Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Ústavné záruky osobnej slobody obmedzovanej väzbou (1.)
ÚSTAVNÉ ZÁRUKY OSOBNEJ SLOBODY OBMEDZOVANEJ VÄZBOU (1.)
Ústavný súd SR každý rok popiera prax všeobecných súdov druhého stupňa, ktoré pri
preskúmaní rozhodnutí prvostupňových súdov o väzbe vyslovujú spokojnosť so správnosťou a zákonnosťou
týchto rozhodnutí bez toho, aby sa zaoberali tým najpodstatnejším - ústavnosťou rozhodnutí. Namiesto
priznania právnej relevancie účelu základného práva na osobnú slobodu a jeho ochranu pri rozhodovaní
o väzobných otázkach sa tak zohľadňujú záujmy orgánov činných v trestnom konaní.
Ústavný súd SR počas roka 2006 skončil rad konaní o sťažnostiach, v ktorých vyslovil porušenie
základného práva na osobnú slobodu nezákonným výkonom väzby. V Zbierke zákonov a uznesení Ústavného
súdu SR 2006 je publikovaných 15 takých rozhodnutí,1) pričom uverejnené
neboli všetky nálezy.
Ústavný súd SR v týchto konaniach zistil systémové nedostatky v ochrane osobnej slobody.
Všeobecné súdy v rozhodovaní o väzbe porušovali čl. 17
Ústavy SR a čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
"Ustálená prax všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o väzbe väčšinou len v prípade zmeny
situácie (napr. potreba prepustenia obžalovaného z väzby, zmena kvalifikácie dôvodov väzby), nie je
v súlade s požiadavkami podľa čl. 17 ústavy a
čl. 5 dohovoru, podľa ktorých ak má byť väzba
zákonná, musí vždy trvať na základe rozhodnutia súdu a jej trvanie má byť časovo
ohraničené."2) "Treba povedať, že táto prax súdov nie je v súlade s
čl. 17 ods. 5 ústavy a
čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení totiž
treba vyvodiť, že väzba, ak má byť zákonná, sa musí vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v
danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Keďže ide o vec, ktorá je už po podaní
obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Tieto
závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery ESĽP
(I. ÚS 6/02, I. ÚS
204/05)."
3)Systémovosť chýb spočívala v tom, že všeobecné súdy a prokurátori interpretovali ustanovenia
Trestného poriadku bez prihliadnutia na Ústavu SR a
Dohovor, teda tak, že namiesto priznania právnej relevancie účelu práva na osobnú slobodu pri
počítaní lehôt a výklade zákonom ustanovených podmienok zohľadňovali záujmy orgánov činných v
trestnom konaní.
V nasledujúcich rokoch sa stav zásadne nezmenil. V nižšom počte, ako v rekordnom roku 2006, ale
každoročne, musí ústavný súd poprieť prax všeobecných súdov druhého stupňa, ktoré pri preskúmaní
rozhodnutí prvostupňových súdov o väzbe vyslovujú spokojnosť so správnosťou a zákonnosťou týchto
rozhodnutí bez toho, aby sa zaoberali tým najpodstatnejším - ústavnosťou rozhodnutí o väzbe.
ESĽP zasa vyslovuje porušenia ochrany osobnej slobody väzbou v SR, ku ktorým došlo za účasti
Ústavného súdu SR.4) To preukazuje priebežnú aktuálnosť témy ochrany osobnej
slobody pred obmedzovaním väzbou, hoci pri povrchnom prvom pohľade by sa mohlo zdať, že všetky
relevantné právne otázky už musia byť objasnené zo všetkých aspektov. Pramene práva na ochranu
Ústavnú ochranu pred obmedzovaním osobnej slobody väzbou nemožno obmedziť a stotožniť s
čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.
"Z článku 17 ods. 5 ústavy vyplýva,
že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani
dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu.
Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a
tým aj porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu. Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca
sa však v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu
nevyčerpávajú."
5)Ústavný režim ochrany osobnej slobody pred obmedzením väzbou v rozsahu zákonom zabezpečovanej
ochrany zahŕňa zásady trestného stíhania6) aj osobitné ustanovenia prvého a
druhého oddielu štvrtej hlavy.7)
V príčinnej súvislosti s článkom 17 ods. 5
je aj čl. 50 ods. 2 Ústavy SR.
"Ústava tvorí jeden celok, a preto zásah do práva na osobnú slobodu nemožno
ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17.
Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s
čl. 50 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý,
proti komu sa vedie trestné stíhanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ústavný príkaz zladiť trestnoprávny inštitút väzby so zásadou
prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú
dobu."
8)Súpis prameňov ústavnej ochrany osobnej slobody v prípade väzby sa dopĺňa ustanovením
čl. 13 ods. 4 Ústavy SR.
"Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a
dôstojnosti jednotlivca, do výkonu iných ústavou zaručených základných práv a slobôd. Podmienkou
ústavnosti väzby preto musí byť aj jej určenie v súlade s takými normami ústavy, ktoré vyjadrujú
všeobecné zásady vlastné právnemu štátu pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takouto normou je
aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri
obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia
sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Tieto zásady vo vzťahu k
čl. 17 Ústavy SR vyžadujú, aby k obmedzeniu
osobnej slobody jednotlivca orgánmi činnými v trestnom konaní došlo len tam, kde je to oprávnené na
základe zákona, a dokonca i za tejto podmienky len v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu."
9)Ústavným prameňom pr
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).