K postate a účelu premlčania v súkromnom práve

SEDLAČKO, F., ŠTEVČEK, M.: K postate a účelu premlčania v súkromnom práve. Právny obzor, 102, 2019, č. 4, s. 346 – 365.

About the substance and purpose of prescription in private law. The article represents a direct reaction of its authors on the critics presented by prof. Ovečková in Právny obzor 1/2019, concerning the official draft of the obligation law reform in Slovakia. Appointed members of the Recodification Commission of Slovak Ministry of Justice are dealing with relevant arguments of prof. Ovečková, trying to explain, vindicate and confirm all of the actual drafted solutions and proposed legislative changes. The subject matter pertains predominantly the institute of prescription in private law and the legal definition of a claim. Authors are elucidating some recent problems with interpretation and application of the rules for prescription in Civil Code and Commercial Code as well and defending proposed solutions, based on the traditional law doctrine and modern codifications in Europe. The academic reaction of prof. Ovečková on the official draft of the obligation law reform in Slovakia is very appreciated by authors and handled as a valuable contribution to the necessary academic discussion.

Key words: prescription, limitation, claim, Civil Code, recodification

1. Úvod

V časopise Právny obzor č. 1/2019 bol uverejnený príspevok poprednej predstaviteľ­ky teórie obchodného práva prof. JUDr. Oľgy Ovečkovej, DrSc., s názvom Podstata a účel inštitútu premlčania de lege lata a de lege ferenda.

Príspevok je systematicky rozdelený do dvoch častí. V prvej časti sa autorka venuje aktu­álnej úprave inštitútu premlčania v súkromnom práve, s osobitným zameraním na pôvodné znenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, následný nález ústavného SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 a nové ustanovenie § 54a OZ. S argumentmi a závermi autorky, vyjadrenými v tejto časti jej príspevku, v zásade nemožno nesúhlasiť.

Osobitne by sme však chceli reagovať na druhú časť príspevku Podstata a problémy inštitútu premlčania de lege ferenda (návrh veľkej novely Občianskeho zákonníka). Ide o vecnú kritiku niektorých koncepčných východísk a legislatívnych riešení, ktoré vyplý­vajú z predloženého návrhu novelizácie Občianskeho zákonníka, v rámci pripravovanej reformy záväzkového práva (ďalej len ROZ).¹  Úvodom považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že si vážime prístup profesorky Ovečkovej, rovnako ako aj sofistikovaný a korektný spôsob vyjadrenia jej pochybností o správnosti niektorých navrhovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. V súčasnom štádiu legislatívnych prác je konštruktívna kritika odbornej verejnosti conditio sine qua non. V záujme skvalitnenia predloženého návrhu reformy záväzkového práva je kritická spätná väzba neopomenuteľným nástrojom opätovného prehodnotenia vhodnosti a akceptovateľnosti zvolených riešení.

V nasledujúcom texte sa pokúsime vyrovnať s námietkami a pochybnosťami vy­jadrenými v uvedenom príspevku, objektívne zdôvodniť jednotlivé sporné ustanove­nia, obhájiť ich racionálnosť a pozitívny prínos pre právnu teóriu a aplikačnú prax.

2. Súčasný právny stav

V príspevku profesorky Ovečkovej je pomerne intenzívnej kritike podrobené navr­hované všeobecné ustanovenie o predmete premlčania, ktoré v zmysle § 100 ROZ znie Právo domáhať sa plnenia zo záväzku (nárok) podlieha premlčaniu.²

Ide o zásadnú koncepčnú zmenu oproti súčasnej súkromnoprávnej úprave, ktorá vy­chádza z premisy, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou práva vlastnícke­ho (§ 100 ods. 2 OZ). Obchodný zákonník v § 387 ods. 2 ustanovuje, že premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov, s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

Ani jedno z týchto ustanovení nemožno považovať za vhodné. Ich zachovanie v rám­ci reformy záväzkového práva by bolo v konečnom dôsledku kontraproduktívnym pre­mrhaním príležitosti na zlepšenie právnej úpravy premlčania pre celú oblasť súkromné­ho práva.

Široká koncepcia premlčania všetkých majetkových práv, okrem práva vlast­níckeho, so sebou prináša značné množstvo nielen výkladových, ale najmä aplikač­ných problémov. Konflikt sa odvíja od interpretácie pojmu „majetkové právo“ a naráža na kritérium právnej istoty, ktoré prirodzene vyžaduje časové obmedzenie vymáhateľ­nosti subjektívnych práv.³

Súčasné znenie § 100 ods. 2 OZ totiž nedáva spoľahlivú odpoveď na premlčateľnosť niektorých frekventovaných subjektívnych práv, ktoré nemajú povahu práv majetko­vých, avšak ich (z toho vyplývajúca) nepremlčateľnosť je neprijateľná. To považujeme za závažný nedostatok hmotnoprávnej úpravy, ktorá musí nevyhnutne spĺňať kritérium zrozumiteľnosti a určitosti.

Naznačený deficit čiastočne kompenzuje judikatúra, čo však v takejto zásadnej otáz­ke rozhodne nie je adekvátne východisko. Pozitívne právo nemôže rezignovať na svoje regulačné funkcie v principiálnych otázkach, s odvolaním sa na postupnú evolúciu raci­onálneho výkladu v rozhodovacej praxi. Najmä pokiaľ možno vyjadriť základné súk­romnoprávne pravidlo o následkoch plynutia času na subjektívne práva iným spôsobom, ktorý pochybnosti nevyvoláva.

V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že judikatúra medzičasom dospela k záveru o premlčateľnosti niektorých práv, ktoré nie sú typickými majetkovými právami. Ide najmä o právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (R 50/1985), právo od­stúpiť od zmluvy (R 22/1995), právo nájmu bytu (R 31/2010), právo na náhradu nema­jetkovej ujmy v peniazoch (R 58/2014) a pod. Nejednoznačnosť prvej vety § 100 ods. 2 OZ a nezriedka aj ignorovanie stabilizovanej judikatúry samotnými súdmi však vedú v praxi k nadbytočným sporom aj ohľadom premlčateľnosti týchto práv.

Aktuálny stav v našom právnom prostredí je teda akýmsi konglomerátom po­merne vágnej generálnej klauzuly o premlčateľnosti majetkových práv, s výnim­kou vlastníckeho, a individuálnych kazuistických riešení nespoľahlivo vyjadrených v judikatúre. Tento stav považujeme za neudržateľný. V porovnaní s vyspelými právny­mi poriadkami (bližšie v stati 3.2) navyše vzniká negatívny dojem o zanedbaní nevy­hnutnej evolúcie či prirodzeného názorového progresu.

Zároveň je potrebné s osobitným dôrazom poukázať na fakt, že vo vzťahu k mnoho­prvkovej množine subjektívnych práv naďalej nebola daná uspokojivá odpoveď, pokiaľ ide o ich (ne)premlčateľnosť. Znenie prvej vety § 100 ods. 2 OZ totiž vytvára priestor na polemiku napr. o premlčaní práva vypovedať zmluvu z konkrétneho dôvodu, práva od­mietnuť vzájomné plnenie, práva započítať pohľadávku, práva zadržať hnuteľnú vec, práva uplatniť predkupné právo alebo práva vyplniť blankozmenku⁴. Každodenná prax so sebou dokonca prináša aj absurdnejšie otázky, napr. ohľadom premlčateľnosti samot­ného práva vzniesť námietku premlčania, práva na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva alebo na vysporiadanie neoprávnenej stavby podľa § 135c OZ⁵, prípad­ne práva spísať listinu o vydedení, odmietnuť dedičstvo a podobne.

Samostatnú kategóriu problémov súčasnej právnej úpravy predstavuje výkon práva vzniesť námietku premlčania. Civilný kódex totiž nedáva žiadnu odpoveď na otázku, čo sa deje so subjektívnym právom po uplynutí premlčacej lehoty. Z povahy veci vyplýva, že uplynutie premlčacej lehoty oprávňuje dlžníka vzniesť námietku premlča­nia. Nič viac. Tretia veta § 100 ods. 1 OZ pritom vymedzuje reálne následky dôvodne vznesenej námietky premlčania, ktoré spočívajú v tom, že „nemožno premlčané právo veriteľovi priznať“. Predchádzajúca veta toho istého paragrafu uvádza, že na premlčanie prihliadne súd len na námietku dlžníka.

Existujú však premlčateľné subjektívne práva, vrátane niektorých vecných práv, ktoré sa neuplatňujú v konaní pred súdom a súd ich nepriznáva v zmysle § 100 ods. 1 i. f. OZ. Popri záložnom práve a práve zodpovedajúcom vecnému bremenu ide najmä o tzv. krea­tívne (právotvorné) oprávnenia. Ak napríklad od zmluvy odstúpi strana, ktorej právo na odstúpenie od zmluvy sa premlčalo (spomínané R 22/1995), akým spôsobom, kde a s aký­mi následkami môže druhá zmluvná strana v zmysle § 100 ods. 1 OZ premlčanie namiet­nuť? Niektoré úvahy môžu dokonca viesť k otázke, či je vôbec druhá zmluvná strana oprávnená namietnuť premlčanie práva odstúpiť od zmluvy, ak je v rámci zmluvného vzťa­hu veriteľom. Právo vzniesť námietku premlčania má totiž expressis verbis iba dlžník⁶.

Bez snahy o tendenčné presadzovanie reformných myšlienok vo vzťahu k inštitútu premlčania možno teda konštatovať, že súčasné pravidlo o premlčaní majetkových práv, s výnimkou vlastníckeho, nedáva adekvátnu odpoveď na uvedené otázky.

V odbornej verejnosti nesporne existuje zhoda na tom, že je potrebné odstrániť podvojnosť režimov premlčania v súkromnom práve, reprezentovanú paralelnou záväz­nosťou § 100 až § 114 OZ a § 387 až § 408 ObZ. To však z hľadiska komplexného a uspokojivého legislatívneho riešenia nepovažujeme za dostatočné. Prirodzená ambícia by mala smerovať k zdokonaleniu, ktorého racionálnym výsledkom bude moderná a efektívna právna úprava premlčania.⁷

3. Význam pojmu nárok

Prednostne a pomerne intenzívne je zo strany profesorky Ovečkovej kritizovaná dezinterpretácia pojmu nárok, ktorá údajne vyplýva zo znenia § 100 ROZ. Domnievame sa, že ide o kritiku neopodstatnenú a v náznakoch až samoúčelnú. Obsah pojmu nárok nemá totiž v súkromnom práve unifikovaný význam. Nie je to tak dokonca ani v rámci doktríny, či už recentnej alebo historickej.

Nárok sa, nanešťastie, v legislatíve bežne používa ako synonymum pre pohľadávku, splatnú pohľadávku, akékoľvek subjektívne právo, súbor práv, či vlastnosť subjektívne­ho práva spočívajúcu v jeho vymáhateľnosti prostriedkami verejného práva. V reálnej praxi to však nevyvoláva interpretačné problémy, keďže z celkového kontextu právnej normy možno (takmer) vždy spoľahlivo určiť konkrétny sémantický význam použitého pojmu nárok ad hoc.

V prípade nároku teda nedochádza k výkladovým problémom pre nesprávne použitú terminológiu pri vymedzení normatívnych pravidiel. To presúva naznačenú polemiku do roviny teoretickej diskusie, smerujúcej k snahe o zjednotenie obsahového významu ná­roku naprieč celým súkromným právom. Avšak nech by sme v tomto bode s autorkou akokoľvek intenzívne súhlasili, predstava o definitívnom zjednotení významu slova nárok v súkromnoprávnej legislatíve je, bohužiaľ, takmer s istotou nereálna.

Vymedzenie nároku ako práva domáhať sa plnenia zo záväzku v § 100 ROZ považu­jeme za opodstatnené (k tomu ďalej). Osobitne relevantnou je skutočnosť, že ak sa výra­zu nárok priraďuje na účely premlčania tento zrozumiteľný význam, nedochádza k dezin­terpretácii iných ustanovení súkromného práva. Povedané inými slovami, kritika by bola namieste v prípade, ak by zavedenie legálnej definície v § 100 ROZ malo za následok fakt, že ktorékoľvek iné ustanovenie bude vykladané nesprávne.

K tomu však, podľa nás, nedochádza. Vnímanie nároku v súvislosti s premlčaním ako práva domáhať sa plnenia zo záväzku, je kompatibilné s aktuálnym použitím tohto termínu v iných ustanoveniach. To platí nielen o Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku. Základný prvok nároku ako takého, spočívajúci vo vynútiteľnom práve na plnenie od iného, totiž ostáva zachovaný. Podľa nášho názoru sa dokonca týmto spôso­bom adekvátne a ilustratívne zdôrazňuje jeho elementárna podstata.

3.1. Vox academicus – argumentum dixit Luby et Knapp

Pri úvahách o význame nároku a jeho správnom vymedzení nebolo možné obísť práce Štefana Lubyho z prelomu 50. a 60. rokov minulého storočia.⁸ Prirodzenou tendenciou bolo zachovať tzv. Lubyho pojem nároku, resp. z neho v najvyššej možnej miere vychádzať. Šte­fan Luby v základnej definícii vymedzil nárok ako „oprávnenie na použitie všetkých pros­triedkov daných procesným právom na nútené uplatnenie pohľadávky pomocou súdu“.⁹

Je zrejmé, že profesor Luby formuloval svoje závery v podmienkach determinovaných vtedajším pozitívnym právom. S odstupom viac ako šesťdesiatich rokov musíme teda pri­stupovať k jeho definícii aj z dobového hľadiska, akokoľvek rešpektujúc jeho nesporného génia. Predovšetkým je potrebné abstrahovať základnú myšlienku, ktorá viedla k vzniku tejto definície, a odosobniť sa od zradného slovičkárskeho porovnávania textu.

Celkom evidentné je prepojenie Lubyho definície jednak na procesné právo a jednak na konanie pred súdom ako také. To plne zodpovedalo vtedajšiemu stavu právnej regle­mentácie spoločensko-ekonomických vzťahov. Z dnešného pohľadu je potrebné zdôraz­niť, že premlčaniu a najmä námietke premlčania sa v moderných právnych poriadkoch pripisuje hmotnoprávny charakter a význam (pozri stať 3.2).¹⁰ Zároveň existuje početná skupina subjektívnych práv, ktoré sa neuplatňujú na súde a nemožno ich vykonať pros­tredníctvom ingerencie justičných orgánov štátu.¹¹

Rozhodne nemožno profesorovi Lubymu vyčítať, že jeho dobová definícia nároku nezodpovedá dnešnému stavu slovenského práva. Z rovnakých príčin ale nemožno oča­kávať, že súčasné vymedzenie nároku bude doslovne kopírovať pôvodnú doktrínu socia­listického občianskeho práva spred viac ako polstoročia. V súvislosti s názormi Štefana Lubyho je teda opodstatnená skôr otázka „Ako by profesor Luby definoval súk­romnoprávny nárok dnes?“

Pri skúmaní základnej filozofie citovaného historického vymedzenia nároku je po­trebné poukázať aj na ďalšie spresnenia, ktoré Štefan Luby v pôvodnom diele formulo­val. Nárok na iných miestach stručnejšie definuje ako „vynútiteľnosť subjektívneho prá­va štátnymi orgánmi, prípadne výnimočne vlastnou mocou oprávneného“.¹² Pomerne rozsiahlo pritom poukazuje na skutočnosť, že definícia nároku je rôznorodá nielen v na­šom právnom prostredí, ale aj v zahraničí (s osobitným zameraním na náuku sovietskeho občianskeho práva).

To zdôrazňuje aj profesor Viktor Knapp, keď uvádza: „Tomuto pojmu se však nedo­stává obecně uznané definice a zpravidla je chápán jako právní možnost uplatnit své subjektivní právo, t. j. domáhat se právní ochrany jeho realizace. Tak např. z půjčky vznikne subjektivní právo věřitelovo na vrácení půjčené veci. Nárok na její vrácení mu však vznikne až v době, kdy se půjčka stane splatnou.“¹³

Spoločným menovateľom týchto úvah a definícií je vynútiteľnosť konkrétneho práva veriteľa, a to aj proti vôli dlžníka. Veriteľ m