Právne rámce eurokonformného výkladu vo svetle niektorých rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR

Účelom¹⁾tohto príspevku je zhodnotiť eurokonformný výklad vykonaný najvyššími slovenskými súdnymi inštitúciami v konkrétnych veciach. V článku sa venujeme novším rozhodnutiam Ústavného súdu SR (ďalej aj "ústavný súd") a Najvyššieho súdu SR (ďalej aj "najvyšší súd"), ktoré sa týkajú nárokov pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy voči komerčným poisťovniam. K tomu treba povedať, že žaloby tohto druhu začali napádať na všeobecné súdy najmä po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ (ďalej aj "SD EÚ") vo veci Haasová (C-22/12). V tomto rozsudku SD EÚ s odkazom na príslušné ustanovenia smerníc EÚ (najmä smernica 84/5/EHS z 30. decembra 1983 a smernica 90/232/EHS zo 14. mája 1990) upravujúce povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel judikoval, že v jeho rozhodnutí citované články smerníc

Po publikovaní uvedeného rozhodnutia SD EÚ nasledovali viaceré protichodné súdne rozhodnutia. Jedna skupina všeobecných súdov dala za pravdu poisťovniam, ktoré tvrdia, že právo na náhradu škody na zdraví podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení (ďalej aj "zákon o PZP") nepokrýva náhradu nemajetkovej ujmy tretích osôb, t.j. pozostalých po obeti dopravnej nehody. Druhá skupina súdov takéto právo pozostalým proti poisťovniam priznáva, a to odkazom na uvedené rozhodnutie SD EÚ alebo na základe extenzívneho výkladu pojmu škoda. Táto konfrontačná línia pokračovala aj na úrovni najvyšších súdnych inštancií, keď najvyšší súd žalobu proti poisťovniam v niekoľkých prípadoch zamietol,²⁾ a naopak, ústavný súd v niekoľkých prípadoch odmietol ústavnú sťažnosť komerčných poisťovní proti rozhodnutiam krajských súdov.³⁾ Za osobitnú zmienku stojí najmä uznesenie ústavného súdu vydané pod sp. zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom ústavný súd podal eurokonformný výklad dotknutého zákonného ustanovenia zákona o PZP a v nadväznosti na to aj ustanovení Občianskeho zákonníka.

Upozorňujeme na to, že účelom tohto príspevku nie je hľadať odpoveď na otázku, či náhrada nemajetkovej ujmy je, alebo nie je krytá poistením zodpovednosti. Naším cieľom je skôr dať odpoveď na otázku, či súdna prax svojimi rozhodnutiami v už uvedených sporoch argumentačne prispela k realizácii princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia [pozri čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "CSP"]. Osobitnú pozornosť zameriame na to, či súdy vedia správne aplikovať eurokonformnú metódu výkladu, na ktorú sa pri rozhodovaní uvedených sporov odvolávajú.

Z doterajších rozsudkov všeobecných súdov a ústavného súdu vo veciach nemajetkovej ujmy vyplýva, že existujú dva možné (protikladné) výklady, ktoré sa týkajú potreby zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám do poistného krytia povinného zmluvného poistenia. Viaceré všeobecné súdy a ústavný súd dospeli k záveru, že pod rozsah pojmu "náhrada škody na zdraví" podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o PZP možno na základe eurokonformného výkladu v nadväznosti na dikciu príslušných smerníc EÚ zahrnúť aj nemajetkovú ujmu tretích osôb, t.j. pozostalých. V odôvodneniach svojich rozhodnutí však dostatočne nevymedzili právne rámce použitia tejto výkladovej metódy. Túto povinnosť si sčasti splnil iba najvyšší súd vo veci sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a ústavný súd vo svojom uznesení vydanom pod sp. zn. III. ÚS 666/2016.

Eurokonformný výklad, resp. eurokonformné dotváranie zákona sa uskutočňuje v troch rovinách:

Ad a) Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ je uložená členským štátom základná povinnosť transponovať smernicu EÚ do zákonodarstva členského štátu. Spôsob a forma transpozície je v zásade ponechaná na členský štát,⁴⁾ktorý však v zmysle princípu "effet util" je povinný transpozíciu vykonať tak, aby dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou bol zabezpečený v čo najširšom rozsahu. pretože je adresovaná členskému štátu a nemožno ju uplatniť v horizontálnych právnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, a preto sa ani účastníci súdneho sporu nemôžu dovolávať priamej aplikácie ustanovení príslušnej smernice EÚ.

Ad b) Tieto podmienky sa postupne vykryštalizovali v rámci rozhodovacej činnosti SD EÚ. Smernica môže mať tak priamy účinok, ak nebola včas alebo riadne implementovaná.⁵⁾V takýchto prípadoch môže národný súd aplikovať smernicu priamo, ako keby bola súčasťou vnútroštátneho práva. Má to však jeden háčik. Smernica má v takom prípade priame vertikálne účinky, t.j. spor sa týka jednotlivca a štátu, ktorý mal smernicu správne a riadne implementovať. Pokiaľ ide o priamy horizontálny účinok smernice, SD EÚ sa vo veci Marshall (C-152/84) jednoznačne vyjadril tak, že Ide o stabilnú rozhodovaciu prax SD EÚ.

Ako konštatoval najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 301/2012, je zrejmé, že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností súkromných subjektov (poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného zmluvného poistenia. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že priamy účinok (čl. l ods. l druhej smernice, resp. čl. 3 štvrtý pododsek) smernice č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú smernicu, druhú smernicu a tretiu smernicu, je vylúčený.

Ad c) Eurokonformný výklad je spojený s Doktrína eurokonformného výkladu patrí od rozhodnutia vo veci Colson a Kamann (C-14/83) k štandardnému repertoáru SD EÚ. Má slúžiť na plnú realizáciu účinnosti práva EÚ a týmto spôsobom slúži ako zá­klad pre právny výklad vnútroštátneho práva v súlade s právom EÚ.⁶⁾ Jeho uplatnenie je však limitované tým, že ho nemožno smernici priznať tam, kde vnútroštátne právo nový eurokonformný výklad celkom neumožňuje.⁷⁾

Nepriamy účinok smerníc prichádza zásadne do úvahy až po uplynutí transpozičnej lehoty a za podmienky, že transponovaný právny text je obsahovo nepodmienený a dostatočne určitý. Nepriamy účinok smernice spočíva v práve účastníka žiadať, aby súd v konkrétnom prípade uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho predpisu v súlade s príslušným ustanovením smernice (napr. vec Colson a Kamann, C-14/83, a Pfeiffer, C- 397/01, a Adeneler, C-212/04).⁸⁾

SD EÚ vo veci Colson a Kamann (C-14/83, bod 26) poukázal na to, že

Možnosť použitia eurokonformného výkladu súkromnoprávneho predpisu je oprávnením a povinnosťou predovšetkým všeobecných súdov, ktoré rozhodujú v konkrétnom spore horizontálne právne spory medzi subjektmi súkromného práva. Eurokonformný výklad sa vzťahuje predovšetkým na tie zákonné ustanovenia vnútroštátneho práva, na základe ktorých účastníci sporu vyvodzujú svoje práva uvedené v žalobnom petite. Otázkou je, v akom rozsahu a v akej miere je oprávnený tento druh súkromnoprávnych sporov riešiť ústavný súd, pokiaľ súdnym konaním neboli porušené základné práva účastníkov súdneho konania a najmä ústavné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Právomoc ústavného súdu konať vo veciach, ktoré prislúchajú všeobecným súdom, je limitovaná princípom subsidiarity, ktorý je zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.⁹⁾

v podstate znamená, že ústavný súd môže konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna - nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ústavný súd ďalej konštantne zdôrazňuje, že všeobecné súdy, ktoré sú v civilnom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.¹⁰⁾

Princíp subsidiarity reflektuje, okrem iného, aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 666/2016 ústavný súd vykonal podľa našej mienky, nech boli jeho motívy akékoľvek, nadprácu, keď namiesto všeobecných súdov konajúcich o náhrade nemajetkovej ujmy podal sám eurokonformný výklad súkromnoprávnej normy (sporného textu zákona), na čo boli oprávnené a, dokonca, i povinné všeobecné súdy konajúce vo veci, a v konečnom dôsledku najvyšší súd. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že ústavný súd si čoraz častejšie prisvojuje právomoc všeobecných súdov a najmä najvyššieho súdu rozhodovať spory uvedené v § 3 CSP, pričom svoje rozhodnutie nezakladá primárne na porušení princípov ústavného, ale ustanovení súkromného práva. Paradoxne, táto prax v mnohých prípadoch vyhovuje aj všeobecným súdom, ktoré sa zmierili s tým, že sa nemôžu plne spoľahnúť na zjednocovaciu činnosť najvyššieho súdu. Zdá sa však, že ústavným súdom si prisvojovanú autoritu záväzným spôsobom vykladať