Mediátor ako facilitátor prípadových konferencií a rodinných konferencií

 „Najväčšiu starostlivosť treba venovať deťom.“

Decimus Iunius Iuvenalis (staroveký rímsky básnik)

Mediáciu ako mimosúdnu „… činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu“¹⁾ definuje zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii (ďalej ako „zákon o mediácii“). Úvodný § 1 ods. 2 zákona o mediácii uvádza výpočet sporov, na ktoré sa zákon o mediácii vzťahuje, konkrétne „ … na spory vznikajúce z občianskoprávnych vzťahov, rodinnoprávnych vzťahov, obchodných záväzkových vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov“²⁾. Primárne zákon počíta s využitím mediácie v prípade sporov, čo je možné vnímať v súvislosti s tým, že „… prijatím zákona o mediácii sa mediácia stala legitímnou organickou (živou) súčasťou politiky štátu, čím sa stala popri súdnom konaní a rozhodcovskom konaní legálnym prostriedkom ochrany subjektívnych práv jednotlivca“.³⁾

O tom, že mediácia nie je vnímaná iba ako mimosúdna činnosť, ale aj ako odborná metóda, svedčí jej legislatívne ukotvenie v rámci opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na predchádzanie vzniku krízových situácií v rodine a na obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov. Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v § 11 ods. 3 písm. a) uvádza, že: „Ak orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri vykonávaní opatrení podľa tohto zákona zistí, že dieťa, rodič alebo osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa, potrebujú pomoc z dôvodu, že nie sú schopní riešiť problémy v rodine, konflikty v rodine, prispôsobiť sa novej situácii v rodine, alebo ak ide o rodinu so špecifickým problémom a nemožno vykonať opatrenia podľa odseku 1 alebo podľa § 10, navrhne ako súčasť vykonávaných opatrení vykonanie alebo zabezpečenie vykonania mediácie ako odbornej metódy na uľahčenie riešenia konfliktných situácií v rodine.“

Prepojenie mediácie a sociálnej práce je okrem skôr uvedeného očividné aj z dôvodov, že jedným z najdôležitejších prvkov práce mediátora a sociálneho pracovníka, bez ktorého by sa ani jeden nezaobišli, je komunikácia. Ďalšie podobnosti okrem komunikácie nájdeme napríklad v tom, že tak mediátor, ako aj sociálny pracovník sa so svojimi klientami venujú identifikácii problému a následným hľadaním alternatív a riešení, pracujú s jednotlivcami, ale aj s rodinami v krízových situáciách a pomáhajú svojim klientom najmä v tom, aby prebrali späť svoju zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia. K uvedenému prepojeniu sa prikláňa aj Lenka Holá, podľa ktorej: „To, že spojenie sociálnej práce s mediáciou nie je len teoretickou úvahou, svedčí aj poňatie mediácie ako prostriedku sociálnej prevencie, začleňovanie výučby mediácie do osnov vysokoškolského štúdia sociálnej práce, výcviky sociálnych pracovníkov v základných mediačných schopnostiach, poňatie mediácie ako metódy sociálnej práce, a predovšetkým uplatňovanie sociálnej práce v justícii, kde je mediácia jednou z hlavných foriem intervencie sociálneho pracovníka.“⁴⁾

Vzhľadom na množstvo literatúry je možné sa stretnúť aj s názormi autorov, ktorí uvažujú o mediácii ako o metóde sociálnej práce.

Facilitatívna mediácia, facilitácia a facilitátor

Prístupov, ako viesť mediáciu, je niekoľko. Môžeme povedať, že najviac rozšírenými sú facilitatívny prístup, transformatívny prístup a evaluatívny prístup.

V podmienkach Slovenskej republiky dominuje vo vzdelávaní mediátorov v rámci odbornej prípravy mediátora práve facilitatívny prístup. Facilitatívnu mediáciu (tak nazývame mediáciu, ktorá je vedená facilitatívnym prístupom) by sme mohli definovať ako „štruktúrovaný proces, v ktorom strany za asistencie tretej, nestrannej osoby systematicky prechádzajú jednotlivé sporné témy za účelom vytvárania možností, zvažovania alternatív a dosiahnutia súhlasného riešenia sporu, kto