Generálne klauzuly v súťažnom práve

Articleisa contribution to the discussion concerning general clauses in the legal regulation and the law application process. Starting from general clauses theoretical definition it drives attention to general clauses in competition law, focusing interest on abuse of a dominant position legal regulation in Acton Protection of Competitione specially after its last amendment in 2014 was adopted. In context of legal regulation based on general clause and demonstrative list of the most often existing practices of abuse it explores reasons why essential facilities doctrine was deleted from the legal regulation. The Slovak legislator defends this step with the argument that there is special legal regulation of essential facilities neither in the EU competition law (Art. 102 TFEU) norin the legal regulation of other member states. Essential facilities are represented as a special institute developed in the case law and not requiring specific legal regulation in the Act on Protection of Competition. The article argues that using the EU competition law as a model for national regulation does not mean the necessity to copy this regulation precisely and compares the Slovak act with the Czech regulation where essential facilities doctrine is comprisedin the legislative text.

Generálne¹⁾ klauzuly vzbudzujú dlhodobo pozornosť právnej teórie v rôznych súvislostiach, primárne z hľadiska ich definičného vymedzenia, účelu, funkcií i aplikačného pôsobenia v rôznych odvetviach verejného či súkromného práva.

Pokiaľ ide o pojmové vymedzenie, možno sa, pochopiteľne, stretnúť s rôznymi definíciami generálnych klauzúl. Kramer napríklad definuje generálne klauzuly ako normy obsahujúce skutkovú podstatu vykazujúcu určitý stupeň vedomej kvalifikovanej vágnosti, ktoré predstavujú základ právnej úpravy a vzťahujú sa na určité spoločenské hodnoty.²⁾

Generálne klauzuly možno charakterizovať aj ako právne normy, ktoré spravidla slúžia na základnú úpravu určitého inštitútu a zároveň umožňujú vďaka svojej všeobecnej povahe postihnúť aj také druhy konania, ktoré zákonodarca neupravuje v osobitných skutkových podstatách.³⁾

Generálna klauzula ako všeobecný spôsob vyjadrenia určitého konania, resp. právneho inštitútu, pracuje so všeobecnými, právne neurčitými pojmami, čo jej na jednej strane poskytuje v porovnaní s konkrétnymi normami vyššiu mieru flexibility, na druhej strane kladie zvýšené nároky na jej interpretáciu, ktorá je predpokladom jej správnej aplikácie. Širší rádius uplatnenia týchto noriem vedie k ich využitiu najmä v tých situáciách, keď je pre zákonodarcu ťažké anticipovať konkrétne formy správania, ktoré sa môžu v praxi vyskytnúť, a teda ich aj vyjadriť vo forme konkrétnej skutkovej podstaty. Hart v tejto súvislosti hovorí o otvorenej textúre práva,⁴⁾ umožňujúcej čeliť nepredvídateľnosti budúcej konkrétnej situácie, ktorú nemožno aj napriek jej ťažkej postihnuteľnosti ponechať bez adekvátnej právnej reakcie.

Z legislatívno-technického hľadiska zákonodarca spravidla predraďuje generálnu klauzulu pred demonštratívny výpočet konkrétnych osobitných skutkových podstát, ktoré slúžia nielen na riešenie vopred predvídateľných situácií, ale sú zároveň aj indikátorom limitujúcim akčný rádius generálnej klauzuly. Takto vymedzený potenciál generálnej klauzuly spolu s účelom právnej úpravy deklarujúcej úmysel zákonodarcu sú dôležitou informáciou pre aplikačnú prax a jej orgány, ktoré v rámci generálnej klauzuly kreujú nové skutkové podstaty. Pôsobia teda v tejto situácii ako normotvorca v rámci licencie, ktorú im práve generálnou klauzulou poskytuje sám zákonodarca. Aj generálna klauzula by však mala mať "dostatočne konkrétne znaky, pod ktoré by sa určité konanie dalo podradiť a aby ju následne bolo možné samostatne aplikovať ako skutkovú podstatu.".⁵⁾ Nie každá generálna klauzula je teda spôsobilá na samostatnú aplikáciu, na dôvažok niektoré generálne klauzuly môžu byť aj vyjadrením všeobecných právnych princípov, resp. zásad.⁶⁾

Generálne klauzuly ako spôsob právnej úpravy sa osvedčili v jednotlivých odvetviach vnútro štátneho súkromného i verejného práva, predovšetkým tam, kde flexibilnosť garantovaná všeobecnosťou právnej úpravy zákonodarcovi umožňuje "poistiť sa" pre prípad možného budúceho a vopred sotva vypočítateľného správania subjektov.

Typickou doménou uplatnenia generálnych klauzúl je aj súťažné právo. Generálne klauzuly sa vyskytujú jednak v jeho prevažne súkromno právnej vetve, teda pri postihu jednotlivých foriem nekalej súťaže, jednak v jeho verejno právnej vetve, teda pri postihu takých modalít správania, ktoré majú charakter nedovoleného obmedzovania hospodárskej súťaže, či už vo forme dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž, alebo zneužívania dominantného postavenia.

S generálnymi klauzulami sa však možno stretnúť aj v supranacionálnom európskom práve. Nejde pritom len o úpravu typických inštitútov európskeho súťažného práva, ktoré je v podstate vybudované na analogických základoch ako vo vnútroštátnom práve, ale napr. aj o úpravu základných slobôd vnútorného trhu, t.j. voľného pohybu tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Právna úprava má formu generálnych zákazových skutkových podstát,⁷⁾ ktoré priam vyžadujú interpretáciu všeobecných pojmov v judikatúre Súdneho dvora EÚ.⁸⁾

Nekalosúťažné správanie upravuje generálna klauzula vyjadrená v § 44 ods. 1 OBZ, podľa ktorého " Na ňu nadväzuje v § 44 ods. 2 OBZ demonštratívny výpočet jednotlivých foriem správania, ktoré zákon považuje za nekalú súťaž.⁹⁾