Nájdu líšky a ježkovia spoločnú reč?

The article is a response to the gradual increase of votes on the benefits of the so-called illiberal democracy. The motivation for writing arose from the attack of state power against the central European University in hungary, the attack on a freedom of expression and separation of state power in Poland, but also as a response to the rise of extremist intolerant movements in Europe. The paper, "can Foxes and hedgehogs communicate", deals with the discussion between opinions supporting the approach of philosophical absolutism on the one hand and relativism on the other. The author focuses on the gradual finding of a suitable concept of values on which legal norms should be built in a society defined by the idea of pluralism, the search for applicable content for the notion of justice and the role of morality in law in the 21st century. The result is the introduction of the so-called political morality, which is an expression of the fundamental values of the associate members of the community within the political space that all members share. Political morality is thus a reflection of principles of a modern liberal democratic concept of Rechtsstaat. In the context of central Europe, the concept of freedom and equality is at the center of our attention.

Názov príspevku nepredstavuje svár v lesnom ekosystéme, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Dovolil som si požičať alegóriu s líškami a ježmi od Ronalda Dworkina¹⁾, ktorý nadväzuje na Isaiaha Berlina²⁾, ktorý obraz ježkov a líšok aplikoval pri rozbore diela a osobnosti Leva Tolstého.³⁾ Podľa Berlina existuje obrovská priepasť medzi zástancami myšlienky, podľa ktorej je všetko spojené jednou centrálnou víziou, jedným koherentným systémom, vidiac univerzálny princíp, kde je všetko, čím sú a ako premýšľajú, odôvodnené, a tými, ktorí sledujú množstvo účelov, často nesúvisiacich, ba dokonca stojacich v konflikte.

Diskusia, ktorú som sa rozhodol využiť, sa však začala dávno predtým, pred vyše dvoma tisíckami rokov. Ide o neutíchajúci spor na poli filozofie, právnej vedy a ostatných spoločenských vied, ktorým je súboj absolútnych hodnôt a ich hierarchie, jedinej pravdy, jedinej správnej odpovede na jednej strane a relativizmu, pluralizmu hodnôt a voľného trhu myšlienok na strane druhej. Rovnako aj v tomto príspevku sú úlohy rozdelené. Kým ježkovia sú monistami v hodnotách, ktorí absolutizujú hodnoty, líšky predstavujú pluralizmus hodnôt, v ktorom má každý názor rovnakú silu a ich stret sa rieši argumentáciou.

Motivácia na písanie vzišla najmä z útoku štátnej moci proti Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, nedávnemu útoku na slobodu prejavu a oddelenosť zložiek štátnej moci v Poľsku, ale taktiež aj ako reakcia na vzostup extrémistických netolerantných hnutí v Európe. Táto téma ma inšpirovala k argumentácii v prospech oddelenia práva a morálky v momente aplikácie práva na jednej strane a zároveň hľadania objektívneho pojmu spravodlivosti pre podmienky liberálneho demokratického právneho štátu na strane druhej.⁴⁾

V liberálnom a demokratickom poriadku nutne vzniká názorová nezhoda.⁵⁾ Dôvodom tohto tvrdenia je, že morálny pluralizmus je prirodzeným produktom demokratickej spoločnosti s otvorenou diskusiou. Morálny absolutizmus je, naopak, vynúteným produktom totalitnej spoločnosti jedinej pravdy, kde sa o tom, čo je správne, nediskutuje, to sa jednoducho nadiktuje a verí sa tomu, prípadne sa ešte násilím potláčajú všetky odchýlky, aby sa udržala jedna línia. Aj keď je platné právo odrazom väčšinového rozhodnutia, musí taký poriadok stáť na princípe ochrany hlasu a práv menšiny, čo predstavuje základ demokracie. Netreba zabúdať na skutočnosť, že ak sa štát nazýva demokratickým, ešte to neznamená, že nutne uznáva autonómiu jednotlivca.⁶⁾ Ako pripomína Fareed Zakaria, ktorý vo svojom článku z roku 1997 používa Slovenskú republiku ako príklad neliberálnej demokratickej krajiny.⁷⁾ Liberalizmus, či už ako koncepcia politickej slobody alebo ekonomická doktrína, sa veľmi dobre znáša s demokraciou, avšak ich pojmy nie sú totožné. Pojem liberálneho konštitucionalizmu je nutné odlišovať od demokracie. Kým demokracia predstavuje súťaž politických strán, konštitučný liberalizmus nie je ani tak o procese výberu zástupcov do mocenských orgánov, ako skôr cieľavedomá činnosť týchto orgánov, a to v prípade ústavného liberalizmu predstavuje najmä ochranu jednotlivcovej autonómie pred neoprávneným donútením.⁸⁾ Preto základom takého poriadku je ústava spoločenstva, ktorá zakotvuje okrem základných inštitúcií aj princípy stanovujúce spolužitie jednotlivcov v spoločenstve - medzi nimi základné práva a slobody.⁹⁾

Cieľom príspevku je odôvodnenie nevhodnosti obmedzovania názorovej slobody a následného prijímania absolútnych právd ako prejavu neliberálnosti. Výsledkom argumentácie má byť dialektické spojenie "ježkov a líšok", na jednej strane umožňujúce udržať si možnosť pluralistického pohľadu na hodnoty, ktoré by však v politickej rovine v rámci spoločenstva dokázali priniesť riešenie jedinej správnej odpovede v rámci konkrétneho spoločenstva, bez nutnosti obmedzovať základné práva a slobody alebo ostatné princípy právneho štátu zo strany verejnej moci.¹⁰⁾

S obmedzením absolútnej slobody jednotlivca je nutné rátať. Kant počíta s nevyhnutnou poslušnosťou k zákonom spoločenstva, ale zároveň je potrebný aj duch slobody, pretože každý sa chce presvedčiť, že toto donucovanie je legálne, inak by sa dostal do protikladu sám so sebou Poslušnosť zákonom je podmienkou mieru v spoločenstve, pretože na dosiahnutie svojich cieľov potrebujeme ostatných, aj keď ich nedokážeme vystáť, nezaobídeme sa bez nich. Túto skutočnosť vysvetľuje Kant pojmom "nedružná družnosť ľudí". Výsledkom je občianska spoločnosť, kde členovia majú najväčšiu slobodu a zároveň ju musia zosúladiť so slobodu iných.

Vychádzajme z predpokladu, že osoba je autonómnou individualitou, a preto jej patrí dôstojnosť, ku ktorej patria aj základné práva a slobody. Tento prístup využíva aj Dworkin. Ten slobodu a rovnosť takisto prisudzuje k ľudským právam. Považuje ich za základ spravodlivosti, pretože stelesňujú ideály liberálnej politiky. Tieto dva ideály sa však dostávajú do vzájomného konfliktu a " A práve prvý spomenutý princíp, že štátna moc musí pristupovať ku všetkým svojim občanom s rovnakým záujmom a úctou, považuje Dworkin za princíp, na ktorom súčasná politika spočíva. Ak by racionálne mysliaci človek prijal práve túto Dworkinovu koncepciu rovnosti v ekonomickej a politickej situácii Ameriky posledných desaťročí, dospel by rovnakým spôsobom k tejto koncepcii ako k najlepšej.

Rovnako ako Rawls vo svojej teórii, uznáva Dworkin, že občania majú odlišné teórie dobra, a preto dávajú prednosť rôznym veciam. Zákonodarca musí napriek týmto rozdielnym názorom dodržať princípy rovnakého prístupu, pretože liberálna teória vylučuje odvolávanie na inherentnú hodnotu nejakej jednej teórie toho, čo je v živote dobré.¹²⁾ Liberalizmus¹³⁾ tak dokáže fungovať najlepšie v demokracii, pretože práve tá uplatňuje právo každého človeka, aby bol rešpektovaný ako jednotlivec a aby sa k nemu pristupovalo ako k jednotlivcovi.¹⁴⁾ Osobné morálne preferencie vlastné každému z členov spoločnosti nesmú vstupovať do politického priestoru. Čo je verejnosti dovolené, je vyjadrovanie preferencií v rámci verejnej diskusie. Predstavy o dobrách sa líšia od človeka k človeku, a tak v rámci spoločnosti nie je možná ani ich hierarchizácia, ktorá by autoritatívne stanovovala členom, čo majú za dobro považovať. Politická koncepcia liberalizmu musí vzhľadom na dôraz rovnosti nastaviť pravidlá, ktoré umožnia jednotlivcom prezentovať svoje preferencie. Tie môžu jednotlivci realizovať do momentu, v ktorom ich samotné pravidlá politickej koncepcie nezačnú ohrozovať.

V príbehu tzv. space traders ponúknu mimozemšťania po príchode na Zem vláde Spojených štátov možnosť splatiť všetky dlhy, ochrániť životné prostredie, neobmedzené zdroje energie "iba" za to, že si na svoju planétu odnesú všetkých Afroameričanov.¹⁵⁾ Na tento návrh vláda pristúpi a "obchod" spečatí referendom. Otázkou, ktorú položil tento príbeh je: ako nastaviť normatívne tvrdenia?

Zaujímavý pohľad ponúka Leff, ktorý skúmal metódy ako stanoviť platné normatívne tvrdenia. Leff tvrdí, že žiaden systém morálky neposkytol dostatočné odôvodnenie a neopomenul slávnu výhradu tzv. the grand sez who? Základnou tézou, s ktorou vchádza do diskusie, je, že ak sa nedokážeme zhodnúť, či právo nachádzame alebo tvoríme, je nutné priznať si, že v skutočnosti nie je čo nájsť. A aj keď vyhlásime, že sme ho našli, v skutočnosti sme ho vytvorili.¹⁶⁾ Práve v tom však spočíva položená otázka, kto má moc stanoviť pravidlá na hodnotenie dobré/zlé, chvályhodné/odsúdeniahodné, krásne/škaredé a v neposlednom rade platné/neplatné. To je ústredný problém etiky, ako aj právnej vedy. Leff nakoniec prichádza so záverom, že iba Boh môže byť garant morálnych hodnôt. Systém založený na Bohu nemá alternatívu, buď Boh existuje, alebo nie, a ak nie, nič iné ho nemôže nahradiť.¹⁷⁾ Ako sa však vyrovnať s jeho stratou, resp. ak to označíme Nietzscheho slovami "vraždou Boha"?

Výborné zhrnutie "európskej straty Boha" ponúka holländer, ktorý zhrnul zmenu paradigmy medzi stredovekom a novovekom v chápaní hodnôt. Kým téza práva svetského a božieho sa odvíjala v stredoveku od koncepcie legitimity moci danej Bohom, v novoveku ide o koncept legitimity moci založenej na suverenite ľudu.¹⁸⁾ camus v diele vykazuje prízrak Boha do nebeskej ríše princípov, Kundera odhaľuje, že za neprítomnosti najvyššieho Sudcu sa svet objavil v celej svojej zradnej mnohoznačnosti, jediná Božia pravda sa totiž rozpadla na sto relatívnych právd. Nakoniec Nietzsche ohlasuje, že ""¹⁹⁾ Od tohto momentu, keď Boha nahradila morálka, hádame sa o jej obsahu v oblasti etiky.²⁰⁾ A keďže sa hádame o jej základných príkazoch, hádka pokračuje aj v tom, či ju vpustiť do právnej vedy. Jedným z kľúčových problémov je ten, či má byť naše konanie normované univerzálnym princípom, alebo je sféra hodnôt vlastná ľudskej autonómii. V nasledujúcich dvoch kapitolách sa pozrieme na kritiku absolutizujúcej tézy zo strany hansa Kelsena a Karla Raymunda Poppera.

Filozofický absolutizmus predstavuje metafyzický pohľad, podľa ktorého existuje absolútna realita nezávisle od nášho poznania. Na druhej strane stojí filozofický relativizmus, ktorého predstavitelia sú presvedčení, že realita existuje iba v rámci nášho poznania, a že táto realita je relatívna vzhľadom na poznávajúci subjekt.²¹⁾ Kým absolutizmus tvrdí, že existuje absolútna autorita, ktorá tvorí absolútne hodnoty, druhý uznáva iba relatívnu pravdu, viaceré možné autority, a teda aj hodnoty nadobúdajú relatívnu podobu. Filozofický relativizmus alebo aj antimetafyzický empirizmus hlása neschopnosť uchopiť absolútne hodnoty ako sféru mimo skúsenosti a požaduje oddelenie reality a hodnôt.²²⁾ Toto rozdelenie prináša Kelsen, a v tejto kapitole to bude práve jeho pohľad na relativizmus v hodnotách.

Prostriedkom, ako sa vyvarovať nástrahám tzv. vulgárneho relativizmu, je namiesto snahy zabezpečiť absolútnu hodnotu, nahradiť ju predpokladom, že všetky subjekty sú si rovné. Takáto rovnosť však stojí v konflikte s absolútnou slobodou, a preto musíme absolútnu slobodu obmedziť v závislosti od nášho rozumového a empirického poznania.²³⁾ Vo filozofickom absolutizme je, naopak, charakteristická nerovnosť, v závislosti od príkazu autority. Takýto filozofický absolutizmus ústí do politického absolutizmu, v ktorom predstavuje formu vlády, kde moc štátu je sústredená v jednom zdroji, a jeho vôľa je právom. V takom systéme nepredpokladáme garanciu hodnoty slobody ani rovnosti. Vláda a zákony sú mimo dosahu subjektov práva, a tie sú nútené poslúchať príkazy bez dosahu na ich zmenu.

Na druhej strane sa relativizmus podľa Kelsena prejavuje v demokratickom zriadení, kde právo predstavuje špecifický vzťah medzi subjektom práva a legitímnou mocou, v ktorej má subjekt autonómnu sféru, a do nej mu moc nezasahuje. Takýto štát získava legitimizujúce odôvodnenie svojej existencie prostredníctvom majoritného prejavu vôle podriadených subjektov. Štát je autoritou, ale nie absolútnou. Je však jedinou politickou autoritou v rámci tvorby a aplikácie vnútroštátneho práva, ktorým je subjekt viazaný. Z historického hľadiska je podľa Kelsena možné vytvoriť vzorec, na ktorého základe predstavitelia relativizmu inklinovali k demokracii, kým zástancovia metafyzických teórií obhajovali absolutizmus.²⁴⁾

Ak by teda hodnoty a normy, ktoré sú ich nositeľmi, boli stanovené prirodzenosťou človeka vyplývajúcou z prírody, šlo by o filozofický absolutizmus vychádzajúci z naturalizmu, kým relativizmus by hodnoty bral ako racionálne preferencie jednotlivcov a ich nositeľov ako výsledok ľudskej vôle. Keďže však neexistujú absolútne kritériá, ktoré by boli samozrejmé, normy a hodnoty nie sú nikdy v bezpečí pred možnosťou ich vyvrátenia. Ak chce ktokoľvek argumentovať v prospech inej - lepšej koncepcie hodnôt, musí sa v rámci rozumného diskurzu podrobiť paľbe rozumných argumentov, ktoré, ak chce byť úspešný, musí svojimi rozumnými argumentmi poraziť. Ako však odkazuje Perelman,

Proti filozofickému absolutizmu, ale taktiež aj proti naturalizmu v právnej vede vystupuje Popper, ktorého pohľadu na nebezpečenstvá filozofického absolutizmu je venovaná táto kapitola. Spoločným prvkom prírodného²⁶⁾ a normatívneho zákona²⁷⁾ je v podstate iba ich označenie. Naivný monizmus, ktorý u Poppera predstavuje metodologický a ontologický naturalizmus, však medzi nimi rozdiel nevidí a jeho výsledkom je uzavretá spoločnosť. Na druhej strane stojí kritický dualizmus, ktorý spočíva v poznaní, že normy môžu byť vytvárané, menené a rušené ľudskou činnosťou. Je to len a len človek, kto zodpovedá za ich kvalitu. Príroda nemá morálnu kvalitu, nerozlišuje medzi morálnym a nemorálnym, skladá sa z faktov - tým, čo je. Kritický dualizmus zdôrazňuje nemožnosť redukcie rozhodnutí na fakty. Norma a rozhodnutie tak nie je faktom.²⁸⁾ "."²⁹⁾ Pre kritický dualizmus je nutné pripustiť, že existujú rôzne systémy noriem, a aj keď normy sú súčasťou konvencie, neznamená to, že sú ľubovoľné.³⁰⁾ Z konkrétnych podmienok spoločnosti vyplývajú normy s určitým obsahom. Človek vytvoril nové svety, aj svet mravných požiadaviek, slobody, rovnosti aj pomoci slabším a tieto požiadavky na normy sa budú odvodzovať od takzvanej, v rawlsovskom zmysle, "". Etické normy síce vychádzajú historicky z náboženských koncepcií, sme to však my, "".³¹⁾

V čom tkvie nechuť prijať kritický pluralizmus, resp. ak je prijatý, prečo sa moc snaží obmedziť ho v prospech monizmu? Vydať sa cestou kritického pluralizmu znamená ísť ťažšou cestou, pretože naivný monizmus nás "rozmaznáva" odvodzovaním noriem od faktov, bez možnosti kritického pohľadu. A nepochybne je to aj strach zo zodpovednosti za naše rozhodnutia a skutočnosť, že zodpovednosť za ne nesieme iba my, pričom ju už nemôžeme presunúť na bohov alebo iných.³²⁾ Ako potom v pluralizme môže existovať monistický normatí