Právne vzťahy v rámci peer to peer lendingu

Peer to peer lending, alebo aj kolektívne požičiavanie, ako jeden z druhov crowdfundingu predstavuje čoraz atraktívnejšiu alternatívu k spotrebiteľským úverom či úverom na bývanie. Princíp fungovania peer to peer lendingu je založený na existencii troch subjektov, pričom charakter týchto subjektov determinuje mieru ich regulácie tak na úrovni Európskej únie, ako aj na národnej úrovni. V rámci peer to peer lendingu vystupujú tri kategórie subjektov, ato dlžník, investor a subjekt prevádzkujúci internetovú platformu, prostredníctvom ktorej dochádza k sprostredkovaniu poskytnutia finančných prostriedkov medzi dlžníkom a investorom/mi. Základná myšlienka crowdfundingu - získavanie prostriedkov od veľkej skupiny osôb, z ktorých každá prispieva pomerne malou čiastkou z celkovej hodnoty, sa pretavuje aj do peer to peer lendingu, v rámci ktorého si dlžník namiesto požičania finančných prostriedkov z jedného zdroja, teda od jedného veriteľa, požičiava finančné prostriedky od väčšieho množstva jednotlivcov - investorov (veriteľov). Existuje viacero druhov peer to peer lendingu, pričom základné delenie môžeme odvodiť od charakteru subjektov, medzi ktorými k požičiavaniu peňažných prostriedkov dochádza. Zastávame názor, že za základné delenie peer to peer lendingu môžeme považovať:

Významnú zmenu v právnej úprave peer to peer lendingu, pri ktorom na pozícii dlžníkov nevystupujú fyzické osoby-nepodnikatelia, predstavuje prijatie Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1503 zo 7. októbra 2020 o európskych poskytovateľoch služieb hromadného financovania pre podnikanie a o zmene nariadenia (EÚ) 2017/1129 a smernice (EÚ) 2019/1937 (ďalej len "Nariadenie"). Nariadenie je prvým krokom v rámci právnej úpravy a regulácie crowdfundingu na európskej úrovni a zároveň reaguje na vzrastajúcu potrebu regulácie týchto aktivít na cezhraničnej báze. Nariadenie upravuje poskytovanie služieb hromadného financovania, ktoré všeobecne zahŕňa tri typy aktérov: vlastníka projektu, ktorý navrhuje projekt, ktorý sa má financovať; investorov, ktorí navrhovaný projekt financujú; a sprostredkujúci subjekt v podobe poskytovateľa služieb hromadného financovania, ktorý spája vlastníkov projektov a investorov prostredníctvom online platformy. Do rozsahu pôsobnosti tohto Nariadenia patrí:

Hromadné financovanie založené na požičiavaní predstavuje spárovanie záujmov investorov a vlastníkov projektov o financovanie podnikania prostredníctvom využívania platformy hromadného financovania, ktorá uľahčuje poskytovanie pôžičiek. Do pôsobnosti Nariadenia nespadajú služby hromadného financovania, ktoré sú poskytované vlastníkom projektov, ktorí sú spotrebiteľmi v zmysle vymedzenia uvedeného v článku 3 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "Smernica o spotrebiteľských úveroch"). Z pôsobnosti Nariadenia je tak vylúčený peer to peer lending, v rámci ktorého ako dlžníci (v pojmosloví Nariadenia vlastníci projektov) vystupujú spotrebitelia. V zmysle dôvodovej správy k návrhu Nariadenia, do pôsobnosti Nariadenia nepatrí poskytovanie spotrebiteľských úverov na spotrebné účely, keďže nejde o poskytovanie podnikateľských úverov, a čiastočne to patrí do rozsahu pôsobnosti existujúcich právnych predpisov Európskej únie - konkrétne Smernice o spotrebiteľských úveroch a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov - týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie (ďalej len "Smernica o hypotekárnych úveroch" a spoločne so Smernicou o spotrebiteľských úveroch ďalej len "smernice"). S týmto odôvodnením sa nemožno stotožniť pri posudzovaní peer to peer lendingu, kde na jednej strane vystupujú investori - fyzické osoby nepodnikatelia, a na druhej strane dlžníci - fyzické osoby nepodnikatelia, pričom táto schéma peer to peer lendingu patrí medzi najrozšírenejšie schémy kolektívneho požičiavania. Nemožnosť subsumovať tieto vzťahy pod Smernicu o spotrebiteľských úveroch alebo Smernicu o hypotekárnych úveroch vychádza z konštrukcie vzťahu veriteľ - dlžník a ich definícií, na ktorých obe smernice stavajú. Pôsobnosť oboch smerníc je konštrukčne viazaná na vymedzenie zmluvy o úvere, ktorej legálna definícia zahŕňa veriteľa (fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje alebo sľubuje poskytnúť úver v rámci svojej obchodnej, podnikateľskej alebo profesijnej činnosti) a spotrebiteľa (fyzická osoba, ktorá pri transakciách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou). V nadväznosti na takto vymedzenú pôsobnosť smerníc ich nemožno aplikovať na vzťahy vznikajúce v rámci peer to peer lendingu. Napriek prijatiu Nariadenia absentuje jednotná právna úprava na úrovni Európskej únie, ktorá by upravovala vzťahy v rámci peer to peer lendingu, pri ktorých ako dlžník vystupuje fyzická osoba nepodnikateľ. Vzhľadom na to, že existuje viacero druhov peer to peer lendingu v závislosti od toho, komu sa finančné prostriedky poskytujú, je dôležité zdôrazniť, že článok sa zaoberá peer to peer lendingom medzi fyzickými osobami, nepodnikateľmi.