Peripetie spojené s náhradou trov konania pri súčasnom právnom zastupovaní viacerých subjektov

Je potrebné mať na zreteli, že v prípade rozhodovania súdov¹⁾ o náhrade trov konania môžu vzniknúť a aj vznikajú pomerne zaujímavé situácie, ktoré môžu v konečnom dôsledku výrazne ovplyvniť práva a povinnosti strán sporu. Ako sme už prezentovali, dovolíme si tvrdiť, že medzi aplikačné problémy, ktoré pôsobia v oblasti náhrady trov konania, možno zaradiť aj náhradu trov konania pri právnom zastupovaní viacerých subjektov na jednej strane. V tejto oblasti nájdeme rozkol medzi dvoma názorovými prúdmi, pričom jeden preferuje právna prax v oblasti advokácie²⁾ a reprezentantom druhého názoru je ústavný súd.³⁾

Základom na určenie tarifnej odmeny za zastupovanie viacerých subjektov v konaní je § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška o odmenách advokátov“), ktorý hovorí, že „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“. Toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb, teda pri procesnom (samostatnom alebo nerozlučnom) spoločenstve účastníkov, t. j. pri subjektívnej kumulácii. Rozkol, ktorý vznikol pri úprave zníženia tarifnej odmeny, primárne vychádza zo skutočnosti, že na citované ustanovenie je možné použiť viacero spôsobov výkladov, ktoré sa však významovo nezhodujú. Platné znenie tak v sebe obsahuje výkladovú pochybnosť o tom, či v prípade zastúpenia dvoch alebo viacerých osôb pri spoločných úkonoch sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 % už u prvého zastúpeného a u všetkých nasledujúcich osôb alebo u prvého zastúpeného je základná sadzba tarifnej odmeny v plnej výške (neznížená) a u všetkých nasledujúcich osôb je znížená.

Pôvod tejto pochybnosti možno nájsť pri právnej úprave totožného právneho vzťahu v predchádzajúcich dvoch za sebou idúcich právnych úpravách. Prvou z nich je nariadenie ministra spravodlivosti č. 115/1951 Zb., ktorým sa určujú sadzby odmien za úkony právnej pomoci poskytovanej advokátskymi poradňami (advokátska tarifa), účinné od 1. januára 1952 do 30. júna 1965, ktoré uvádzalo, že „pri spoločnom zastúpení dvoch alebo viac osôb v tej istej veci náleží za zastupovanie druhej a každej ďalšej osoby 1/3 odmeny, ktorá by za zastúpenie druhej a každej ďalšej osoby náležala, keby neboli zastúpené spoločne“.⁴⁾

Druhou z nich je vyhláška ministra spravodlivosti č. 50/1965 Zb. o odmenách za poskytovanie právnej pomoci (advokátska tarifa), účinná od 1. júla 1965 do 30. júna 1990, ktorá uvádzala, že „za spoločné úkony pri obhajovaní dvoch alebo viacerých osôb v tej istej veci, patrí za každú osobu odmena podľa sadzby znížená o 1/4“.⁵⁾ Kým prvá úprava znižovala odmenu až u druhej a každej ďalšej osoby, tá neskoršia znižovala odmenu už pri každej jednotlivej osobe, teda u každého zastúpeného.

V súčasnosti je právna úprava iná. Možno povedať, že gramaticky komplikovanejšia. Dispozícia právnej normy je čiastočná, resp. nie je úplná, a to sa následne prejavuje v skutočnosti, že norma explicitne alebo jednoznačne neuvádza okruh osôb, u ktorých má byť sadzba tarifnej odmeny znížená.⁶⁾ Nemožno teda jednoznačne určiť, od ktorej zastúpenej osoby sa má tarifná odmena znižovať. Vzhľadom na takto neurčitú dispozíciu tak prichádzajú do úvahy dve už načrtnuté výkladové alternatívy. Sémantický a gramatický výklad nám jednoznačnú odpoveď neposkytne a je potrebné siahnuť aj po iných metódach výkladu. Nad rámec sa však patrí na záver upozorniť, že uvedené neplatí pri uplatňovaní tzv. režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky o odmenách advokátov, ktorý sa uplatňuje „iba“ ku konkrétnemu úkonu právnej služby, a teda nenásobí sa počtom zastúpených osôb.⁷⁾

2. Názorové peripetie pri znižovaní sadzby tarifnej odmeny

2.1 Znižovanie sadzby tarifnej odmeny až pri druhej a ďalšej zastúpenej osobe

K prvej skupine názorov,⁸⁾ resp. k prvej alternatíve radíme výklad, že sadzba má byť znížená o 50 % až od druhej zastúpenej osoby, a teda pri prvej zastúpenej osobe sa bude sadzba tarifnej odmeny rátať ešte v nekrátenej výške 100 %. Argument, ktorý spočíva v zachovaní tohto spôsobu výkladu, tkvie v tom, že ak by sme sadzbu tarifnej odmeny znížili o 50 % už pri prvej zastúpenej osobe, úplne by sa zmazal rozdiel medzi zastúpením jednej osoby a zastúpením dvoch osôb. Odmena v oboch prípadoch by bola summa summarum totožne vo výške 100 %.⁹⁾ Tento spôsob výkladu tak vidí svoju účelnosť v tom, že je vyjadrený a zachovaný rozdiel, keď advokát zastupuje jednu osobu a keď advokát zastupuje napríklad dve osoby.¹⁰⁾ Tento rozdiel vychádza predovšetkým z racionálneho usporiadania veci, kde sa má za to, že keď advokát zastupuje dve osoby, je nutné vynaložiť viac práce ako pri zastupovaní „iba“ jednej osoby. Advokát prácu pre oboch (a viac) klientov vykoná, stretne sa s nimi, vypočuje ich a spracováva ich jednotlivé návrhy či stanoviská do písomných podaní. Procesná obrana a útok každého zastúpeného nemusia byť rovnaké, a to napriek tomu, že obaja vystupujú na jednej procesnej strane.

Vidíme tak, že sa nijakým spôsobom nespochybňuje legitímnosť zníženia sadzby odmeny, no spochybňuje sa iba spôsob, akým sa má toto zníženie uskutočniť. Je pochopiteľné, že sadzba tarifnej odmeny sa má znížiť, keďže ak by si advokát účtoval za každú zastupovanú osobu sadzbu vo výške 100 %, tento súčet by nevystihol primeranú výšku úsilia, ktorú musí advokát vyvinúť, najmä keď ide o skutkovo a právne príbuzné alebo dokonca rovnaké posudzovanie.

Vavráč považuje za spravodlivé, aby sa zníženie týkalo vždy druhej a nasledujúcich osôb, keďže je tu zároveň premietnutá skutočnosť, že pri zastupovaní druhej a ostatných osôb sa uplatní základná sadzba tarifnej odmeny už znížená.¹¹⁾ Podľa Vavráča tak neexistuje racionálny dôvod, prečo by u prvého zastúpeného bolo toto zníženie opodstatnené.¹²⁾

Naopak, judikatúrou deklarovaná obhajoba druhej alternatívy,¹³⁾ ktorá spočíva v tom, že sa má sadzba tarifnej odmeny znižovať už pri prvej zastúpenej osobe, môže viesť k značnému hodnotovému rozporu spočívajúcemu v rovnakom posudzovaní dvoch rozdielnych situácií.¹⁴⁾ V prípade, ak advokát zastupuje len jednu osobu, predstavuje základná sadzba odmeny plnú náhradu vo výške 100 %, pričom ak je pri zastupovaní dvoch osôb základná sadzba tarifnej odmeny znížená o 50 % u každej z nich, je v konečnom výsledku v oboch prípadoch tarifná odmena v rovnakej výške, a to 100 %.

Na okraj danej problematiky možno ešte dodať, že s účinnosťou do 31. mája 2010 bola za daných okolností základná sadzba tarifnej odmeny krátená „iba“ o 20 %. Preto tak súbežné znižovanie o jednu polovicu a paušálne krátenie u všetkých spoločne zastupovaných osôb by mohlo mať zjavne absurdné dôsledky a nedávalo by celkom zmysel, keď by v prípade zastupovania dvoch osôb vznikol advokátovi nárok na odmenu v totožnej výške ako pri zastupovaní jednej osoby. Môžeme povedať, že sa tak dostávame do paradoxnej situácie, kde medzi výškou odmeny pri zastupovaní jedného klienta alebo dvoch klientov nie je žiadny rozdiel.

Je pravdou, že pri výklade právnych noriem by sa malo primárne vychádzať z gramatického výkladu, no tento výklad by nemal byť v rozpore s účelom danej normy. Je tak možné sa od gramatického výkladu odchýliť. Tento názor vyslovil aj ústavný súd, keď uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. „Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“¹⁵⁾

2.2 Znižovanie sadzby tarifnej odmeny u každej zastúpenej osoby

K výkladu sporného ustanovenia zo strany súdnej praxe možno poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 510/2012 z 9. 10. 2012. V tomto uznesení súd uvádza, že z titulu právneho zastúpenia viacerých osôb advokátom/advokátkou sa výška základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov zníži u všetkých spoločne zastupovaných osôb o 50 %, pričom súd súčasne poukazuje aj na svoju ustálenú rozhodovaciu prax.¹⁶⁾ Keďže tento spôsob výkladu normy o zastupovaní viacerých osôb v konaní nepovažuje ústavný súd za nesprávny alebo arbitrárny, je pochopiteľné, že tento alternatívny spôsob výkladu používa súdna prax dodnes, a to aj s poukazom na kasačnú záväznosť rozhodnutí ústavného súdu ako najvyššej súdnej autority.

Z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov spomenieme napríklad rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý k § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov uvádza, že „zo slovného logického, ani systematického výkladu znenia tohto ustanovenia nemožno vyvodiť výklad, ktorého aplikácie sa odvolateľ domáha. Postup, ktorý zvolil okresný súd, keď rozhodol, že v prípade zastupovania viacerých účastníkov ad