O rozhodovaní politických otázok ústavným súdom.

. This article is about a role of constitutional courts when an object of judicial review is a political question. It presents arguments, for and against judicial review in such cases, which are divided into three sections - the competency issue, the legitimacy issue and the issue of arbitrariness. In the first section, there is a dispute whether deciding political questions breaches separation of powers, or rather fulfills the principle of checks and balances. In the second section is raised a question about legitimacy - does judicial review break the majority rule, or can we refer to citizens acceptance of constitutional standards (set of constitutional values/ principles and their protection by constitutional court). In the third section, the author think about vagueness of constitutional text and its consequences for judicial review - are judges' considerations really arbitrary, or they are bound by a line of previous decisions and by necessity to find legal, not political answers. The author points to the fact that a case, which at first looks like a political question, may have potential to affect constitutional values and principles. Due to this fact, the author tries to outline a border between "political" and "legal" consideration, while she uses examples from existing decisions of constitutional court. The article is aimed to show that constitutional courts, in some point of view, ought to decide also political questions and for that reason is necessary to create clear rules and procedures.

"Základnou úlohou ústavného súdu je efektívna garancia dodržiavania vopred stanovených ústavných pravidiel, pričom práve prostredníctvom ústavného súdu dochádza v Slovenskej republike k uvádzaniu zásady ústavnosti do praxe."¹⁾ Takto sa predsedníčka Ústavného súdu SR, Ivetta Macejková, prihovára návštevníkom webového sídla ústavného súdu. Čo však tieto vzletné slová prakticky znamenajú? Kto je ústavný súd a akú úlohu hrá pri ochrane ústavnosti? Má krotiť svoju horlivosť pri presadzovaní ústavnosti alebo mu z vernosti ústave vyplýva postavenie akéhosi aktívneho strážcu? Aké stanovisko má ústavný súd zaujať pri riešení politických otázok? Dajú sa nejako racionálne vymedziť hranice jeho pôsobenia alebo sme svedkami čírej svojvôle ústavných sudcov?

Je vhodné si na úvod objasniť pojem "politická otázka", ktorý je kľúčovým pre celý príspevok. Doktrína politických otázok má svoje korene v americkej konštitucionalistike a predstavuje okruh tém, od riešenia ktorých by sa súdy mali dištancovať.²⁾ V prostredí kontinentálneho práva tiež vyvstávajú otázky, pri ktorých ústavné súdy musia prejaviť rešpekt k iným zložkám moci a nezájsť v ochrane ústavnosti priďaleko, aby nebola prekročená tolerovaná hranica. V susednej Českej republike sa podľa Tomoszeka stáva odkazovanie ústavného súdu na doktrínu politických otázok čoraz viac populárne, avšak stále predstavuje len akýsi podporný argument pre jeho zdržanlivosť.³⁾ Náš ústavný súd spomína danú problematiku pod názvom "koncepčné otázky". Nech je pomenovanie akékoľvek, v zásade platí, že jestvujú určité otázky, k riešeniu ktorých sa nedá dopracovať právnymi prostriedkami, ale sú vôľovým rozhodnutím, výberom.⁴⁾

V tomto príspevku rozoberiem tri okruhy problémov, ktoré sa môžu objaviť pri zamyslení sa nad (ne)prijateľnosťou rozhodovania politických otázok ústavných súdom. Prvým okruhom je kompetenčný problém, kde na jednej strane stojí tvrdenie o zásahoch do kompetencií zákonodarcu a na strane druhej naplnenie princípu vzájomných bŕzd a protiváh. Druhým okruhom je otázka legitimity, pri ktorej sa dá tvrdiť, že pri riešení politických otázok ústavným súdom dochádza k porušovaniu demokratického princípu vlády väčšiny, no kontra argument poukazuje na občanmi (a ich reprezentantmi) akceptované nastavenie pravidiel hry. Napokon rozoberiem aj problém arbitrárnosti, pri ktorom, poukazujúc na vágnosť ústavného textu, sa môže zodpovedanie politickej otázky súdom javiť ako svojvoľné, avšak argument proti dokazuje, že úvaha ústavného sudcu/ súdu bezpochyby nie je bezbrehá.

Pri posudzovaní ústavnosti politických otázok sa vynára problém - nazvem ho - kompetenčný. Deľba moci je esenciou právneho štátu a miešanie sa súdu do politiky sa javí ako narúšajúci zásah do právomoci zákonodarcu. Nie je predsa úlohou súdnej moci nahrádzať zákonodarcu - on je tým povolaným vytvárať schémy riešenia spoločenských vzťahov a zvažovať, čo je pre spoločnosť, ktorá moc zverila do jeho rúk, to najlepšie. On je zodpovedný za politické rozhodnutia, patrí to do jeho popisu práce. Neprináleží ústavnému súdu hodnotiť existenciu alebo neexistenciu spoločenskej potreby upraviť určité vzťahy a na základe týchto úvah zmariť zákonodarcove zámery a plány. Dodržiavanie princípu deľby moci je dôležité okrem iného pre udržanie dôveryhodnosti ústavného súdu a koniec koncov aj dôvery v právny štát ako taký, pretože mantrou v právnom štáte je - štátne orgány môžu konať len toľko, koľko im platné právo dovoľuje. Hoci by sa aj exces javil ako "dobrý" či "spravodlivý"⁵⁾, išlo by o svojvôľu, a nie právo, o anarchiu, nie poriadok. Také konanie potom evokuje otázku - aký má tá-ktorá inštitúcia dôvod konať nad rámec svojich kompetencií? Chce docieliť presadzovanie svojich osobných záujmov (počnúc politickou lojalitou až k rozhodovaniu o sebe samom vo svoj prospech), či pretlačiť vlastné presvedčenie (napríklad v hodnotových otázkach)? Inštitúcia je teda dôveryhodná nie (len) pre označenie jej rozhodnutí za "dobré", ale (aj) za legálne. Navyše určité prekročenia právomoci sa pri triezvom pohľade nedajú považovať ani len za "dobré". Sám zákonodarca už ukázal, že deľba moci nie je len frázou, keď noblesne obišiel rozhodnutie o zrušení špeciálneho súdu, pričom neprejavil dešpekt k ústavnému súdu, keď isté námietky pri tvorbe "nového" špeciálneho/ špecializovaného súdu vzal do úvahy.⁶⁾ Mohlo sa nepríjemnej situácii pokojne predísť, keby plénum reflektovalo, že sebaobmedzenie či minimalizácia zásahov sú zjavne opodstatnené, čo mu našepkávala aj jeho menšinová časť.⁷⁾

Deľba moci je zaiste významná, ale jej súčasťou je aj kontrola, respektíve spolupráca jednotlivých zložiek moci.⁸⁾ Pristavím sa na chvíľu pri spomínanej doktríne minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov. Na uvedený princíp ústavný súd poukazuje pri konaní o individuálnej sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR, pričom ho spája so zásadou subsidiarity. Slúži zväčša ako ospravedlnenie ústavného súdu, že sa nemôže sťažnosťou zaoberať, pretože by išiel za hranice svojho poľa pôsobenia a sťažovateľ má hľadať útočisko u inýc