Nárok na primerané zadosťučinenie, jeho preukazovanie a odôvodnenie súdneho rozhodnutia

ZLOCHA, Ľ. Nárok na primerané zadosťučinenie, jeho preukazovanie a odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právny obzor, 103, 2020, s. 198 - 210.

Just satisfaction, its proving and reasoning of the court decision. In this article the author intends to cover not only the theoretical concept of the institute of just satisfaction in private law, but also some procedural context connected with the claim for just satisfaction in court proceedings. In particular, the subject matter of the analysis is when just compensation can be claimed, what non-material damage can be compensated, under what conditions it can fulfil the preventive-sanction function and what considerations are made by general courts in assessing the appropriateness of compensation.¹⁾

Key words: just satisfaction, nature, form, scope, decision-making practice, justification of court's decision

1. Úvod

            Povinnosť poskytnúť primerané zadosťučinenie je jedným z možných negatívnych následkov porušenia práva a vyvodenia sekundárnej právnej zodpovednosti za protiprávne konanie. Inštitút primeraného zadosťučinenia možno v jednoduchosti formulovať ako nástroj na odstránenie ujmy imateriálneho charakteru, pričom uplatnením tohto nároku nemožno obchádzať a ani nahrádzať ostatné zákonné spôsoby vedúce k odstráneniu materiálnej ujmy. Náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu, ani obnovu pôvodného stavu (ujmu v osobnej sfére postihnutého totiž pre jej povahu nemožno ani obnoviť, ani v peniazoch presne ohodnotiť a vyčísliť), ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu).²⁾ Pre reparáciu akejkoľvek materiálnej ujmy je potrebné využiť inštitút náhrady škody prípadne bezdôvodného obohatenia.³⁾

            Nemajetková (imateriálna, morálna) ujma patrí k novším právnym inštitútom, aj keď jej základy možno nájsť už v rímskom práve.⁴⁾ Tento inštitút sa opätovne udomácnil v slovenskom právnom poriadku po roku 1989, keď bol do slovenského právneho poriadku inkorporovaný v súvislosti so zavedením ochrany osobnostných práv v Občianskom zákonníku, neskôr prenikol aj do noriem obchodného práva (v súvislosti s nárokmi vyplývajúcimi z porušenia práv k obchodnému menu, z nekalej súťaže) a do noriem iných právnych odvetví, a to tak verejného ako aj súkromného práva (ústavného práva, pracovného práva, antidiskriminačného práva, autorského práva, práva k priemyselnému vlastníctvu, atď.).⁵⁾ Všetky spomenuté právne úpravy vykazujú niektoré spoločné znaky a naopak obsahujú aj svoje osobitosti, ktoré sa týkajú nielen formulovania ich hypotézy a dispozície, ale aj (a najmä) spôsobu uplatňovania práv z nich vyplývajúcich.⁶⁾ Tieto rozdiely boli spôsobené skôr nedôslednosťou zákonodarcu ako zámerným kodifikovaním rozličných východiskových znakov.

            V ďalšej časti príspevku sa zameriame predovšetkým na uplatňovanie nárokov na primerané zadosťučinenie, ktoré vyplývajú z právnej úpravy Občianskeho⁷⁾ a Obchodného zákonníka.⁸⁾

2. Rozhodnutie súdu konštitutívnej povahy

            Jednotiacim atribútom nárokov na primerané zadosťučinenie je to, že sú dané ex lege a o ich priznaní/nepriznaní rozhodujú súdy.

            Z pohľadu uplatňovania súkromnoprávnych nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy platí, že o nich rozhodujú súdy výlučne na základe žaloby a v rozsahu žalobného nároku (platí zásada non ultra petitum), rozhodnutím "konštitutívnej" povahy. Inými slovami povedané, pokiaľ súd právoplatným rozhodnutím nezaviaže žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadna pohľadávka žalobcu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy neexistuje (teda logicky nemôže byť splatná ani vymáhateľná).

            V aplikačnej praxi sa aj nedávno vyskytli rozhodnutia, keď súdy o žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodli v skrátenom konaní platobným rozkazom a dokonca priznali žalobcovi úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, keď žalovaný neoprávnene zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Podľa nášho názoru ide o tak zjavnú nesprávnosť, že ide skôr o dôsledok nepozornosti a zautomatizovanej činnosti súdov ako o odborné pochybenie. Po uplatnení odporu proti platobnému rozkazu je táto skutočnosť samostatným dôvodom na jeho zrušenie.

            Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 24.6.1998 pod sp. zn. 1Co/15/97⁹⁾ judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Najvyšší súd SR ani v aktuálnejšej judikatúre nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od takto publikovaného záveru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011): "...Ustanovenie § 121 ods. 3 OZ považuje úroky z omeškania za príslušenstvo žalovanej pohľadávky. Keďže pohľadávka na náhradu nemajetkovej ujmy nemohla v dosiaľ právoplatne neskončenom súdnom konaní ešte vzniknúť, nemožno žalovaného zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania."

3. Forma primeraného zadosťučinenia

            Podstata materiálneho právneho štátu je prirodzene spätá s možnosťou vynucovania právnych noriem, teda možnosťou vynucovania povinností vyplývajúcich z platného práva prostredníctvom sankčných mechanizmov. Občiansky zákonník osobe, do ktorej osobnostných práv bolo neoprávnene zasiahnuté, priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak iba pod podmienkou, ak sa nezdá postačujúce morálne zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti (§ 13 ods. 2 OZ). V prípadoch neoprávneného použitia názvu právnickej osoby (§ 19b ods. 2 OZ) patrí právnickej osobe morálne zadosťučinenie, ale aj zadosťučinenie v peniazoch, čo platí aj v prípade neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby (§ 19b ods. 3 OZ). Zákon tu však expressis verbis nepodmieňuje priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tým, že morálna satisfakcia je alebo sa javí ako nepostačujúca. Z obsahu ustanovenia § 13 ods. 2 OZ nevyplýva skutočnosť, že by priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo obligatórne podmienené súčasným priznaním primeraného zadosťučinenia tzv. morálnej satisfakcie. Podľa už citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácií, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.¹⁰⁾ Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. ¹¹⁾

             Obchodný zákonník v prípade neoprávneného používania obchodného mena (§ 12 ods. 1 ObchZ) priznáva dotknutej osobe nárok na primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch. Taktiež právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži priznávajú dotknutej osobe nárok na primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch, a to bez akýchkoľvek ďalších podmieňujúcich kritérií vyplývajúcich zo zákona. Z odbornej literatúry a rozhodovacej praxe súdov vyplýva všeobecný názor, že nepeňažné primerané zadosťučinenie samotné má byť dostatočnou satisfakciou a k poskytnutiu peňažného zadosťučinenia je potrebné pristupovať len vo výnimočných prípadoch. Najmä v oblasti obchodnoprávnych vzťahov (a to aj deliktuálnych) je však potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že do popredia sa dostáva kategória zisku,¹²⁾ a práve táto skutočnosť svedčí v neprospech všeobecnej argumentačnej línie.

            V rámci tzv. satisfakčnej žaloby sa môže dotknutá osoba domáhať morálnej (nepeňažnej) a peňažnej satisfakcie. Nepeňažná forma zadosťučinenia nie je bližšie vymedzená. Môže mať pritom rôzne podoby, napr. ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov, uverejnenie výroku rozhodnutia súdu v tlači a pod. Najvyšší súd ČR vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že "konštatovanie porušenia práva poškodeného je možné považovať za základnú formu satisfakcie, lebo záver, že došlo k porušeniu konkrétneho práva žalobcu, je výsledkom prvotného posúdenia veci a nutným východiskom pre akékoľvek ďalšie úvahy o naplnenie predpokladov zodpovednosti".¹³⁾ Podľa nášho názoru samotné konštatovanie, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv dotknutého subjektu, vo vzťahu ku ktorému objektívne právo priznáva nárok na primerané zadosťučinenie, nemožno bez ďalšieho (napr. uloženie povinnosti zverejniť rozhodnutie súdu) považ