F. C. von Savignyho. Na druhej strane je i tu niekedy náročné prepojiť slová zákona s týmto odkazom. Napríklad rozumné ustanovenie § 2, ods. 3 českého Občianskeho zákonníka: "Výklad a použitie právneho predpisu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a nesmie viesť ku krutosti alebo k bezohľadnosti urážajúcej obyčajné ľudské cítenie", ostáva síce mimo štvorčlenenia výkladu na jazykový, systematický, teleologický a historický, ale azda ide o podrobnejšie vyjadrenie zákazu výkladu vedúceho ku absurdnému výsledku, ktorý, samozrejme, patrí do štandardného obsahu spisby o výklade práva. Právna úprava výkladu práva je napriek svojej stručnosti a fragmentárnosti miestami bohatšia ako všeobecný teoretický základ, z ktorého vyrastá. Autori normatívneho (zákonného) textu sú absolventmi právnických fakúlt, kde sa takmer nevyhnutne vyučuje tradičná koncepcia interpretácie práva, a tak profesionálne uvažujú v naučenom kategoriálnom aparáte a koncepčnom rámci. To robí ich texty v zásade zrozumiteľnými pre spoločnosť, z ktorej vznikli a ktorej sú určené. Na tomto mieste sa ponúka téza B. Tamanahu: "Predsudky a presvedčenia vytvárajú interpretačné spoločenstvá a významové systémy, ktoré dodávajú význam myšlienkam a činom ľudí, ktorí získali prístup k týmto súborom vedomostí prostredníctvom vzdelania, prípravy a účasti na relevantných aktivitách."

Preukazuje to aj legendárny § 6 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka, pochádzajúceho časovo, priestorovo a hlavne "právno-kultúrne" zo savignyovského prostredia svojou "prevoditeľnosťou" do štandardnej systematiky výkladových metód a čiastočne, v prípade zámeru zákonodarcu, i výkladových cieľov: "Zákonu nemá byť pri uplatnení pripísaný žiadny iný význam ako ten, ktorý vyplýva z jednoznačného významu slov v ich súvislosti a z jasného zámeru zákonodarcu." Rakúsky zákonodarca teda prikázal vykladať zákon pomocou "prvoplánového" jazykového a subjektívno-historického, asi teleologického výkladu. Pritom subjektívno-historický, ba ani jazykový výklad ešte neznamenajú ako, ale skôr, čo sa má skúmať. Z dikcie § 6 možno usúdiť, že sa treba uspokojiť s bežným chápaním významu slov v ich súvislostiach a nesiahať po inštrumentáriu jazykovedy, presahujúcom výkladový slovník a učebnicu gramatiky nedajbože po dekonštrukcii. Cieľom subjektívno-historického výkladu je odhalenie zámeru (cieľa) reálneho zákonodarcu v minulosti, čo je zvlášť pri starších normatívnych právnych aktoch problematické, lebo už pôsobia v podstatne odlišných spoločenských podmienkach, čiže zmenil sa predmet ich regulácie - spoločenské vzťahy, konanie ľudí i hodnoty spoločnosti.

Už na tomto mieste sa vynára otázka, či citované ustanovenie ABGB znamená aj zákaz využitia iných výkladových metód a sledovanie iných výkladových cieľov? Myslím, že túto otázku možno predbežne zodpovedať "nie ale". Ustanovenie § 6 ABGB však ukladá povinnosť využiť jazykový výklad, bez ktorého je akýkoľvek výklad práva ťažko predstaviteľný a sledovať pôvodné , čo však vylučuje objektívny teleologický výklad uprednostňovaný súčasnou doktrínou, a to aj pri interpretácii novších právnych predpisov.

Pre stredoeurópskeho právnika sú zákony o výklade práva vlastné anglosaskej právnej kultúre vrátane bývalých britských kolónií prekvapením. Udivia ho samotnou existenciou a ešte viac svojím obsahom. Kým v našom právnom priestore zhľadúvame stručné formulácie o výklade práva väčšinou v úvodných ustanoveniach kódexov, tak v anglosaskej právnej kultúre sú k dispozícii samostatné zákony venované už podľa svojich názvov výkladu práva. Ich obsah sa však líši od toho, čo si v našej časti sveta predstavujeme pod interpretáciou práva. Nehovoria o metódach či postupoch výkladu zákonov a iných normatívnych právnych aktív, ale obsahujú výklad slovných spojení použitých v rôznych právnych predpisoch. Napríklad "Štátny tajomník znamená jeden z hlavných štátnych tajomníkov jej Veličenstva." Upravujú aj meranie vzdialeností, počítanie času, nadobúdanie a stratu účinnosti, čiže mnohé otázky významné pre chápanie normatívneho textu, ktoré sa však na kontinente obvykle nezaraďujú do rámca výkladu práva. Netýkajú sa precedentov ani právnych obyčajov, ale "len" normatívnych právnych aktov. V ich pozadí stojí od nášho odlišné samotné chápanie výkladu práva.

Existuje nezanedbateľný rozdiel medzi tým, čomu sa venuje odborná spisba o výklade práva a čo tvorí obsah právnej regulácie výkladu práva, či už v jej "roztrúsenej" stredoeurópskej alebo v "koncentrovanej" anglosaskej podobe. Len časť ustanovení právnych predpisov o interpretácii práva možno vôbec zmysluplne prepojiť s vedeckými a doktrinálnymi prácami na túto tému. Napríklad z rozsiahleho novozélandského Interpretation Act 1999 sa iba 6 riadkov s marginálnou rubrikou Určenie významu legislatívy (Ascertaining meaning of legislation) týka široko chápaných metód výkladu, teda toho, čo u nás predstavuje hlavný predmet záujmu výskumu výkladu práva. Väčšinu uvedeného zákona tvoria výklady slov používaných v novozélandskom práve a úprava rôznorodých otázok typu dôsledkov zrušenia právneho predpisu, menovacích právomocí, účinnosti atď., teda tém, ktoré by stredoeurópsky právnik asi nezahrnul do rámca výkladu práva. Na Slovensku upravuje účinnosť právnych predpisov a čiastočne i medzinárodných zmlúv ustanovenie § 19 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na tomto mieste azda prospeje pripomenutie notoriety, že právna úprava tvorby práva je čiastočne aj reguláciou jeho výkladu. Keď § 3, ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. znie: " Pri tvorbe právnych predpisov sa používa štátny jazyk v kodifikovanej podobe najmä z hľadiska jazykovej, štylistickej a významovej správnosti", tak to pre výklad právnych predpisov prijatých počas jeho účinnosti znamená, že kým sa nepreukáže opak, tak treba jednotlivým slovám i celému textu právneho predpisu pripisovať význam vyplývajúci z kodifikovanej podoby slovenského jazyka. Nie vždy uvedomeným dôsledkom citovanej vety je, že dodáva pre tvorbu a nepriamo i pre interpretáciu práva určitú mieru právnej záväznosti aktuálnej podobe kodifikácie slovenčiny. Ide o podobu kodifikácie v momente prijatia alebo v čase výkladu právneho predpisu? To je len jedna z otázok vyplývajúcich z tohto rozumného a užitočného ustanovenia.

Pre výklad práva je dôležitých viacero ustanovení spomínaného zákona. Požiadavka úplnosti zrušovacích ustanovení (§ 5, ods. 5 zákona č. 400/2015 Z. z.) znamená pre výklad práva, že kým sa nepreukáže opak, tak sa predpokladá, že zrušovacie ustanovenia sú t