O tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP

Prvou je dilema o tom, čo vlastne znamená arbitrárne právne posúdenie.¹ Tento pojem sa používa často, v rôznych významoch a rôznych súvislostiach; dá sa povedať, že je už akousi slovnou barličkou pre pomenovanie niečoho negatívneho.²

Druhou je dilema o tom, aký vzťah má arbitrárne právne posúdenie k nesprávnemu právnemu posúdeniu a do akej miery sa tieto pojmy prelínajú a odlišujú.

Treťou je dilema o tom, či sa má arbitrárne právne posúdenie namietať ako vada zmätočnosti podľa § 431 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP (ako prvý dovolací dôvod) alebo ako nesprávne právne posúdenie podľa § 432 v spojení s § 421 CSP (ako druhý dovolací dôvod).

Zodpovedanie týchto otázok má význam nielen pre advokátov pri koncipovaní dovolaní, ktorí túto otázku riešia pri skúmaní prípustnosti dovolania (§ 420 CSP totiž vymedzuje rozhodnutie, ktoré možno dovolaním napadnúť inak ako § 421 CSP³), ale aj v súvislosti s povinnosťou vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky v rámci všeobecného súdnictva, pokiaľ sa chcú neskôr domáhať ochrany na ústavnom súde. Zodpovedanie týchto otázok je relevantné aj pre dovolací súd, ktorý posudzuje prípustnosť dovolania, pričom treba dodať, že podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 CSP sa líšia, a preto by malo byť jasné, pod aký dôvod prípustnosti arbitrárne právne posúdenie spadá. A nakoniec to má význam aj pre ústavný súd, ktorý pri posudzovaní prípustnosti ústavnej sťažnosti skúma práve to, či sťažovateľ vyčerpal aj dovolanie ako do úvahy prichádzajúci mimoriadny opravný prostriedok.

1. Čo je arbitrárne právne posúdenie?

Keďže neexistuje legálna definícia tohto pojmu, pri hľadaní jeho obsahu sa oprieme o súdnu judikatúru. Pomerne ucelenú definíciu môžeme nájsť v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. US 51/2020 z 9. 6. 2020 (bod 37):⁴ „O arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05,  I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,  I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“

Arbitrárnosť je teda určitý všeobecný pojem definujúci niečo, čo prekračuje prípustné medze.⁵ Arbitrárnosť sa môže prejaviť v procesnom postupe, ale aj v právnom posúdení. Predmetom našich úvah bude práve arbitrárne právne posúdenie. Predmetom našich úvah nebude nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, a teda nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktoré je už ustálené ako vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, a takisto je ustálené, že patrí do pojmu „procesný postup“ (k tomu pozri 5. časť tohto príspevku).

Z charakteristiky arbitrárnosti ústavným súdom v citovanom rozhodnutí by sme mohli inými slovami povedať, že arbitrárne právne posúdenie je také právne posúdenie, ktoré sa vymyká prípustným medziam výkladu (výkladový exces) a vo výsledku je ústavne nekonformné, a preto znamená aj porušenie práva na spravodlivý proces. Synonymom tohto pojmu by mohlo byť „svojvoľné rozhodnutie“⁶ alebo „neudržateľné rozhodnutie“, alebo „rozhodnutie, ktorého závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné“.⁷ Spokojne však môžeme povedať aj „zjavne nesprávne“ alebo „právny omyl“. Najjednoduchšie a najjasnejšie je však používať pojem „ústavne nekonformné právne posúdenie“, keďže je porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Čo je vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP?

Keďže sa chceme venovať otázke, či arbitrárne právne posúdenie je vadou zmätočnosti, skúsme si najskôr povedať, čo vady zmätočnosti vlastne sú a aká je ich funkcia.

Vady zmätočnosti možno vo všeobecnosti nazvať ako v zákone taxatívne vymedzené prípady, ktoré predstavujú vážne procesné nedostatky a pre existenciu ktorých je potrebné ro­zhodnutie vždy zrušiť, bez ohľadu na to, či táto procesná vada (nedostatok) mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady vznikajú ako dôsledok neexistencie niektorých procesných podmienok konania [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. a) až d) CSP] alebo ich zákon za vady zmätočnosti sám označuje [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) a f) CSP].⁸

Zmyslom vád zmätočnosti je pomenovanie určitých bazálnych predpokladov na to, aby sme mohli vydané rozhodnutie z pohľadu vedenia súdneho konania akceptovať.

Ustanovenie § 420 písm. f) CSP upravuje jednu z vád zmätočnosti, konkrétne situáciu, ak „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“.

Uvedená vada zmätočnosti sa teda má týkať situácií, ak súd poruší niektoré svoje procesné povinnosti natoľko, že znemožnil strane v súdnom konaní realizovať, teda vykonať procesné práva, ktoré jej patria. Týka sa teda odňatia určitých procesných práv (napr. nedoručenie vyjadrenia protistrany, nepredvolanie strany na pojednávanie, vydanie kontumačného rozsudku bez splnenia podmienok, nevykonanie dôkazu bez relevantného odôvodnenia, neprípustné hodnotenie dôkazov a pod.). Toto pochybenie súdu však musí mať určitú intenzitu, a to takú, že môžeme hovoriť až o porušení práva na spravodlivý proces, kedy súdna ochrana zlyhá vo svojej podstate.

V rozhodovacej praxi súdov sa však možno stretnúť s názorom, že „za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj t