Prípustnosť dovolania, Relatívna neplatnosť právneho úkonu

1. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") uznesením č. k. II. ÚS 559/2018-17 z 28. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť MUDr. O. H. (ďalej len "sťažovateľ", v citáciách aj "navrhovateľ" alebo "žalobca"), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 26 Co 154/2015 zo 17. mája 2016 (ďalej aj "rozsudok krajského súdu") a uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 3 Cdo 228/2016 zo 17. mája 2017 (ďalej aj "uznesenie najvyššieho súdu").

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol navrhovateľom v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len "BSM"). V merite veci sa domáhal určenia, že on a odporkyňa 1 (jeho bývalá manželka) sú bezpodielovými vlastníkmi rodinného domu a garáže (ďalej len "sporné nehnuteľnosti") v podiele 1/1. Dôvod podania návrhu bol ten, že manželstvo sťažovateľa a odporkyne 1 zaniklo (23. júla 2012), odporkyňa 1 ešte pred zánikom manželstva previedla sporné nehnuteľnosti darovacou zmluvou z 21. júna 2011 (ďalej len "darovacia zmluva") na odporkyňu 2, teda ako vlastníčka sporných nehnuteľností je v katastri zapísaná odporkyňa 2 a rozhodnutím súdu malo dôjsť k odstráneniu spornosti aktív patriacich do BSM.

3. Okresný súd Piešťany rozsudkom zo 16. decembra 2014 (ďalej len "rozhodnutie okresného súdu") návrh zamietol.

4. Sťažovateľ sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal.

Krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne, avšak po opätovnom vykonaní dokazovania a na základe odlišného právneho posúdenia (podľa § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v rozhodujúcom znení). Odlišným právnym posúdením veci bolo konštatovanie, že sťažovateľ prehral spor preto, lebo nevzniesol námietku relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ svojimi podaniami v konaní iba upozornil na neplatnosť darovacej zmluvy; to však podľa názoru krajského súdu nemožno považovať za dovolanie sa neplatnosti.

5. Argumenty týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľ špecifikuje takto: "... [s]ťažovateľ v žalobe z 28. septembra 2012 výslovne uviedol nasledovné: "Keďže v slovenskom právnom poriadku platí zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má on sám, považuje žalobca darovaciu zmluvu z 21. júna 2011 uzatvorenú medzi žalovanou v prvom rade ako darkyňou a žalovanou v druhom rade ako obdarovanou, ktorej predmetom bol o. i. prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu a tiež garáže, za neplatnú, a to z dôvodu, že žalovaná v I. rade ako bezpodielová spoluvlastnícka týchto nehnuteľnosti nemohla sama a bez súhlasu žalobcu previesť vlastnícke právo na žalovanú v druhom rade."

Krajský súd v Trnave teda v ním vydanom rozsudku na strane 6 uvádza, že vyššie uvedenú námietku obsiahnutú v žalobe nepovažoval za dovolanie sa relatívnej neplatnosti, a to aj s odkazom na rozhodnutie NS ČR z 22. augusta 1998, sp. zn. 26 Cdo 1336/98 a ďalej uviedol, že upozornenie na neplatnosť ešte neznamená dovolanie sa neplatnosti.

Toto konštatovanie Krajského súdu v Trnave je zjavne arbitrárne.

... sťažovateľ považoval a považuje posúdenie otázky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu odvolacím súdom za prehnane formalistické. Súdu musí byť zrejmé, že žaloba na určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 21. júna 2011 by nemohla byť úspešná, nakoľko sťažovateľ by na jej podaní nemal naliehavý právny záujem (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6.3.2012 vo veci sp. zn. 3 Cdo 112/2011). Skutočnosť, že sťažovateľ podal žalobu na určenie vlastníckeho práva, v rámci ktorej sa otázka platnosti darovacej zmluvy z 21. júna 2011 riešila ako prejudiciálna otázka a v tejto zálohe poukázal na neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy, musí byť nevyhnutne hodnotená ako dovolanie sa relatívnej neplatnosti predmetnej zmluvy. Ak by predsa chcel byť sťažovateľ touto zmluvou viazaný, nepodával by žalobu na určenia vlastníckeho práva, ktoré bolo práve na základe tejto zmluvy prevedené na žalovanú v druhom rade.

... Na uvedené skutočnosti a arbitrárne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave reagoval Najvyšší súd SR uznesením vo veci č. k. 3 Cdo 228/2016 zo 17. mája 2017 na základe sťažovateľom podaného dovolania. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je však rovnako formalistické... Aj keď Najvyšší súd SR svoje uznesenie, ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie doslova "pretkal" judikatúrou, z ktorej má vyplývať dôvodnosť odmietnutia sťažovateľovho dovolania, sťažovateľ s týmito závermi nemôže súhlasiť, a to s odkazom na extrémny formalizmus tohto súdu. ... Ako môže Najvyšší súd SR rešpektovať arbitrárne rozhodnutie, ktoré sa vyhýba zdôvodneniu základnej a kľúčovej otázky pre posúdenie dôvodnosti nároku sťažovateľa?"