Vplyv novely § 52 Občianskeho zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka

Impact of the amendment of Section 52 of the Civil Code on the applicability of the

Commercial Code. The new wording of Section 52 paragraph 2 of the Civil Code was integrated into the system of law by amendment of the Civil Code implemented by the Act No. 102/2014 Coll., with effect from 1 April 2015. This amendment provides that The amendment directly concerns the regime of application of the Civil Code and the Commercial Code to commercial obligations. The article briefly refers to the legal regime of application of the two codes before the amendment and then provides an interpretation of the amendment. It addresses in detail the legal regime of application of the Commercial Code and the Civil Code after the amendment. It analyses changes in the scope of application of the Commercial Code. It refers to the change in the legal regime of so-called "absolute commerce", to the legal regime of securing the fulfilment of obligations, and to potential changes in the option to apply the Commercial Code following agreement of the parties. It pays special attention to the applicability in time of the amended provision of Section 52 paragraph 2 with regard to the absence of intertemporal (interim) provision, which causes application problems. The article further refers to the chosen legislative solution, which the author does not regard as adequate.

Nové znenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo do právneho poriadku včlenené novelou Občianskeho zákonníka uskutočnenou zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13. júna 2014, ale ešte pred jej nadobudnutím účinnosť bola posunutá na 1. apríl 2015, a to zákonom č. 151/2014 Z.z. Uvedená novela doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o novú poslednú vetu v nasledujúcom znení:

Na prvý pohľad je zrejmé, že uvedené ustanovenie sa bezprostredne dotýka obmedzenia aplikovateľnosti Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy. Do už aj tak komplikovaného vzťahu Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka vstupuje v rámci uvedenej novely nový prvok. Výklad a aplikácia nového ustanovenia vyvoláva viacero otázok, ku ktorým sa chceme vyjadriť alebo aspoň poukázať na niektoré problémy.

V stručnosti pripomenieme rozhodujúce ustanovenia, z ktorých vyvodzujeme podstatu vzťahu Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri ich aplikácii na záväzkové vzťahy. Robíme tak preto, aby sme v ďalších častiach mohli výraznejšie dokumentovať zmeny, ktoré novela priniesla.

Najvšeobecnejším ustanovením je § 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa obchodné záväzkové vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Len ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva Obchodný zákonník.

Podriadenosť obchodných záväzkových vzťahov režimu Obchodného zákonníka potom vyplýva z viacerých skutočnosti.

Ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka konkrétne a kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti (obchodné záväzkové vzťahy) Obchodného zákonníka. Sem radíme: relatívne obchodné záväzkové vzťahy a absolútne obchodné záväzkové vzťahy.

Sú to predovšetkým záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi navzájom za predpokladu, že pri ich vzniku je s prihliadnutím na všetky okolnosti zrejmé, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 1). Kritériom je tu

Sem zákon radí aj záväzkové vzťahy, v ktorých (§ 261 ods. 2). Na druhej strane záväzkového vzťahu vystupujú subjekty ustanovené zákonom, ktorými sú , ktoré zákon presne vymedzuje (§ 261 ods. 3, 4, 5). Zákon tiež vyžaduje, aby na strane subjektov verejného práva bola splnená aj požiadavka týkajúca sa charakteru ich činnosti, t.j. aby išlo o zabezpečovanie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky. Na tieto subjekty hľadí zákon obdobne ako na podnikateľov, pokiaľ sú účastníkmi obchodných záväzkových vzťahov.

Sú to záväzkové vzťahy, ktorých kvalifikačným kritériom toho, či ide o obchodný záväzkový vzťah, je povaha, resp. podstata samého vzťahu, a to bez ohľadu, kto je subjektom takéhoto vzťahu. Absolútne obchodné vzťahy vymedzuje zákon taxatívne (§ 261 ods. 6). Patria sem vzťahy týkajúce sa obchodných spoločností a družstiev, ako aj vzťahy vznikajúce z právnych úkonov, ktorých výpočet je obsiahnutý v zákone.

V súvislosti s právnou úpravou relatívnych, ako aj absolútnych záväzkových vzťahov je potrebné pripomenúť, že (§ 261 ods. 7) sa spravuje zásadou, že režimu Obchodného zákonníka podliehajú vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení plnenia záväzkov, t.j. zabezpečovacie záväzky (akcesorické záväzky), pokiaľ je tomuto režimu podriadený aj hlavný záväzok.

Zákon výslovne upravuje aj (§ 261 ods. 9). Platí kogentná právna úprava, v zmysle ktorej sa bude aplikovať nasledovné. Ak pôjde o zmluvný vzťah medzi subjektmi, ktoré sú vymedzené v § 261 ods. 1 a 2, teda pôjde o relatívny alebo absolútny obchod, ale zároveň pôjde o zmluvný typ, ktorý je upravený len v Občianskom zákonníku, bude mať tento zmluvný vzťah dvojaký, resp. kombinovaný Ten spočíva v tom, že zmluva upravená ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku sa bude spravovať príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale všetko ostatné sa bude spravovať všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch (napr. omeškanie, premlčanie, náhrada škody).

Sú to záväzkové vzťahy ktorých obchodný charakter je založený dohodou strán, na rozdiel od relatívnych a absolútnych záväzkových vzťahov, ktorých obchodný charakter je daný . Ide o záväzkové vzťahy, ktoré nespĺňajú podmienky, ktoré Obchodný zákonník vyžaduje pre ich kvalifikáciu ako obchodných záväzkových vzťahov (§ 261 ods. 1 až 6). Obchodný zákonník umožňuje stranám dohodou rozšíriť aplikovateľnosť Obchodného zákonníka aj na tieto záväzkové vzťahy.

Všimnime si teraz, ako zasiahla právna úprava ochrany spotrebiteľa do právnej úpravy režimu aplikácie Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.

Právnou úpravou, ktorá sa týkala režimu aplikácie Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, bola novela ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 568/2007 Z.z. (účinnosť od 1. januára 2008). Táto okrem iných zmien a doplnkov ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku doplnila § 52 o nový odsek 2 v nasledujúcom znení:

Toto ustanovenie bolo od počiatku sprevádzané výkladovými a aplikačnými problémami.¹⁾ Zákonodarca v dôvodovej správe k celému ustanoveniu uviedol len jednu, na to celkom zbytočnú, vetu:

Problémy týkajúce sa aplikácie Obchodného zákonníka sa odvíjali najmä od toho, do akej miery sa toto ustanovenie uplatní jednak pri kogentnej právnej úprave a ako ovplyvnia využitie dispozitívnosti jednotlivých ustanovení.

V odbornej literatúre rezonoval názor, že pri aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (§ 261 ods. písm. d) - absolútne obchody) sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v týchto vzťahoch, napríklad spotrebiteľský úver, bude sa na tento úver aplikovať aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, avšak režim Obchodného zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 OBZ), bude aplikovaný aj v otázkach spotrebiteľského úveru (napr. premlčanie a pod.). Normatívne usporiadanie bude postupovať od zákona o spotrebiteľských úveroch ako k Obchodnému zákonníku ako až po Občiansky zákonník ako základ súkromnoprávnej úpravy v otázkach, ktoré Obchodný zákonník nerieši.²⁾

Pokiaľ ide o kogentnú právnu úpravu v Obchodnom zákonníku (§ 263 výpočet kogentných ustanovení), je nepochybné, že subjekty záväzkových vzťahov sú povinné sa riadiť kogentnými ustanoveniami a nemôžu sa od ich obsahu odchýliť. No i napriek tomu v praxi vznikali rôzne výklady. Možno to demonštrovať na problematike právneho režimu zabezpečenia plnenia záväzkov, t.j. akcesorických záväzkov. Obchodný zákonník kogentne ustanovuje, že Obchodným zákonníkom sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia tak relatívnych, ako aj absolútnych obchodných záväzkových vzťahov (§ 261 ods. 7).

Pod vplyvom ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa niekedy prax začala uberať iným smerom. Pri zabezpečení plnenia napríklad pri úverovej zmluve (absolútny obchod) najmä súdy nižšieho stupňa mali tendenciu nepostupovať podľa kogentného ustanovenia § 261 ods. 7 Obchodného zákonníku, ale uprednostniť aplikáciu Občianskeho zákonníka. Možnosť tohto riešenia odôvodňovali (v spotrebiteľských veciach) prospešnosťou pre jednu zmluvnú stranu - spotrebiteľa. Najčastejšie išlo o uprednostnenie právnej úpravy premlčania v Občianskom zákonníku tam, kde sa mala aplikovať právna úprava premlčania z Obchodného zákonníka. Výhodnosť aplikácie Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa sa pochopiteľne odvodzovala predovšetkým a niekedy len z kratšej premlčacej lehoty.

Treba oceniť že Najvyšší súd SR sa snaží svojimi rozhodnutiami takéto nesprávne právne riešenia eliminovať. Svedčí o tom aj jeho uznesenie, o ktorom sa zmienime.³⁾ V spore žalobca vystupoval ako ručiteľ žalovaného v zmluve o úvere, ktorú žalovaný ako dlžník uzatvoril s bankou. Vzhľadom na to, že žalovaný dlh nesplácal, banka písomne vyzvala žalobcu ako ručiteľa na jeho splácanie. Žalobca splatil banke dlh. Žalovaný mu zaplatený dlh nevrátil. Prvostupňový súd aplikoval na daný prípad právnu úpravu Občianskeho zákonníka ručenia (§ 550), omeškania (§ 517 ods. 2), ako aj premlčania (§ 101 a § 103). Krajský súd ako súd odvolací sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

Proti rozsudku krajského súdu podal na základe podnetu žalobcu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď tvrdil, že súdy na právny vzťah medzi účastníkmi nesprávne aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až 507 Obchodného zákonníka je absolútnym obchodom, a preto ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú na tento záväzkový vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov. A preto aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov zo zmluvy o úvere, sa tiež spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4). Generálny prokurátor v podaní uviedol:

Najvyšší súd SR ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní vyšiel z toho, že ručiteľský záväzok je záväzkom akcesorickým, a preto je závislý čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od záväzku hlavného, t.j. medzi veriteľom a dlžníkom. Preto aj na určenie povahy tohto záväzkového vzťahu je určujúce, akej povahy je hlavný vzťah. Na tomto základe potom Najvyšší súd konštatoval: