Umenie ako forma interpretácie práva

Existujúci, v spoločnosti platný právny poriadok je vo svojej podstate rigidný a exaktný, postavený na "emočnej" neutralite, napriek tomu, že samotné právo emócie vyvoláva, pretože rieši správanie ľudských bytostí a ich vzťahy . Právny poriadok predstavuje súbor istých presne vymedzených nariadení, vyžadovaných typov správania, práv a tiež povinností. Aby právo pôsobilo ako živý organizmus, reagujúci na zmenu v spoločnosti a jej odchýlky, nie ako určitá abstraktná mašinéria, je autorita súdu tou zodpovednou entitou, ktorá "zaostruje jeho kontúry a dodáva mu v mnohých prípadoch predovšetkým aj jeho ľudskú dimenziu. Tým skôr tam, kde mu to relatívne neurčité /pružné/ ustanovenia právneho poriadku umožňujú a priamo ho k tejto činnosti nabádajú, usilujúc o zmiernenie napätia medzi právnym a relevantným mimoprávnym normatívnym systémom."

Ak hovoríme o "zaostrovaní kontúr práva", práve tu je ponechaný priestor využitia prieniku práva s inými humanitnými vedami. Ako v tomto smere uvažuje E. Barány: "K základom právnickej metodológie i metodológie právnej vedy patrí hermeneutika. Aj prostredníctvom nej vstupujú do právnej vedy iné oblasti poznania či iné vedné disciplíny. Aj ona upozorňuje na v právnej vede všadeprítomný problém vzťahu k iným vedám. Veľká časť dejín právneho myslenia predstavuje pokusy pochopiť právo pomocou iných, až na výnimky, spoločenských vied, ktoré nezanedbateľne prispeli k poznaniu práva, ale ani jeden sa nestal univerzálnym a všeobecne akceptovaným." Keďže právo reaguje na medziľudské vzťahy v spoločnosti a na jej stav, nemôže ísť o uzavretý a izolovaný systém, do ktorého by nebolo možné preniknúť iným vedným odvetvím či disciplínou. Porozumieť mu alebo ho interpretovať, berúc na zreteľ čisto len jeho textové zhmotnenie, je možné len s ťažkosťami, pretože sa v ňom nachádzajú elementy volajúce po inom než len formálnom právnickom prístupe. V takýchto situáciách sa nazdávame, že si sudca môže "vypomáhať" pri interpretácii a aplikácii právnych noriem aj využitím oblasti umenia, ktorého (intuitívne či podprahové) vnímanie môže vplývať na jeho predporozumenie v rozhodovacej činnosti.

Prvá spoločná črta práva a umenia je, podľa nášho názoru, formalizmus. Ten právny je už notorietou, bohužiaľ sa ňou stáva v rozhodovaní aj ten prepätý. Aj umelecké dielo má svoje predpísané formálne náležitosti, ktoré by mali byť pri jeho tvorbe dodržané a cez ktoré sa dá naň nazerať či ho klasifikovať, alebo interpretovať. Odhliadnuc od formy, ktorá je v umení primárne vizuálna, treba pripomenúť, že po materiálnej stránke je umenie ochrancom, uchovávateľom a propagátorom presne tých istých univerzálnych princípov a hodnôt, aké sa prisudzujú právu. Je však vhodné vo vedeckom právnom diškurze či súdnom rozhodnutí argumentovať do istej miery aj umením? Nespochybňuje to erudovanosť súdnej autority či vážnosť a racionálnosť jej rozhodnutí?

Sme presvedčení, že umenie prostredníctvom svojho odkazu dokáže byť v špecifických prípadoch pre právnickú obec inšpiratívna cesta, ktorá môže v spleti paragrafov napomáhať správnej interpretácii a aplikácii práva. Spisovateľ L. N. Tolstoj zvykol hovoriť, že umenie nie je remeslom, ale je to transmisia citov (a hodnôt), ktoré umelec zažil a ktorým aj verí. Vyslovené by malo platiť aj pre povolanie právnika, ktoré by nemalo byť vnímané ako remeslo, alebo ako sa dnes často stáva, statusový honor, ale povedané slovami A. Krskovej, že to, čo robí z istej práce povolanie, čo jej dáva charakter vznešeného poslania, je služba určitým spoločenským hodnotám. Spoločenským hodnotám by mal "slúžiť" a napomáhať ich uplatňovaniu, a tým uchovávaniu v spoločnosti, v prvom rade právnik. Právnici aj sudcovia si mnohokrát neuvedomujú, že vo svojej podstate slúžia spoločnosti; však už starí filozofi tvrdili, že vládnuť znamená slúžiť. Sudcovia tak "slúžia" spravodlivosti, prepožičiavajú jej určitú formu vo svojich postupoch či rozhodnutiach. "Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické, čo však nezbavuje súdy z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie sporu."

Svojím konaním sa tiež podieľajú na kreovaní jedného z najdôležitejších a najzákladnejších princípov materiálneho právneho štátu, princípu právnej istoty. Ako to skutočne brilantne vystihol P. Holländer: "V atmosfére života v zmene, v spoločnosti sústredenej na jednotlivca, do úzadia ustupuje účel právnej istoty v porovnanís úsilím o dosiahnutie spravodlivosti jedinečného v otvorenom, neustále sa meniacom, prchavom normatívnom priestore dneška. Spravodlivosť jedinečného v spojení s tendenciou paradigmy viac a viac voči spoločnosti sa vyčleňujúceho autonómneho jednotlivca vychyľuje kyvadlo vo vzťahu k požiadavke istoty a znižovania entropie jedným smerom. Pre princíp proporcionality platí ľudové príslovie: dobrý sluha, zlý pán. Ak je dnes aplikácia práva subsumpciou spätá s právnou istotou ako účelom práva, proporcionalita (a súvisiace právne inštrumenty) je spätá s individuálnou spravodlivosťou. Vychýlenie kyvadla obidvomi smermi nesie so sebou negatíva:smerom prvým - možnú nespravodlivosť, smerom druhým - nepredvídateľnosť a neistotu. Áno, neexistuje nič náročnejšieho, než hľadanie miery vecí."

Ak pri porovnávaní umenia a práva nachádzame prieniky v oblasti formalizmu, nachádzame ich tiež v kategórii tvorby. V tvorbe práva a v tvorbe umenia poznávame tiež určité podobnosti, avšak náš primárny interes bude orientovaný na proces interpretácie, pretože práve v tejto oblasti si myslíme, že dokáže byť umenie pre právo prínosom či zjednodušením.V čom vidíme prienik pri interpretácii právnej normy s interpretáciou umeleckých diel? Ak vychádzame z premisy, že umenie si je podobné s právom v skupine hodnôt, ktoré ochraňujú, môže nám umenie poslúžiť aj ako forma interpretácie práva. P. Goodrich tvrdí, že právo pracuje prostredníctvom obrazov, analógií, asociácií a iných príbehov. Z toho nám jednoznačne vyplýva, že dôležitá je schopnosť imaginácie, ktorú možno priradiť ku kategórii kreativity spájanej v určitých ohľadoch aj s právom. J. Pribáň konštatuje, že "aj politika a právo sú nakoniec vždy závislé oveľa viac na tom, čo by sme označili za imagináciu, ako na nejakom texte. Právo bez imaginácie nie je nič iba technokratický návod, mašina, a my predsa už dlho vieme, že osvietenská metafora stroja nefunguje. Právo ako systém je omnoho zložitejší." Predstava práva ako mechanického systému je odmietnuteľná už len z jedného prozaického dôvodu, a tým je fakt, že prostredníctvom neho je rozhodované o individuálnych ľudských osudoch, a preto je pri riešení otázok právnych nutné zohľadňovať aj požiadavku ľudskosti či empatie.

Zmysel či účel umenia nie je zhmotnený alebo nachádzaný len po vizuálnej stránke, ale tak ako v práve, je to oblasť s veľkým množstvom interpretačných prístupov, v ktorej sa reflektuje mnoho prvkov interdisciplinarity. V tejto súvislosti nachádzania zmyslu práva, nielen v rámci jeho systému či štruktúry, ale aj mimo jeho odvetvia, sa nám opäť pripomína svojimi úvahami E. Barány, podľa ktorého "právo i právna veda potrebujú na svoj rozvoj impulzy, poznatky i teórie z iných oblastí života spoločnosti a z iných odvetví vedy. Vyplýva to azda z účelu či zmyslu práva, ktorý sa nachádza vždy mimo neho. Právna prax si dokáže vždy utvoriť vlastnú metodológiu v zmysle skúsenosťou overených postupov/pravidiel tvorby, výkladu i aplikácie práva. Vedecké poznávanie práva však bez iných vedných disciplín neuspeje."

Umenie prirodzene používa na vyjadrenie svojej hlavnej myšlienky odlišné vyjadrovacie, resp. zobrazovacie prostriedky než právna sféra, no tiež sa snaží o udržiavanie ideálov a ochranu pravdy, rovnosti a spravodlivosti, poukazuje na neprávosti páchané na jednotlivcoch či skupinách jednotlivcov a dramatickým spôsobom vykresľuje následky ľudského konania či akúsi spoločenskú disharmóniu a krivdu. Ako v tomto ohľade charakterizuje umenie známy súčasný francúzsky filozof A. Badiou, "umenie je nesmierne podstatné a silné v tom zmysle, že poskytuje udalosti zadosťučinenie. To môže byť dokonca jedna z možných definíciíumenia - umenie na úrovni myslenia napĺňa udalosť. V politike udalosti triedi história a vždy ex post. Ale len umenie obnovuje, resp. sasnažíúplne obnoviť ich prudkosť a silu. Len umenie nás prostredníctvom zmyslov vráti späť k stretnutiu, vzbure, či demonštrácii. Umenie vo všetkých svojich formách je úžasnou reflexiou udalosti ako takej. Dobrá maľba zachytáva prostredníctvom prostriedkov, ktoré sú jej vlastné, niečo čo nemožno zredukovať na to, čo zobrazuje. Prichádza k latentnej udalosti, ktorou sa, môžeme povedať, prediera cez to, na čo sa pozeráte." Zjednodušene môžeme konštatovať, že udalosti zachytávané umeleckými formami prejavu, sú tak neustále prítomné svojim hlbším významom pre súčasnú spoločnosť a tak ju svojím posolstvom obohacujú.

Na základe dosiaľ uvedeného sa domnievame, že umenie skutočne môže byť vhodným inšpiračným zdrojom pri interpretácii práva. Ako v tejto súvislosti uvádza český teoretik M. Škop, "byť viazaný normou všeobecnou a napri